Andy je neprehliadnuteľná. Mnohí z vás o nej možno počuli, no nie ste si istí, kde. Ďalší ste čítali jej príspevky a diskusie na Facebooku, ktoré vás zaujali alebo pohoršili. Ak však nežijete v offline móde, je viac než pravdepodobné, že ste sa s ňou už stretli. Jej doménou ale nie je len online svet a jeho nástroje. Venuje sa aj aktivitám celkom živým – napríklad projektu Young Guns. V programe určenom mladým ľuďom od 18 do 26 rokov, ktorí majú chuť makať, sa im spolu s mentormi z rôznych segmentov snažila pomôcť nájsť prácu, ktorá by bola viac než len nutným zlom. Momentálne je živá aj voľbami – a to nielen z pozície voliča, ale aj človeka,ktorý pomáha v predvolebnej kampani a využíva zaujímavú kombináciu spojenia data miningu a kolektívneho nevedomia. O tom, koho voliť, ako voliť, na čo si dať pozor, ale aj to, prečo rada robí poriadky, sme sa porozprávali s Andy Svákovou.
Čo ťa práve teraz baví?
Mali sme nedávno projekt Young Guns a ja sa momentálne venujem tomu, aby som sa stretla s ľuďmi z Maďarska a Rakúska, kde by som podobný projekt tiež rada rozbehla a postupom času im odovzdala svoje know-how.
Okrem toho robíme jednu politickú kampaň, ktorá je podľa mňa zaujímavá tým, že sme použili úplne iný prístup, ako je zvykom. Síce sme mali na tú kampaň iba niečo okolo 5 týždňov, ale myslím, že bude mať pozitívny dopad. Medzičasom sme začali špekulovať, že vyššie uvedený prístup prediskutujeme aj s človekom, ktorý je v riadiacom tíme Hillary Clinton, keďže vieme, že dátami sa riadia a v kombinácii s tým, čo USA najviac potláča, a to emócie, by to mohlo Hillary trochu pomôcť. Proste chýba im európsky nadhľad na emócie.
Oslovili ma aj ľudia z ministerstva financií, ktorí riešia digitalizáciu štátnej správy, takže teraz momentálne zisťujem, ako to tam funguje. Skúmam to v celej komplexnosti.
Čo si vyskúmala v štátnej správe?
Že priestory, v ktorých pracujú, sú hrozné. Ja by som tam asi zomrela. Mám pocit, že sa tam ľudia nemôžu cítiť dobre. A dávam klobúk dole pred každým, kto je schopný v tom prostredí niečo vytvoriť.
Čím je pre teba zaujímavá kampaň, na ktorej momentálne robíš?
Snažíme sa použiť trochu iné prístupy. Využívame napríklad nálady v spoločnosti, ktoré vieme odmerať. Kolerácie medzi tým, ako ľudia vnímajú krízu a ako na ňu reagujú napríklad vyhľadávaním na internete. Muži majú tendenciu dávať do googlu slovo alkohol, na druhej strane ženy slovo kozmetika. Nás zaujíma, čo človek robí, keď sa niečo deje. A toto dávame do súvislosti s nejakými číslami z monitoringov, poznatkami z psychológie a na základe toho posielame do sveta obsahové jednotky na základe ktorých testujeme, ako ľudia reagujú. Nie je to teda nejaká veľká prvoplánová stratégia od ktorej sa všetko odvíja, skôr sa snažíme načrieť do takých hlbších nevedomejších veci, ktoré potom používame.
Ľudia na Slovensku sú politikmi dosť znechutení. Ako teda nájsť niekoho, komu odovzdať svoj hlas?
Ja mám pocit, že voliči nekladú politikom tie správne otázky. Sú to dve strany jednej mince. Tak, ako politik nie je na Slovensku ešte úplne vyzretý, tak je tomu aj na strane voliča. Nemyslím si, že treba teda očakávať od politikov nejaké veľké prekvapenia. Lebo potom príde Matovič a neviem, či chceš zažívať takéto prekvapenia. Ty teda podľa mňa neutekáš pred planými sľubmi, ale pred sajrajtom, ktorého je politika plná. Keby si sa ale politika niečo spýtala, možno by si bola prekvapená, čo sa dozvieš. Často sú to hodnotné veci, ktoré ale oni v tom boji kalkulu zabudli hovoriť nahlas. Politik je často niekto úplne iný ako to, čo vidíš na kamere. Napríklad ja som bola pozitívne prekvapená aký ma Figeľ zmysel pre humor, Sulík zmysel pre sebareflexiu, Kaník odvahu pre ekonomické riešenia, Nicholsonová vecné vstupy a big picture náhľad….atď. Ja si myslím, že odraz domácej politiky je odrazom toho, čo volič chce. Keby mal politik nie jedného, ale sto kritických voličov, tak si myslím, že bude nútený sa nad svojim správaním a konaním zamyslieť.
Ako sa stať kritickým voličom?
Ideálne je asi začať od seba, čo konkrétne sa ti nepáči. Lebo ťažko hľadať riešenie na niečo, čo ani nevieš pomenovať. Mne sa páčia ľudia, ktorí keď ich nejaká vec trápi, tak sa k nej vyjadria – a je jedno ako. Môžeš sa vyjadriť na internete, kde si to prečíta množstvo ľudí alebo spraviť nejaké neformálne stretnutie v bare, kde budete rozoberať nejaký problém, aspekt politiky. Základom podľa mňa je ale neskĺzať do invektív a neurážať sa navzájom. V tomto sme podľa mňa takí prchkí a všade hľadáme extrém. Vo vzťahu k politikom máme väčšinou tendenciu ísť do boja, nie do dialógu.
Vstúpiť na Slovensku do nejakej internetovej diskusie chce častokrát pevné nervy. My máme skvelú vlastnosť nediskutovať, ale urážať sa navzájom. Preto podľa mňa potom vyčnievajú hlavne tie negatívne príspevky, lebo človek by aj rád niečo dodal, ale radšej si ušetrí nervy.
Frustrovaná masa je bezprizorná. Teraz som ale čítala jednu štúdiu, ktorá hovorila o tom, že práve malá skupina zanietených ľudí dokáže urobiť veľké zmeny v spoločnosti. Preto, keď chceš niečo vyriešiť, musíš sa obklopiť ľuďmi, ktorí sa o tú problematiku zaujímajú.
Ako si spomínala, venuješ sa momentálne aj politickej kampani a za pár dní tu máme voľby. Ako sa teda v tomto všetkom rozhodnúť, koho ísť voliť?
Ako som povedala, ideálne je obklopiť sa niekým, komu je blízky tvoj problém. Mám pocit, že sa momentálne tvorí v mestách množstvo komunít – eko, cyklisti, urbanisti, skrášľovacie spolky, atď. Toto sú skupiny, ktoré majú fókus a podľa tohto fókusu si potom vieš napríklad aj vybrať stranu, ktorá je ti najbližšia. Nájdeš si teda stranu, konkrétneho politika a pri tom, čo je pre teba zásadné, vieš na neho apelovať, tlačiť a kontrolovať ho. Nestačí ho len zvoliť. Lebo to je to, čo u nás väčšina ľudí spraví a myslí si, že tým pádom má pokoj. Ale nie je to tak. Ty ho máš zvoliť a hneď v tú sekundu ho začať aj monitorovať. Aj keď ideš do práce, tak ťa tiež niekto kontroluje a tento systém kontroly asi funguje všade. Nie sme taký vyspelý druh, aby sme fungovali samospúšťou.
Ako ich teda môžeme kontrolovať?
Ideálne cez ten tvoj fókus, lebo človek nemôže kontrolovať všetkých a všetko. Všetky zákony sú verejné, schvaľovací proces je online, môžeš aj sledovať, čo povedia, existujú webstránky, ktoré kontrolujú pravdivosť výrokov, takže si môžeš napríklad pozrieť, koľkokrát daný politik klamal alebo povedal pravdu. Chce to ale samozrejme tvoj vklad a prácu. Keď ideš k zubárovi a ten ti spraví plombu, ktorá na druhý deň vypadne, tiež ideš k nemu protestovať. V politike to tak ale nie je. Ľudia nemajú pocit, že sa ich to týka. Základom je ale nechcieť vyriešiť všetko. Vždy je lepšie, keď si nájdete niečo konkrétne, čomu sa budete venovať a s tým aj niečo spravíte. Keby to tak spravil každý, malo by to efekt.
Pre množstvo ľudí je to ale tá najťažšia cesta. Určite ťažšia, ako sa len sťažovať.
Ale čo čakajú? Však aj ten politik musí niečo urobiť, tak aj oni sa musia posnažiť. A netreba hneď robiť veľké veci. Napríklad behať po zdravotníckych zariadeniach a nahlasovať korupciu, stačí si nájsť niečo menšie. Začať od seba a potom niečo očakávať aj od ostatných naozaj nie je márne!
Ty si okrem iného aj veľký minimalista, o čom svedčí aj tvoje úsporné bývanie. Aký je tvoj vzťah k hmotným veciam?
Ja nemám pocit, že by mi niečo chýbalo. Mám všetko, čo potrebujem. Knihy si napríklad kupujem elektronické, pretože som rada, keď ich môžem ľahko nosiť so sebou – napríklad, keď cestujem a nemám obrovskú batožinu. Mám rada kvalitné veci a veci, ktoré vydržia, tým pádom ich nepotrebujem veľa. Myslím si, že viem zaujať svojím intelektom a nie šatníkom. Čas, ktorý by som napríklad venovala riešeniu oblečenia, venujem dôležitejším činnostiam. Chcem ten čas stráviť počas dňa inak, chcem mať ráno možnosť sa venovať rozmýšľaniu nad podstatným a nie sa zaťažovať niečím, čo mi až tak netreba. To sa mi páči napríklad aj na Obamovi – on jednoducho minimalizuje všetko, čo nesúvisí s výkonom jeho funkcie. Má napríklad iba dva typy oblekov, k nim, povedzme, 20 košieľ a ráno nemusí premýšľať nad tým, čo si obliecť. To sa snažím robiť aj ja – nemusieť rozmýšľať nad podobnými vecami.
Inak mám aj také pravidlo, že vždy keď si niečo kúpim, tak musím aj niečo vyhodiť. To zaručuje, že nemám nahromadených kopec vecí.
Často vyhadzuješ veci?
Vždy, keď som nervózna, tak mám taký rituál, že začnem upratovať. Mám dokonca taký šuplík s kuchynskými vecami, ktorý vždy pretrieďujem, lebo tam zakaždým nájdem niečo, čo sa dá vyhodiť. Asi ho mám trochu preplnený aj naschvál, aby som sa mala k čomu vracať a čo triediť. Zbavovanie sa vecí ma strašne ukľudňuje.
Rada cestuješ. Ako sa balíš na cesty?
Keď cestujem, tak mám všetko so sebou absolútne zminimalizované. Napríklad mám minimalistické bežecké sandále, potom mám ruksak, s ktorým cestujem na akokoľvek dlho a vyberala som ho dva mesiace – je úžasný! Mám takisto super teplú bundu, ktorú viem zbaliť do malinkého balíčka a nezaberie takmer žiadne miesto. Ja svoje veci milujem a som s nimi kým slúžia, len tak sa ich nevzdávam.
***
Text Zuzana / Foto Patrik / Korektúra Denisa