Ak by som mala nájsť mesto, ktoré vo mne zanechalo pri mojich cestách najhlbšiu stopu, určite by ním bolo Sarajevo. Hlavné mesto Bosny a Hercegoviny sa zapísalo do nedávnej histórie naozaj krvavými písmenami. Keď som na jar 2018 hľadala destináciu na pár dňový únik z reality, lepšiu facku som si ani nemohla priať. Pre každého rozumne mysliaceho a cítiaceho človeka je toto mesto čistý „záhul“. Ale samozrejme len vtedy, ak sa dívate na veci v kontexte, bez ktorého je do tohto mesta zbytočné ísť. Nie, že by tu nebolo čo vidieť, to určite nie. Umožní vám to však pozerať sa na veci inými očami a pre mnoho ľudí, ktorí si pamätajú 90. roky aj v našich zemepisných šírkach to je mementom doby, ktorá sa by nielen nemala vrátiť, najmä sa nikdy nemala udiať.
„Sarajevské ruže“, spomienky na ostreľovanie nájdete po celom meste
Historické minimum
Vždy keď niekam cestujem mám pocit, že si o danej destinácii zistím čo najviac informácií. Mám rada byť pripravená. Aj keď vlastne nikdy nie som, keďže je to v neznámom prostredí takmer nemožné. O Sarajeve je však možné dočítať sa pomerne veľa. Do historických učebníc sa zapísala niekoľkými udalosťami, je len veľkou škodou, že mnohé z nich mali tragické vyústenie.
Mesto, ktorého základ tvoril v stredoveku zhluk dedín so spoločným trhoviskom sa neskôr dostala do područia Osmanskej ríše. Tak ako množstvo iných miest a regiónov Balkánu, aj tu si našiel miesto vplyv prúdiaci z Istanbulu a islam. V druhej polovici 19. storočia však mesto už patrilo pod Rakúsko-Uhorsko a pomaly plávalo k udalosti, ktoré ho nadobro zapísali do análov. 28.6.1914 bol na konci Latinského mostu postrelený následník uhorského trónu František Ferdinand d’Este. Ten krátko na to zraneniam podľahlo, čo dalo podnet na rozpútanie prvej svetovej vojny. Po jej skončení sa situácia na niekoľko rokov upokojila, zvrat však nastal po vypuknutí druhej svetovej vojny. Juhoslovanské kráľovstvo sa rozpadlo a začali, tak ako podobne aj na ostatnom území Európy, národne a rasovo motivované čistky pod vedením Utašovcov. Jednou z významných osobností, ktoré prispeli k ukončeniu konfliktu na území Balkánu bol aj generál Josip Broz, ktorého si však dnes pamätáme skôr pod menom Tito. Práve tieto udalosti umožnili provinčnému Sarajevu rásť a rozrastať sa. A keď sa koncom 70. rokov začala plánovať jedna z najväčších udalostí, ktoré Sarajevo zažije, bývalo tu už takmer 4-krát toľko obyvateľov ako začiatkom 60. rokov – cez 400 tisíc. Impozantné a všade prítomné XIV. Zimné Olympijské hry odštartovali 14.2.1984.
Keď sa Juhoslávia začala postupne koncom 80. rokov dostávať do obdobia ekonomickej stagnácie, pribaľovali sa aj ďalšie problémy. Jej rozpad bol poznačený krvavým konfliktom, ktorý sa presúval po Balkáne cez desaťročie (a dodnes nie je úplne ukončený). V Bosne a Hercegovine sa odohral asi jeden z najkrvavejších z nich. Vyše tri aj pol roka trvajúca Bosnianska vojna v znamení etnických čistiek, nacionalizmu a zabíjania civilistov si vyžiadala podľa aktuálnych odhadov okolo 100 tisíc mŕtvych, cez 2 milióny ľudí muselo opustiť svoje domovy. Približne 12 až 20 tisíc žien bolo znásilnených, presné číslo je však takmer nemožné zistiť. Vojnou bolo zásadne postihnuté aj hlavné mesto Sarajevo, obliehanie ktorého bolo ukončené až Daytonskou dohodou. Tá tiež rozdelila pôvodne multikultúrnu krajinu na federatívne celky Republika Srpska a Bosna a Hercegovina, ktoré svoje rozdiely nezaprú dodnes a pri prechode krajinou sú viac než citeľné. Krajina sa však mohla konečne začať stavať na nohy. A upratovať následky vojny – cez 2 milióny nevybuchnutých mín a inej munície kontaminujúce túto rozmanitú krajinu.
Pohľad na Sarajevo z hory Trebević (1 627 m)
Mesto utopené v kopcoch
Bosna a Hercegovina je krajina, kde pochopíte, ako veľmi v našich zemepisných šírkach chýba zeleň. Vysoké pohoria strieda stredomorská klíma. Sarajevo, utopené v rovnomennej kotline, sa môže pýšiť hneď niekoľkými tisícovkami. Majestátne kopce ( Treskavica (2088 m), Bjelašnica (2 067 m), Jahorina (1 913 m), Trebević (1 627 m)a Igman (1 502 m)) dávajú mestu jedinečný ráz a práve počas neskorej jari prinášali po denných horúčavách toľko potrebný dážď. Kopce sú plné zelene, stromov a skrývajú mnohé tajomstvá.
Ja som si na svoj sobotný výlet vybrala Trebević. Na jeho vrchol sa dostanete hneď niekoľkými spôsobmi. Záleží od toho, na čo sa cítite, čo vám je blízke a možno zahrá svoje aj náhoda. Pre všetkých milovníkov turistiky je samozrejme ideálne si to vyšlápnuť. Ja som však namiesto turistických topánok zabalila plátenky, rifle a ružový sveter. Ako najjednoduhšia cesta (a najlacnejšia) sa javil výstup do základného tábora autobusom. Kúsok od môjho ubytovania bola zastávka. V sobotu ráno mali chodiť autobusy realívne často. Zbalila som keksy, vodu a vyrazila som. A on naozaj prišiel. Síce po trištvrte hodine, ale prišiel. Dokonalý, malý autobus z minulého storočia, v ktorom bolo tak teplo, že mal šofér celú cestu otvorené dvere aby sa vyvetralo. Ráno o 9:00 v ňom boli skupinky dôchodcov, rodičia s deťmi a turistické kluby. Odskočili si v sobotu doobeda na tisícpätstovku. Na konečnej zastávky autobusu začína väčšina turistických trás, ktoré vedú na vrchol hory Trebević. Turistické združenia, aktívni dôchodcovia rodinky s deťmi sa rozpŕchli po chodníčkoch rôznej náročnosti. Ja som si otvorila keksy. Nebolo sa kde ponáhľať.
Keďže mi bolo jasné, že tenisky nepustia, rozhodla som sa vrátiť o zastávku nižšie. Po ceste pre motorové vozidlá som chvíľu kráčala dole. K miestu kam mieri väčšina turistov, ktorí si čo to o Sarajeve prečítajú – a robia dobre. O ňom však neskôr. Na tomto kopci si človek uvedomí jednu veľmi dôležitú vec a tou je, že vlastne chodí po tých istých chodníčkoch ako v 90. rokov kráčali paramilitantné Srbské jednotky a Juhoslovanská ľudová armáda okupovali toto mesto takmer 4 roky. Úžasné výhľady, kvôli ktorým dnes mnoho ľudí na tieto kopce chodí, sú v tragickom kontraste s tým čomu slúžili počas obliehania Sarajave. Mesto tu máte ako na dlani, vidíte ako v uliciach kráčajú malé mravčeky, pohyb je citeľný aj z takej výšky. A je to aj ideálnym strategickým miestom odkiaľ dokážete ostreľovať civilistov neskutočných 1425 dní.
Križovatka ciest olympijskej bobovej dráhy
Olympijská bobová dráha
Ak vás však (tak ako mňa) neláka výstup v plátenkách, väčšinu ľudí priláka na Trebević úžasný „urbex“ zážitok. Opustená bobová dráha je pozostatkom už spomínaných Olympijských hier z roku 1984. Miesto, kde najlepší svetoví športovci toho obdobia vybojovali svoje vytúžené medaily, sa úderom Bosnianskej vojny stalo ideálnym miestom na ostreľovanie Sarajeva. Srbské jednotky mali mesto ako na dlani, čo pochopí každý, kto sa sem vyberie. Impozantné výhľady, nádherná príroda a informačné tabuľky, ktoré upozorňujú na to, aby ste nevychádzali z vyznačených trás. Zamínovanie územia tu bolo natoľko masívne, že ešte aj dnes je potrebné brať v úvahu to, že kráčame krajinou poznačenou vojenským konfliktom.
Samotná bobová dráha je však miestom, kde dnes už mnoho ľudí hľadá skôr odpočinok ako zamyslenie. Stretnete tu rodinky s deťmi, mladé páriky, domácich i cudzincov. Od roku 2014 sa dráha postupne opravuje a vedie k nej upravená a označená cesta. Minulý rok k nej pribudla aj znovu spojazdnená lanovka, ktorá vás sem vyvezie z centra mesta. Výhľady z nej sú úžasné a stojí za jazdu, aj napriek tomu, že ako turisti zaplatíte inú sumu. Podobný nešvár sme tu mávali svojho času aj my, takže som s podobným prístupom bola síce familiárna, nehovorím však, že ho schvaľujem. 10 eur za spiatočnú jazdu síce nie je málo, ale asi nikoho z nás nezruinuje.
Baščaršija
Jedno z najnavštevovanejších miest v Sarajeve je aj jedným z najstarších. Starý bazár pochádzajúci z osmanských dôb je magickou časťou historického centra, v živom kontraste s rakúsko-uhorskou výstavbou. V spleti uličiek nájdete neskutočné množstvo obchodíkov, predajcov, zákutí a človek sa tu rázom stratí (čo však nemusí byť na škodu). Množstvo kaviarní a reštaurácií je napratané ľuďmi, a ak to počasie umožní, atmosféru človek najlepšie nasaje nad pohárom bosenskej kávy na jednej z mnohých terás. Ak vás lákajú tradičné suveníry, tu ich nájdete nespočet. Od kobercov, cez riady a sady na varenie kávy, až po obskúrne pozostatky z bosenskej vojny. Každému podľa chuti.
Impozantná drevená fontána Sebilj na námestí Baščaršija je jedným z centier starej štvrti. Uličky, ktoré sa k nej zbiehajú vypľujú desiatky až stovky ľudí na námestie s očarujúcim kúskom tradičného dizajnu. A koncom apríla tu už boli davy – predsa len, je to srdce starého mesta. A nebyť slnečníkov s logom Coca-Cola, človek by si aj povedal, že je to tu také isté, ako za starých čias.
Sebilj
Ničivý požiar, ktorý štvrť Baščaršija postihol v 19. storočí, ju scvrkol na polovicu. Stále je však čo obdivovať. A pre mňa osobne boli a sú asi najkrajšie kontrasty – nielen medzi starým a novým, ale aj medzi pozostatkami osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska. Niekedy som mala doslova pocit, že sa prechádzam dvoma rozličnými mestami. Taká malá Viedeň a na druhej strane ešte menší Istanbul. A práve výstavba koncom 19. storočia zaručila mestu rozmach (i keď na úkor pôvodného centra). Modernizácia pod taktovkou rakúsko-uhorských architektov je tu naozaj citeľná a kompaktnému mestu dodáva na atraktivite.
Jeruzalem Európy
Multikultúrna spoločnosť a náboženská rozmanitosť dlhé roky charakterizovali tak Sarajevo, ako aj zvyšok Bosny a Herzegoviny. S horkou pachuťou na jazyku je to tu cítiť na každom kroku. Niekoľko metrov od seba nájdete Gazi Husrev-begovu mešitu, rímskokatolícku katedrálu Najsvätejšieho Srdca Ježišovho alebo pravoslávny kostol Presvätej bohorodičky. Pred vypuknutím bosnianskej vojny boli relatívne časté aj manželstvá párov rôzneho vierovyznania – v celej Bosne a Herzegovine sa priemer držal niekde okolo 13%, po skončení vojny však klesol na 4percentá. Je však až neuveriteľné, že napriek takému konfliktu, ktorý zmenil a najmä zničil, životy miliónom ľudí je tu stále vidieť to multikulti. Sarajevo je neuveriteľne živé mesto, kde nájdete toľko typov ľudí, na koľko si len zmyslíte. Práve táto diverzita dáva mestu tú správnu príchuť. Nie je nudné, jednoliate ani monotónne. A ako človek, ktorý pochádza z mesta (a krajiny) preferujúce mono vo všetkých smeroch, je to naozaj osviežujúce. I keď je dobré si tu a tam uvedomiť, za akú cenu.
Gazi Husrev-begova mešita
Katedrála Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
Gazi Husrev-begova mešita
Po stopách Ferdinanda a omnho ďalej
Mentálne som si Sarajevo uložila niekde do kolónky malá Viedeň a vlastne ani neviem prečo. Keď nad tým však spätne rozmýšľam, možno je to práve rustikálnou električkou, verejnými budovami a pomyselným „ringom“, ktorý obieha okolo celého centra. Jednou z významných budov, ktoré sa tu nachádzajú je aj miesto, ktoré odštartovalo prvú svetovú vojnu. Atentát na Františka Ferdinanda d’Este sa odohral na jej rohu a dnes tu nájdete múzeum, ktoré si pripomína práve túto historickú udalosť. Miesto pripomína aj malá pamätná tabuľa, množstvo dobových fotografií a organizované hlúčiky turistov.
Vijećnica – Sarajevská radnica
I napriek tomu, že sa Bosna a Hercegovina ako súčasť monarchie Rakúsko-Uhorska až tak dlho neohriala, stavby z toho obdobia sa až prekvapivo zachovali až do dnes. Množstvo štátnych alebo verejných budov vzniklo práve v tomto období, takisto univerzity alebo knižnice, či múzeá. Na hlavných bulvároch, či uliciach však nájdete aj množstvo secesných budov s naozaj dych berúcou výzdobou. Svoje popredné miesto si tu drží aj Vijećnica – mestská radnica a knižnica. Eklektický mix architektonických štýlov v sebe spája rozmanitosť krajiny. Impozantná budova prešla od roku 1996 rozsiahlou rekonštrukciou. Podobne, ako aj zvyšok mesta, i ona bola zničená. Počas bombardovania v noci z 25. na 26. februára 1992 budova vyhorela a spolu s ňou aj vyše dva milióny kníh a dokumentov.
Modernistická budova z roku 1929 je sídlom Centrálnej banky Bosny a Hercegoviny
Popri rieke Miljacka
Jednou zo základných prechádzok, ktoré v Sarajeve určite odporúčam absolvovať je popri rieke Miljacka. Práve na jej brehoch stoja všetky významné stavby z obdobia monarchie i novšia výstavba z obdobia Juhoslávie, či moderné prílepky z posledných rokov. Rieku pretína neskutočné množstvo mostov pre peších, chodiť hore dole môžete tak dlho, ako sa vám ráči. Dva asi najznámejšie z nich určite stoja za návštevu. Latinskému mostu sa asi nevyhnete – na jeho konci sa udial nechvalne známy atentát na Františka Ferdinanda. Svoju históriu začal písať už v 16. storočí a počas obdobia Juhoslávie niesol meno práve podľa atentátnika Gavrila Principiho – Principov most. Druhý z nich – Festina lente, z dielne študentov Akadémie výtvarných umení, je moderným symbolom mesta.
Latinský most
Most Festina lente
Zeleň
Ako som už spomínala, krásou tohto mesta (a krajiny) je aj množstvo zelene, ktoré tu nájdete. Kopec parkov ale aj hory, vybádajú k turistike, výletom alebo piknikom. Najväčším parkom, ktorý určite neminiete je Veliki Park. Je poprepletaný malými cestičkami a uličkami. Tu a tam nájdete aj odkazy na minulosť – napríklad starobylé náhrobné kamene, ktoré svedčia o tom, že tu niekoľko storočí dozadu býval moslimský cintorín.
Dnes si tu však domáci aj návštevníci pripomínajú aj tragédiu starú len niekoľko desiatok rokov. Memoriál, ktorý si pripomína životy viac než 1500 detí, ktoré prišli o život počas obliehania Sarajeva je decentnou ale silnou spomienkou na krvavú bosenskú vojnu.
Mená detí, ktoré zahynuli pri obliehaní Sarajeva.
Popri rieke Miljacka je možné nielen vidišť množstvo zaujímavých a významných stavieb ale poskytuje aj priestor na prechádzky, šport a oddych. Vilsonovo šetalište, alebo Wilsonova promenáda, je ulica, kde môžete v teplejších mesiacoch stretnúť snáď celé mesto. Každý pracovný deň po 17:00 a počas víkendov je zatvorená pre autá. A vtedy ju obsadia cyklisti, korčuliari, skateboardisti, deti, dospelí aj dôchodcovia. Psičkári i páriky na romantickej vychádzke. Je to magické miesto, kde si užíva mestský život celé Sarajevo. Úžasná oáza pokoja v strede mestskej džungle. Ak to nemáte ďaleko, určite odporúčam vybrať sa tam cez víkend alebo v piatok podvečer alebo večer. Má to niečo do seba.
Vilsonovo šetalište
Jedlo a pitie
Bez potravy by bol človek len veľmi ťažko živý a o mne to platí niekoľkonásobne. Môj deň sa väčšinou delí na to, keď som hladná a veľmi hladná. Bez kávy by bol však ešte o čosi smutnejší. A pre tú bosenskú mám obzvlášť slabosť. Kapučínko, lungo, filter či flat white sa môžu schovať. Ja som pila kávu na úplne skvelom mieste s príšerným interiérom. Neviem prečo mám pocit, že bola jednou z najlepších, aké som kedy mala. Ak ma zastrelíte, nespomeniem si, kde v uličkách starého mesta to bolo. Ak však túžite vypiť si aj niečo iné, nevynechajte Zlatnu Ribnicu. Ja som ju síce nestihla, ale legenda hovorí, že to naozaj stojí za to!
V Sarajeve som sa naozaj nemohla sťažovať na stravovanie. Keďže milujem burek, neviem si predstaviť, že by som sa ho dobrovoľne vzdala. A už vôbec nie, ak ho pripravujú natoľko dobre, ako v sarajevskom Buregdzinica Bosna. Skvelý autentický burek, ktorý tam predávajú rýchlosťou svetla je zaručene čerstvý, voňavý a chutný. Nájsť miesto na sedenie môže byť trošku náročnejšie, ak ho však nenájdete, nechajte si ho zabaliť a zjedzte napríklad v parku.
Posledným miestom – a tiež veľmi vysoko hodnoteným, je Žara iz duvara . The Singing Nettle. Navštívila som ju najmä pre vysoké hodnotenie na Tripadvisore a podľa recenzií to vyzeralo ako schopná a stráviteľná prevádzka. I keď som mala trochu pocit, že je to práve reštaurácia alebo skôr bistro, ktoré domácich príliš nepriťahuje, musím uznať, že som mu mala niekoľko naozaj zaujímavých jedál a kombinácií chutí.
Aby som úplne neexplodovala, chodila som ráno do shoppingu na smútíčká. A hneď na to do pekárne po buchty. Win-win.
Bosenská káva vyčarí úsmev na pokrčenej tvári.
Mega tlačenica vonku, ešte väčšia v Buregdzinica Bosna.
Zopár chuťoviek zo Žara iz duvara a pekáreň s najlepším menom.
Praktické
Do Sarajeva sa najjednoduchšie dostanete letecky z Budapešti. Ja som letela v piatok poobede a vracala sa v pondelok a podarilo sa mi do môjho itineráru dokonca vtesnať celodenný výlet naprieč Hercegovinou. Ak si človek veci dobre naplánuje, dá sa teda vidieť naozaj veľa.
Ubytovanie som klasicky bookovala cez Airbnb. Ceny boli a sú veľmi prijateľné. Za tri noci koncom apríla som zaplatila len niečo málo cez 50€. Byt síce nebol v úplnom centre, ale o to lepšie, keďže Sarajeve je naozaj malé mesto a všetko sa dá pochodiť peši. Večer som teda skôr ocenila ticho ako to, že mám do mesta na skok (aj keď sa ale rozprávame o vzdialenosti okolo 15minút peši do centra, čo naozaj nie je nič neprekonateľné). Dopravu som za celý pobyt použila iba pri ceste na Trebević a pri prílete a odlete. Aj keď cesta takmer historickou električkou cez centrum je naozaj lákavá. Nechávam si to na budúcu návštevu.
Zo sarajevského letiska som cestovala autobusom, ktorý čakal pred príletovou halou a stál pár drobných. Pozor, lístok, ktorý si kúpite u vodiča nevyhadzujte. V meste nastúpil revízor a kontroloval lístky, tak by bolo zbytočné prísť k pokute.
Naspäť na letisko som to zobrala trochu adrenalínovou cestou s asi tromi prestupmi. Mala som chuť okúsiť všetky druhy sarajevskej hromadnej dopravy a previesť sa električkou po ulici, ktorá si vyslúžila nechválnu prezývku “Snajperska aleja”. Tá spája historické centrum s industriálnou štvrťou a modernejšími časťami mesta. Tieto socíkovské časti mesta by bolo určite tiež vhodné preskúmať. Tiež nabudúce.
Ak máte v Sarajeve chuť nakupovať v bežných reťazcoch, v širšom centre nájdete nákupné centrum “BBI centre”, kde je množstvo obchodov, ktoré poznáme aj my a nie úplne oslňujúce potraviny. Na nákup základných vecí to však určite stačí. Ak chcete však kúpiť zeleninu či ovocie, skôr odporúčam tržnicu Pijaca Markale alebo Gradsku tržnicu v nádhernej budove z konca 19. storočia, kde nájdete mäso, syry a iné výrobky.
Keď už sme pri nákupoch, bosenská mena – konvertibilná marka – BAM má jednu neodškriepiteľnú výhodu. Dobre sa počíta, práve kvôli kurzu, ktorý je niekde okolo 0,5€ za 1 BAM. Ja som zástancom platby kartou, čo v Sarajeve nebol úplný problém a nejakú tú hotovosť si jednoducho vytiahnete z bankomatu.
Záver
Sarajevo je mesto, ktoré som navštívila minulý rok popri asi 10 ďalších destináciách. Nie, nechválim sa, ale aj práve vďaka tomu som mala možnosť porovnávať. A toto mesto z môjho porovnávania vyšlo naozaj dobre. Neviem čím to je, no mám pre tieto balkánske regióny slabosť. Magické Sarajevo si ma získalo – a určite si získa množstvo ďalších ľudí. Ako ročník 85 som príliš mladá na to, aby som na vlastnej koži zažila vojnu a tu som sa k nej dostala asi najbližšie. Nech to znie akokoľvek, múzeá sú jedna vec, „živé“ rozstrieľané budovy druhá. Bytovka, v ktorej bol môj apartmán bola rozstrieľaná, tak ako aj budovy naokolo. A v nej byty zrekonštruované identicky ako v petržalskom paneláku či ružinovskom činžiaku. Vždy, keď som podvečer vyšla na balkón, na jednej strane som pozerala na hory a na druhej na strelné rany na fasádach. Predstava, že by ma tu uväznili na 4 roky, mi stavala vlasy dupkom. Osudy si však ľudia niekedy nevyberajú a vojna tu lízla naozaj takmer všetkých. Neuniknete jej tu nikde, ake otázkou ostáva, či by sme jej mali unikať. Pretože ako povedalo už mnoho ľudí – tí čo sa nepoučia zo svojej histórie sú odsúdení ju zopakovať.
***
