Erik Šille

Pokiaľ je práca nielen zamestnaním, ale aj vášňou, nie je nič krajšie. Maliar Erik Šille má v tomto šťastie. Robí to, čo ho baví, a robí to naozaj dobre. Okrem svojej práce miluje cestovanie, varenie a bicyklovanie. Jeho najväčšou vášňou je však stále maľba. Má rád čas strávený v ateliéri a je to na ňom vidieť. Podľa vlastných slov má veľmi stereotypný život, ale práve to mu vyhovuje. Nemusí sa prispôsobovať klientom, zákazkám ani výzvam. Stačí mu každý deň sa venovať svojej tvorbe.

Nie je to tak, že keď sa z toho, čo ťa najviac baví, stane práca, stratí sa z toho radosť?

Môže sa to stať, ale u mňa to tak nie je. Pojem práca znie negatívne len ľuďom, čo majú tú svoju ako nutnosť. Nemaľujem pre to, aby som niekomu dokázal, že som v tom zotrval. Maľujem, pretože chcem. Skôr mám opačný problém – ak by som to nerobil, tak by som nevedel, čo so sebou. Každý deň musím vypadnúť z domu (nieže by som sa tam necítil dobre!), lebo ma hryzie svedomie. Mám to asi ako ostatní maliari – keď sa presunú do ateliéru, vŕtajú sa vo farbách a rozjímajú. Táto práca nie je stereotypná. Nemaľujem každý deň ten istý obraz ani rovnakým a tým istým spôsobom. Stále niečo mením, vymýšľam, dejú sa rôzne malé veci. Stereotypom je teda iba to, že sa ocitnem v ateliéri a zavriem sa tam do noci. Nemusím, ale chcem. A koniec koncov – živí ma to, čo je príjemná stránka veci. Nemusím teda robiť pracovné kompromisy.

Rozmýšľal si niekedy nad tým, čím by si bol, ak by si sa nevenoval maľbe?

Mám veľmi rád remeslá, takže by som sa najskôr venoval tomu. Možno by som vyrábal vtáčie búdky alebo niečo podobné. Bol som iniciátorom projektu Mukeke, ktorý spájal dizajn s umením. Vždy niekde na poli „rukodielnej“ práce. Preto som aj ostal pri maľbe. Je to činnosť, v ktorej ma nevie nikto nahradiť, a preto si ju musím spraviť sám, vlastnými rukami. Určite nie som typ na kancelárske práce. Už aj keď si mám vybaviť nejaké maily alebo administratívu, tak som najnezodpovednejší.

Mal si niekedy aj iné zamestnania?

Robil som asistenta na VŠVU. Vydržal som tam tri roky a potom mi môj profesor povedal, že aj tak sa nehodím do školstva. Niekoľko rokov počas vysokej školy som robil storyboardy pre reklamné agentúry. Vždy to bola nočná šichta, aby ráno mohli ukázať výsledok klientovi. Mal som však takú smolu, že vždy, keď som sa vybral niekam na výlet, tak mi zavolali, či by som nemohol niečo spraviť. Asi aj práve preto som to prestal robiť. Nevedeli sme sa časovo zladiť a hlavne som v tom ani nebol natoľko dobrý. Už len predstava toho, že mám nakresliť tri dámy s dáždnikom, ktoré prechádzajú cez cestu, a ošpliecha ich auto, je pre mňa katastrofický výjav. V tom momente prestávam byť sám sebou a to nemám rád. Moja fantázia ma tlačí niekam úplne inam. Iracionálne tam nie je dovolené. Okrem spomínaného projektu Mukeke som potom teda už nikdy nič nerobil. (smiech)

Robíš aj obrazy na zákazku?

Nikdy. Pár objednávok síce prišlo, ale ľudia už vedia, že to nerobím. A to dokonca ani v momentoch, keď som nemal peniaze. Nehovorím, že keď to niekto spraví, je to zlé, ale ja neviem napĺňať cudzie predstavy. Cítim sa potom ako zakliesnený medzi dvoma kameňmi.

Máš miesto, kde by si chcel vystavovať?

Ani nie. Skôr viem, kde by som vystavovať nechcel. Mal som voľakedy sen vystavovať v Tokiu a to sa mi splnilo. Teraz by sa mi možno páčilo mať veci v nejakých severských krajinách, alebo zase v Ázii. To však preto, že sa s tým vždy spája aj možnosť cestovať.

Ktoré z miest, ktoré si navštívil, ťa najviac zaujalo?

Mám rád akékoľvek európske hlavné mestá. Tam sa viem vždy nájsť. Vidím v malých vzdialenostiach veľké rozdiely a to mám rád. Bavil ma New York, ale omnoho viac mi sadlo západné pobrežie a San Francisco. Páčil sa mi Island, lebo tam som veľmi málo času strávil medzi ľuďmi. Thajsko ma bavilo pre jedlo, mám rád aj Japonsko, ktoré ma inšpiruje po estetickej stránke. Kanada svojou prírodou. Mne sa však asi páči všade, aj na Balatone, keď mám okolo seba príjemných ľudí. Maliarsky ma na chvíľu veľmi zmenil spomínaný Island a takisto Japonsko bolo v mojej tvorbe veľmi cítiť. Do toho sa mi potom vkrádajú veci, ktoré počujem v rádiu alebo ich zažijem, a tak nejako parazitujú na mojej rozbehnutej tvorbe a menia ju. Tým sa mi trochu rozhádže symbolika obrazu a pre nezainteresovaných je potom horšie čitateľná, ale pre mňa to dielo dáva zmysel.

Je pre teba dôležité, aby ľudia vedeli čítať tvoje obrazy?

Tým, že môj spôsob maľby je veľmi naratívny, popisný, inšpirovaný komiksovým svetom, mal by byť ľahko čitateľný pre ľudí od nízkeho veku. Trochu sa bojím toho, že niekto príde pred môj obraz a bude ho čítať doslova. Preto do neho vždy vkladám šifry, aby bol ťažšie čitateľný. Na druhej strane však nechcem, aby to bol surreálny nezmysel. Nie je to teda nepochopiteľné, ale potrebujem od diváka, aby trochu rozmýšľal a bol oboznámený s mojím dielom. Jasné, že možno Francúz nepochopí niektoré veci, kde pracujem so slovenskými reáliami, ale človek, ktorý sa pohybuje na Slovensku a trochu sa zaujíma o dianie okolo seba, by to mal vedieť dešifrovať. Nakoniec je to však aj maľba a mala by fungovať aj bez ikonografických šifier.

Je problém, ak to niekto nedešifruje a berie tvoju tvorbu len ako peknú vec?

Veľa ľudí to vníma len ako „pudingovú“ vec. Málokto vôbec venuje obrazu zvýšenú pozornosť a zamýšľa sa nad ním. To však nie je len môj problém, ale i ostatných autorov. Záleží aj na tom, aké sú to obrazy. Pri abstraktnej maľbe to buď funguje vďaka nejakej bravúrnosti gesta, geometrii či expresii, alebo nie. Nevyžaduje si to len vizuálnu „krásu“ alebo nejakú zručnosť, ako má Koyšová alebo Baffi, ale aj pochopenie. Keď maľuješ veci z reality, je asi náročnejšie čítať to. Nie každý na to potom má, zavesiť si takýto obraz na stenu, radšej si vyberie niečo nekonfliktné, abstraktné, čo ho oslovuje po estetickej stránke. Aj keď pri mojich dielach určite ľudí oslovuje aj vizuálny faktor a estetično. Môže sa však stať, že keď im vysvetlím, čo na obraze vlastne je, tak sú zaskočení.

Nie sú ľudia zmätení aj tou popovosťou a žiarivými farbami? Nečakajú vlastne niečo pozitívne a veselé, pričom nie vždy to tak je?

Pre niekoho je to ako pekne zabalený darček, a keď ho rozbalíš, máš vnútri namiesto iPhone skutočné jablko.

Kedy je pre teba obraz dokončený? Máš niekedy pocit, že keď ešte niečo pridáš, celý ho pokazíš?

Neviem ti povedať, podľa čoho to zistím. Je to, ako keď umývaš tanier, a zrazu je čistý. Niekedy dorábam a prerábam obrazy aj po tom, čo sa mi vrátia z výstavy, alebo som si už povedal, že sú hotové. Občas to spravím tak masakrálne, že mi ľudia povedia, že však to bol taký krásny obraz, a ty si ho zničil. Nemám s tým však problém. Neposväcujem si obrazy, že už sú hotové a nedá sa do nich zasiahnuť. Pri niektorých obrazoch, ako je napríklad Anatomy of, to ani neprekáža. Je tam toho tak veľa, že čokoľvek pridáš, nájde si to tam svoje miesto. Obraz dorábam a mením ho však iba vtedy, keď mám pocit, že mu niečo chýba. Nie som amatérsky maliar, ktorý má na tvorbu svojho diela iba obmedzený čas, lebo zvyšok dňa sa venuje niečomu inému. Chodím do ateliéru každý deň, som tu hodiny a mám aj dostatočne veľa času zamyslieť sa nad tým, či na obraze netreba niečo dokončiť alebo zmeniť. Správam sa k plátnam s rešpektom, ale vždy aj ako k burine.

V poslednom čase ťa často vidieť na bicykli. Ako si sa k tomu dostal?

Mal som nutkanie niečo robiť, hýbať sa a niečo nové zažiť. Už som mal viac ako sto kíl a predstava, že budem robiť brušáky v ateliéri, ma príliš nenadchla. Najskôr som mal vyhliadnuté úplne iné športy, ale nakoniec som sa dal na cyklistiku. Viac ako fyzičku som predsa len hľadal zážitok. Nie som ten typ, že by som ráno vstal a išiel na plaváreň, ako moja žena Zuzka. To by bola pre mňa veľmi nepohodlná disciplína. Chodiť do posilňovne je pre mňa málo zážitková záležitosť. Pri bicyklovaní si vieš vytýčiť cieľ, napríklad nejaký kopec, trasu. Za tie roky, čo som v Bratislave, som nevidel toľko pekných miest v okolí, ako sa mi podarilo vidieť, odkedy bicyklujem. Často chodím sám a niekedy sa mi stane, že zastavím a kochám sa, že wow, aké miesto a len pár kilometrov od mesta. Za túto prvú sezónu som síce najazdil len vyše 2400 kilometrov, ale aj teraz rozmýšľam nad tým, že síce mám nejaké povinnosti, no už vo štvrtok by som mohol ísť zase na bicykel, a v hlave si vymýšľam trasu.

Nadväzuje na to aj taký ten mužský svet, kde ma zaujímajú komponenty, čo najlepšie dresy, sledujem technické parametre. Zrazu si všímam, že sa u mňa doma v skrini zmenšuje polička s tričkami a zväčšuje polička s vecami na cyklistiku. Mám z toho obrovskú radosť. Po všetkých bojových umeniach a bedmintone je to zatiaľ asi najlepšie hobby, aké som mal.

V decembri ťa čaká výstava. Aká bude?

Pre mňa to bude po dvoch rokoch návrat do domovskej Galérie Krokus. Budú tam veci, ktoré som maľoval tento rok, a ľudia ich v Bratislave ešte nemohli vidieť. S touto výstavou potom budem pokračovať vo viedenskej Kro Art Gallery. Pripravujem aj novú sériu grafík.