Lukáš Kordík

Architekt Lukáš Kordík je vtipný mladý muž, ktorý si prešiel tým istým, čo svojho času prežívali asi všetci adolescenti – nevedel, čo chce robiť. Nakoniec (aj napriek tomu, že ako dieťa hrával na husliach) sa rozhodol držať toho, čo vyštudoval – architektúry. A drží sa jej už 12 rokov. Skúsenosti okrem Fakulty architektúry STU naberal aj na študijnom pobyte v Lyone, ktorý preňho nebol len školou architektúry, ale aj školou života. Spolu so Števom Polakovičom vedie vychytené bratislavské architektonické štúdio GutGut. Do ich portfólia patrí množstvo zaujímavých a krásnych projektov, ktoré zaujali doma aj v zahraničí. S Lukášom sme prebrali nielen to, prečo sa vôbec venuje architektúre, ale aj to, aký je to pocit byť v porote CE.ZA.AR a oceňovať prácu svojich kolegov.

Vedel si už ako dieťa, že chceš byť architektom?

Nie. Nemal som úplne jasno v tom, čím chcem byť. Ako dieťa som nekreslil, tomu sa venoval môj brat. Ja som hral na husliach. Keď som sa počas strednej rozhodoval, kam ísť na vysokú školu, môj výber padol na architektúru. Pravdou je, že na prijímačkách som prešiel veľmi tesne, bol som myslím druhý nad čiarou. Z busty som mal tuším nula bodov. Niečo ma teda muselo vytiahnuť. Možno psychotest. (smiech)

Ako si si teda našiel vzťah k práci, ktorú robíš?

Škola ma bavila. Mal som šťastie na pedagógov a dva semestre som strávil vo Francúzsku. Po skončení školy som však mal chvíľu pocit, že si chcem okrem architektúry vyskúšať aj niečo iné. Bolo to také bezstarostné obdobie. Spolu s Peťom Jurkovičom a Oliverom Sadovským sme skúšali kadečo – robili sme aj animácie, grafický dizajn. Postupne sme to však opustili a začali sa venovať čisto tomu, čo sme vyštudovali a čo nás nakoniec baví najviac. V tom čase som spolu so spolužiakmi založil svoj prvý ateliér RAUM.

V tom čase som sa spoznal aj so Števom Polakovičom. Toto stretnutie ma veľmi ovplyvnilo. Počas tých dvanástich rokov, čo som v praxi, som sa stretol s viacerými skvelými ľuďmi, s ktorými som spolupracoval. Určite k nim patrí John Bosch z Holandska, Benjamín Bradňanský s Vítom Haladom z ateliéru n/a a Jano Studený z KSA. S Johnom sme dodnes priatelia. Beno s Vítom vychádzali z akademického prostredia, čo vnieslo do našej spolupráce nový rozmer. S Janom sme spolu učili na VŠVU, bol som jeho asistentom. Je to veľmi inšpiratívny človek.

Kedy sa to teda zlomilo a vedel si, že už naozaj budeš architektom?

Po tom, čo som skončil školu, bol na Slovensku veľký stavebný boom, takže sme nemuseli robiť iba veci „do šuplíka“. Vlak sa rozbiehal a my sme nemali dôvod z neho vystúpiť. Pri našej tvorbe máme dnes veľkú slobodu. Predpokladám, že je to aj vďaka tomu, čo máme za sebou, a to je skvelé. Práca je pre mňa radosťou.

Ako dlho trvalo, kým ste sa dostali do štádia, že vám ľudia dôverujú natoľko, že dostávate voľnú ruku?

Števo mal svoje portfólio už predtým. Postupne sme budovali to spoločné v GutGut, čo už je dnes pomaly desať rokov. Pomohli tomu asi aj ocenenia, ktoré sme za ten čas spoločne získali, a asi aj fakt, že sú naše projekty z času na čas medializované. Rovnako si však myslím, že tomu určite priala aj doba, v ktorej sme štúdio rozbiehali. Prvé roky do krízy boli intenzívne. Robili sme veľké urbanistické projekty, dom na Dunajskej v Bratislave, začali sme panelák v Rimavskej, do toho menšie veci, ale aj výskumné projekty do Bordeaux i Košíc (s Benom a Vítom). Akonáhle však prišla kríza, nastal dosť radikálny stop-time. Bolo to ťažšie obdobie, komerčných zákaziek bolo menej, ale mali sme aspoň priestor venovať sa vlastným projektom.

Ktorý z projektov, na ktorých si pracoval, bol pre teba zásadný?

Závisí to od toho, v čom bol zásadný. Pri mnohých projektoch som sa toho veľa naučil. Prvým takým projektom bola určite Dunajská. Bol to veľký dom v zložitých podmienkach centra mesta. Potom určite panelák v Rimavskej Sobote, ktorý zo začiatku ako zadanie vyzeral nie príliš zaujímavo, no premenil sa v absolútne skvelý a jedinečný projekt. Žiaden projekt netreba podceňovať. Z menších realizácií je to chata v Senci, ktorá ma baví pre jej hustotu. Interiér bytu na Živnostenskej v Bratislave bol o slobode zadania a veľkej dôvere klienta. Aj napriek všetkému však nemôžem povedať, že by bol nejaký z nich najobľúbenejší. Pri každom mám rád niečo iné a každý bol o niečom celkom inom.

Projekt, o ktorom sa v poslednom čase veľa hovorilo, je panelák v Rimavskej Sobote. Čím myslíš, že tak zaujal?

Asi tým, že je to téma blízka ľuďom. Koľko z nás žilo alebo žije v panelákoch? Veľa. Ľudí sa téma panelákov teda bytostne dotýka. A nielen u nás, ale aj v zahraničí. Keď zrekonštruujeme byt v centre mesta, ktorý má povedzme 300 m², tak s takým bývaním sa stretne za svoj život málokto.

Ďalšou zaujímavosťou je, že ide o nájomný dom. Podobných je na Slovensku veľmi málo, keďže väčšinou sú byty v bytových domoch v osobnom vlastníctve. Tým pádom je aj dohoda o tom, ako má panelák vyzerať, oveľa ťažšia. V prípade tohto paneláku sme jednali len s dvoma majiteľmi, ktorí kúpili celý dom.

Tiež si myslím, že určite zaujalo aj to, že sa nachádza v Rimavskej Sobote. Kraj je to krásny, ale predsa len všetci vieme, že žiť tam je ťažké, je tam vysoká nezamestnanosť. Vôbec by mi nenapadlo, že tam môže vzniknúť dom s takou vysokou stavebnou kvalitou.

Ako to teda vzniklo, spraviť rekonštrukciu paneláku a nezahrnúť do nej aspoň tri farby?

Už si presne nepamätám, ako to bolo, ale viem, že od začiatku sme chceli spraviť dom v jednej farbe. Nechceli sme, aby to bol ukričaný dom. Nepriznali sme ani strešnú nadstavbu – chceli sme, aby dom pôsobil čo najkompaktnejšie. Bola to komplexná rekonštrukcia nielen fasády, ale aj vnútra domu. To nám umožnilo spraviť to naozaj poriadne a aj sa na tom trochu vyblázniť, vyskúšať si, čo všetko sa až dá. Majiteľ nám dôveroval, ale tiež veľmi dbal na to, aby bolo všetko spravené vo vysokom štandarde, keďže byty prenajíma, a nechcel, aby sa po pár rokoch rozpadli. Aktuálne je ten panelák plný a dokonca v ňom bývajú aj obaja majitelia, tak sa im tam páči.

Aký je to pocit, keď dostaneš od klienta absolútnu slobodu?

Je to super, ale na druhej strane sa niekedy cítim, ako keby ma vypustili na púšť. Určite je to zaväzujúce. V úplnej slobode, kde nemáš mantinely, tam si ich musíš dávať sám. O to je to niekedy ťažšie. Nemôžem si ani zanadávať na klienta, lebo jediný, na koho sa môžem sťažovať, som ja sám.

Stalo sa ti niekedy, že si sa vyslovene netrafil?

Máme asi to šťastie, že klienti, ktorí za nami prídu, väčšinou vedia, prečo prišli. Tvorba architektonického návrhu je však vždy proces. Snažím sa – aj keď mám voľnú ruku – klienta spoznať, zistiť, čo sa mu páči. Poprosím ho, aby mi napísal, čo má rád. Samozrejme, nečakám nejaké intímne spovede, ale napovie mi to. A čím viac sa s klientom stretávam, tým lepšie sa poznáme, takže aj to mi pomôže. Prekonáme odstup. Predsa len, vytváram mu ten najosobnejší priestor, takže by som o ňom mal vedieť všetko. Myslím si, že by sa u nás na škole mala určite učiť psychológia. Občas je to umenie, vedieť odhadnúť človeka a niekedy mu aj ukázať, že zvyky je dobré meniť. To, čo fungovalo v byte, ktorý mal 50 m², netreba nasilu prenášať do bytu či domu, ktorý má 150 m². Celé je to však tak trochu hra.

Mení sa pohľad ľudí na bývanie?

Samozrejme. Ľudia cestujú, sledujú internet, vidia iné možnosti bývania. Referenciou nie je iba petržalský panelák alebo dom na predmestí.

Navrhol si si aj svoje vlastné bývanie. Aké je to byť zároveň klientom aj architektom?

Iné je to hlavne v tom, že to platíš z vlastných peňazí. Nie, že by som peniaze klientov rozhadzoval, ale musím sa do ich rozpočtu vpasovať. Keď ide o vlastné financie, tak to viac bolí. Pri mojom prvom byte (byt, v ktorom sme fotili Lukáša, pozn. red.) som mal veľké ambície, bolo to na začiatku mojej kariéry a množstvo vecí som si chcel vyskúšať. Ten druhý byt je iný v tom, že už sa nerozhodujem iba sám, sme na to s priateľkou dvaja.

Nedívajú sa ľudia na architekta ešte stále ako na nepotrebný luxus?

Našťastie je stále viac ľudí, ktorí sú ochotní do architekta investovať. Na Západe ideš za architektom, keď máš dosť peňazí. U nás oslovujú štúdiá aj bežní ľudia s hypotékou, čo je skvelé! Myslím si, že ak majú obavy osloviť architekta, je to často iba strach z neznámeho.

Prečo je teda dobré investovať do architekta?

Asi preto, že máme iné videnie, vnímame priestor vo viacerých súvislostiach. Hľadáme fungujúce riešenia. Pýtame sa otázky, ktoré by si možno laik pri zariaďovaní bytu alebo stavbe domu sám nepoložil. Tie človeka môžu zaskočiť, ale aj donútiť zamyslieť sa nad zadaním inak. Architekt dokáže zorganizovať priestor, ktorý nemusí byť na prvý pohľad atraktívny, a vytvoriť v ňom niečo fungujúce a pekné.

Bol si aj v porote CE.ZA.AR 2015. Aké je to rozhodovať o práci svojich kolegov?

Bavilo ma to. Boli sme super partia. Cestovali sme spolu štyri dni po Slovensku a Čechách, prešli viac ako 1500 kilometrov a videli veľa skvelých stavieb. A čo sa týka rozhodovania o práci kolegov – to, čo je dobré, je jednoducho dobré. Samozrejme, je dôležité zachovať si nestranný pohľad. Teší ma pekná práca kolegov.

Bolo rozhodovanie ťažké?

Ani nie. Už pri prvom výbere vyčnievalo niekoľko projektov. Takže keď sme išli na miesto pozrieť si konkrétnu realizáciu, čakali sme, že sa nám to len potvrdí. I keď môže sa stať, že je to celé inak. To sa však stáva málokedy. Pri finálnom rozhodovaní už nenastali nejaké veľké konflikty. Bola to skvelá a dlhá debata. Iste, boli aj kategórie, kde sme diskutovali viac. Hlasovanie bolo vzrušujúce. Nehovorím, že všetci víťazi sú aj moji víťazi, ale tak to jednoducho je. Prvý raz som bol v takejto porote a musím povedať, že som si to užil.

Aká je kvalita prihlasovaných projektov?

Vysoká. Aj keď sú kategórie, kde úroveň kolíše – napríklad exteriér alebo bytovky. Exteriér je stále viac o privátnych záhradách, projekty pre verejný priestor prakticky absentujú. Tá doba asi ešte len príde. Na druhej strane rodinné domy alebo interiér, tam je množstvo krásnych realizácií. Je ťažké vybrať len tri či štyri do nominácií.

Máš nejaký vysnívaný projekt, ktorý by si určite chcel zvládnuť?

Robiť niekde v trópoch, kde netreba zatepľovať. Teraz sa mi plní sen s projektom Mlynice, na ktorom aktuálne robíme. Konverzia starej fabriky je super zadanie, akých u nás nie je veľa.