Toskánsko je určite jednou z najkrajších oblastí na svete. Prežiť tu život je snom mnohých ľudí. Bohužiaľ alebo našťastie, len málokomu sa to splní. Sen o Toskánsku sa však splnil Márii Mikloškovej, Bratislavčanke, ozajstnému mestskému dievčaťu, medzičasom už žene. Ako sama hovorí, Taliansko jej bolo vždy súdené – či už kulinársky, jazykovo alebo láskou. V Bratislave Mária pracovala ako módna redaktorka v časopise Eva a popritom robila vizáž a styling. Je sestrou nemenej úspešného Fera Mikloška – jedného zo „základných slovenských módnych návrhárov“. Pred štrnástimi rokmi sa so svojím manželom zobrala a presťahovala do Toskánska. Našla tu, čo jej doma chýbalo. Vo Vicopisane sme s Máriou a jej rodinou strávili týždeň, počas ktorého mal človek možnosť rozmýšľať nad svojím, nielen mestským, životom. A tým nechcem povedať, že je zlý, ale sila toskánskej prírody a šťastie jednej rodiny, ktorá ho našla v úplne obyčajných veciach, vás presvedčí, že v živote sú veci podstatné a veci, s ktorými zbytočne strácame energiu. A pritom je úplne jasné, že jediný, kto je strojcom svojho „la dolce vita“, sme my sami – či už v Bratislave alebo v Toskánsku.
Som presvedčená o tom, že mi je Taliansko súdené. Celé sa to začalo tak, že som počas vysokej škole, tesne po revolúcii, stretla vo Veľkých františkánoch troch Talianov, pankáčov. Boli vtedy úplnou raritou. Malí, s čírom, koženými bundami, bagandžami, mali perfektné tričká. Veľmi sa mi páčili, lebo boli iní. Ja a moje tri kamarátky sme sa teda zoznámili s týmito troma talianskymi pankáčmi. Paralelne sa s nimi zoznámili aj dvaja slovenskí mladí muži – jeden z nich bol môj terajší manžel Erik. Zober si tú absurdnú situáciu, že ťa v tvojom rodnom meste zoznámia s tvojím súčasným manželom Taliani. Vtedy ma síce nezaujímal, chodili sme spolu maximálne do krčmy, ale evidoval ma a ja jeho. Kvôli talianskym pankáčom som sa vlastne začala učiť na vysokej škole po taliansky. Potom vyhlásili konkurz na stáž v Perrugi, kde som sa prihlásila, a získala som ju.
Po vysokej škole som sa chvíľu len tak motala a jedna z mojich prvých prác bola v dizajnovom showroome s talianskym nábytkom. Chodili sme na veľtrhy do Milána a čo osud nechcel, po šiestich rokoch som stretla Erika znova práve tam. Zase prešlo niekoľko rokov a ja som čakala v Bratislave na taxík. Zrazu sa zjavilo auto s talianskou značkou. Začalo cúvať a skoro ma zrazilo. Z tohto auta nakoniec vyšiel do tretice Erik. Vymenili sme si vizitky a začali si písať. Potom sa chystal do Bratislavy na Vianoce a písal mi, čo mi má priniesť z Talianska. Ja som mu nadiktovala: parmezán, prosecco, balzamikový ocot, olivový olej. On sa potešil, lebo som vedela, čo chcem, a mali sme veľa spoločného. Pri ňom som pochopila, že sa nevidím ako obstarožná vizážistka, ale chcem mať rodinu.
Úplne jednoducho – chuť do materstva. Mala som vtedy 30 rokov a niečo sa so mnou udialo. Stretla som muža svojho života – už vtedy som to vedela! Napriek tomu, že sa mi práca redaktorky v Bratislave a celý módny kolotoč páčil, bola som v ňom šťastná, robila som to rada a najlepsšie, ako som vedela, stále som mala pocit, že mi niečo chýba. Bol to práve pocit založiť si rodinu. Nejaký šiesty zmysel mi našepkával, nech to nerobím v Bratislave. To sa mi časom aj potvrdilo. Bratislava ma príliš vyrušovala na to, aby som prežívala pokojný rodinný život. Vždy som vedela, že keď budem mať deti, tak sa im budem chcieť venovať naplno. Vždy som bola mestský a živelný typ. Všade som chcela byť, všetko vidieť, zažiť, počuť. Ako matka som však pochopila, že chcem mať pokoj od všetkého rušivého.
Prvé dva roky som tu žila takmer sama. Manžel mal veľa práce, často cestoval, takže som bola hneď na začiatku hodená do vody. S tým vedomím som do toho ale išla. Nemohla som sa sťažovať, pretože som vedela, že bude často na cestách. Našťastie som bola jazykovo vybavená, nemala som zábrany komunikovať. Dedinka, v ktorej žijeme, sa mi páčila hneď. Vicopisano mi učarovalo, už keď sme cezeň prechádzali. Niečo tam zafungovalo a ja som si povedala, keď tak, v tejto dedine sa to musí udiať!
Môj manžel sa vlastne kvôli mne na nejaký čas presťahoval do Bratislavy, pretože už od začiatku 90. rokov žil v Taliansku. Ja som však videla, že tam nie je šťastný. Veci, pre ktoré odišiel, tam nefungovali ani 15 rokov po revolúcii. Takže sa spojila jeho a moja intuícia a prišli sme sem.
Potom čo som prišla do Vicopisana, som prvý rok v podstate prespala. Zrazu som mala strašne veľa času, nevedela som, čo so sebou. Bola som unavená z tých neprespatých pracovných nocí v Bratislave. Takže som oddychovala a varila. Vždy som čakala muža s dvoma, troma teplými chodmi. Úplne som si v tom „libovala“. Postupom času sa z varenia stala obrovská záľuba. Kupovala som si časopisy, pozerala talianske kulinárske programy a experimentovala. Zo začiatku sme mali veľa návštev a mňa bavilo ich hostiť. Stále som však popri tom pripravovala obsah pre Evu a chodila do Bratislavy líčiť missky pre Forzu ako head makeup artist. Vždy som sa aj tak rada vrátila do tohto toskánskeho pokoja. Všimla som si, že keď som bola v Bratislave a pracovala som, bola som veľmi napätá a opadlo to vždy až potom, keď som prišla naspäť do Vicopisana.
Aj keď sme mali relatívne veľký byt s terasou, ako prišli deti, tak mi ten priestor jednoducho nestačil. Som typ človeka, ktorý má stále potrebu byť s deťmi vonku, či je pekne alebo škaredo. Možno ako jediná mamička som za každého počasia štrádovala po Vicopisane s klokankou, kočíkom a venčila deti.
V tom čase som začala mať okrem nedostatku priestoru aj pocit, že je ten správny moment venovať sa vlastnej tvorbe. Nanešťastie, nevedela som akej. Vždy som sa venovala umeniu, či už na základnej škole, alebo som študovala umelecké školy. Moji rodičia ma v tom podporovali. Bohužiaľ alebo našťastie, po VŠVU som sa začala venovať niečomu inému. Malo to síce veľa spoločného s tvorivou prácou, ale nebolo to úplne ono. Moja práca ma bavila, o tom niet pochýb, ale stále mi bolo jasné, že som sa ešte nenašla. To sa mi podarilo až teraz – vo svojich 44 rokoch. Mám dobrý výtvarný základ, cit, vkus a to, v čom sa momentálne realizujem, je pre mňa to pravé. Ako mladšia som mávala pocit, že mi niečo uniká, že nevystavujem ako spolužiaci. Teraz som zistila, že to vlastne vôbec nebolo to, čo mi chýbalo.
Momentálne ma veľmi baví upravovať prostredie, v ktorom žijem. Všetko je však podriadené rodine – kto má deti, to pochopí. Mám dvoch chlapcov a tí potrebujú priestor. Samozrejme, veľmi aj trápi, čo konzumujú – v podstate verím už iba sebe alebo svojim kamarátom. Mám záhradku, už v Bratislave sme ako deti vždy s rodičmi a starými rodičmi oberali ovocie a zavárali, takže som k tomu mala odjakživa vzťah. Aj keď som to ako dieťa neznášala (smiech) a vyhovárala som sa, že si chcem kresliť. V tomto veku sa to však vrátilo a začalo ma to znova baviť. Nevravím, že o 20 rokov sa to nezmení, možno budem znovu na záhradkárčenie nadávať. Ani si nemyslím, že priestor, kde bývame momentálne, budem milovať do smrti. Je to miesto, kde žijem s deťmi, mužom a uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Ten prechod bol pre mňa prirodzený, aj keď by sa zdalo, že som to stopla celkom radikálne. Vizážistický kufrík som si však dlho nechávala. Bola to predsa len moja vizitka a mala som v ňom množstvo peňazí. Za ten čas, čo som bola v Taliansku, som nakoniec ani neviem ako, nalíčila a nastajlovala množstvo ľudí. Jeden zaujímavý job som napríklad dostala, keď som tu žila už dva roky. Bol od vydavateľstva Ringier a vyslali ma do Bukurešti pomáhať rozbiehať jeden dámsky časopis. Ukazovala som im, ako sa stajluje, líči. Bola to skvelá skúsenosť. Nikdy som ani nesnívala o tom, že raz pôjdem do Rumunska a budem učiť mladých ľudí ako vykonávať túto prácu. Za viac ako päť rokov, čo sme v Oliwoode, som tu líčila množstvo kamarátok, klientok a podobne. Občas ma prepadla chuť na líčenie, tak som to jednoducho spravila. Veľmi ma bavilo ich nalíčiť, nastajlovať a fotiť. Úplne som sa toho teda nevzdala, lebo v toskánskej pohode to išlo nejako samo. Aj keď som z toho roky vonku, vždy sa naskytne nejaká príležitosť. Síce už nemám kufrík, ani tá ruka už nie je taká vytrénovaná, trendy sa menia závratnou rýchlosťou, ale je to vec, ktorú nezabudneš – niečo ako bicyklovanie.
Vieš si predstaviť, že by si sa k tomu ako zamestnaniu ešte vrátila?
Myslím, že sa k líčeniu a stajlovaniu už nevrátim. Práca s ľuďmi ťa vie veľmi vyčerpať. Ako malá som veľa písala a občas mám pocit, že by som sa k tomu chcela vrátiť. Na druhej strane však už všetci píšu a občas mi pripadá trápne, že to budem robiť aj ja. Všetci vydávajú kuchárske knihy, to si tiež nechcem lajstnúť. Aj keď ma tento svet zaujíma, nechcem sa ním úplne nechať pohltiť. Mám rada aj sociálne siete, sama sa na nich prezentujem svojou prácou. Feedback, ktorý tam dostávam, je síce milý, ale nie je to nič, na čom by som bazírovala. Sú to pre mňa veci z každodenného života. Niečo navarím a potom si to cvaknem, ale určite nevenujem obzvlášť veľkú pozornosť stajlovaniu. Takto momentálne žijem a hlavne nič nesilím.
Kultúra žitia je tu úplne iná. Pre mňa je základom stravovanie a to, čomu Taliani hovoria „benessere“ – vedieť si urobiť dobre, vedieť dobre a kvalitne žiť. To neznamená, že musím ísť trikrát za rok na dovolenku, ako to majú Slováci. Neprahnú po tom, čo my vnímame pod slovom luxus – pre mňa je luxus sadnúť si na svoju terasu a pozerať do blba. Taliani sa nezvyknú sťažovať na to, aké je to ťažké. Skôr sa pozerajú na pekné stránky života – aj keď napríklad sama viem, že nemajú peniaze. Taliansko je vo veľmi zlej situácii, aj napriek tomu sa snažia pre rodinu vyťažiť z dňa maximum – či už je to návšteva pizzerie alebo prechádzka pri mori.
Nebolo a nie je to tu až také ľahké, ako si všetci myslia. Začali sme úplne od nuly. Kúpa tejto farmy nás stála množstvo úsilia, ale aj financií – a to nielen našich, ale aj našej rodiny. Mala som však pocit, že to bude dobrá investícia. Tak, ako sa mi to osvedčilo pri ľuďoch, vo vzťahoch, v práci, vsadila som naň aj pri kúpe domu. Ale budovanie tohto všetkého nebolo ľahké. Päť rokov sme tu naozaj makali. Teraz je prvý rok, keď ideme s rodinou na letnú dovolenku. Niekto si možno povie – načo, však si pri mori. Človek však potrebuje vypnúť aspoň na týždeň a neriešiť to, čo je doma. Lebo keď si tu, tak stále vidíš iba nedostatky. Kopa dreva na záhrade mi hneď pripomenie to, že by sme ju mali uložiť a podobne.
Mária a Erik so synmi a Roccom
Zobrali sme si, dnes to vidím. Keď sme ho išli kupovať, tak som bola natoľko naivná (ale vďakabohu, že sme boli naivní!), že sme naozaj netušili, do čoho ideme. Niekedy je to tak naozaj lepšie, pretože nekalkuluješ a urobíš veci, ktoré by si inak nespravila. Môj muž je veľmi racionálny typ a určite by do toho nešiel, keby sme sa tak trochu nezbláznili. Už by sme však nemenili.
Ak by som vedela, čo ma Oliwood bude stáť fyzicky, tak by som možno rozmýšľala nad tým, že si kúpime väčší byt a budeme s rodinou cestovať – ale na druhej strane, čo iné by sme robili? Investovali energiu do nejakej pominuteľnej dovolenky? Tu mám pocit, že každé ročné obdobie nám prináša niečo nové. Vždy sú tu iní hostia, máme to pestré a momentálne si to vlastne neviem inak predstaviť.
Hneď prvý rok. Nasťahovali sme sa sem v júli, dom bol úplne prázdny, bez kuchyne, museli sme to tu najskôr spojazdniť. Prvá noc ma presvedčila o tom, že je to „ono“. Aj keď som našu prvú kávu uvarila na starom grile, bolo to top. Absolútne šťastie. Olivy boli strašne zanedbané, tak sme sa o ne v septembri začali zaujímať. Naše znalosti boli minimálne, vedeli sme iba, že sa môžeme ísť informovať do družstva. Tam nám povedali, že budeme potrebovať partiu, ktorá nám dá celé know-how. Tak sme si ich objednali na prvý zber. Prišli chlapi na džípoch, asi päť, šesť a jeden z nich bral 22 eur na hodinu. Boli však perfektní, všetko nám ukázali. Mali sme z toho poriadny adrenalín, bolo to vzrušujúce, aj keď to stálo kopec peňazí. Jedno veľké šťastie bolo, že sme hneď prvý rok vylisovali toľko, že sme mohli vyplatiť družstvo za to, že nás naučili pracovať s olivami. Aj keď som spočiatku netušila, komu olivový olej budem predávať, nakoniec išiel ako teplé rožky – či už vďaka kamarátom v Taliansku alebo v Bratislave. Predsa len bol to domáci olivový olej! Postupne sa na nás veľa nalepilo aj od našich susedov, ktorí majú dlhoročné skúsenosti. Stále nie sme experti, ale už sme sa toho naučili kopec.
Úplne sme im pokazili vekový priemer, dedkom! (smiech) Neverili nám, boli sme exoti. Dnes nás zdravia a pomaly dávajú klobúk dole, keď nás stretnú v dedine. Vybudovali sme si rešpekt tvrdou prácou a to je dobre. Často vidia, že sme ich v niečom predbehli, lebo ich vlastné deti to už robiť nechcú. Je to veľká drina a výsledok asi nie je taký, ako by mladí ľudia očakávali. Samozrejme, máme výhodu v tom, že máme kontakty. Stále je to pre nás však na konzumnej úrovni, chceli by sme to posunúť na úroveň exkluzívnu, či už ide o olej alebo bývanie. Máme veľmi veľa plánov.
Ako zistíš, že je olivový olej naozaj dobrý?
Zistíš to skúsenosťami. Vidíš to na farbe a chuti. Toskánsky olivový olej má niečo extra – morská klíma, nie až také horúce podnebie, prostredie pre olivy je tu ideálne. Na druhej strane existujú aj laboratórne skúšky, ktoré neoklameš. V lisovni ti spravia rozbor a podľa toho vieš, akú kvalitu oleja máš. My máme výhodu, že sú naše olivy v terasách. Keď ich pred rokmi sadili, presne vedeli, čo robia.
Často máme aj debaty o tom, prečo je ten náš olej taký drahý. Na druhej strane sa pýtam, ako je možné, aby stál liter olivového oleja tri eurá. To už musí byť natoľko pančované a melasa toľkokrát vylisovaná, že to s olivovým olejom nemá nič spoločné.
To nie. Rada si poplačem, posťažujem sa mužovi, rodine, ale viac nie. Mám práveže pocit, že sme to poriadne naštartovali a robíme to dobre.
