Byť mladý a úspešný je v dnešnej spoločnosti jedna z hlavných mét. A len ťažko povedať, či je to zlé, alebo dobré – záleží totiž na postoji. Mladý maliar Martin Lukáč (Instagram) sa rozhodol nenechať svoj život na náhodu. Ide z neho nielen energia, ktorú vkladá do svojej tvorby, ale aj pokora a nasadenie. Je spoľahlivý, nemešká a pristupuje k veciam zodpovedne. Rodák z Piešťan vyštudoval ŠUV v Bratislave a neskôr pokračoval v Košiciach na maľbe. Z Košíc ho to zavialo do Prahy, do ateliéru k Černickému a Markovi Medunovi. Semester pobudol aj v Lipsku, no neskôr sa znova vrátil do Prahy. Školu skončil minulý rok, dalo by sa povedať, že veľmi úspešne. V roku 2016 získal Cenu kritiky za mladou malbu a jeho diplomová práca „UB XX” – kniha grafík, ktorá vznikla v spolupráci s pražským kníhkupectvom a vydavateľstvom Page Five, sa umiestnila na treťom mieste medzi najkrajšími českými knihami toho istého roku.
Text Zuzana / Foto Lena (veľmi pekne ďakujeme!) / Korektúra Matej
Prečo si išiel študovať do Košíc a nie do Bratislavy?
Podľa mňa to bol jediný normálny ateliér abstraktnej maľby na Slovensku. Na VŠVU mi to prišlo také zvláštne. Chodil som na konzultácie aj tam, aj tam, ale v Bratislave som si jednoducho nesadol s pedagógmi, takže som sa rozhodol pre Košice. Keď som mal 17 – 18, tak som si myslel, že je to tam v pohode, ale neskôr som z toho vytriezvel a som rád, že som tam ani nešiel.
Aké teda bolo tvoje štúdium v Košiciach? Pre veľa ľudí by to asi nebola prvá voľba…
Nemal som odvahu ísť hneď do Prahy, neveril som si. Na konzultáciách to bolo veľmi príjemné a spoznal som mnoho ľudí, ktorí skončili rok, dva predo mnou. Boli to takí „klasici” ako Vasilko, Fialová, Sirka a neskôr tam aj niektorí z nich začali učiť. Prvé dva roky to bola riadna drezúra. Na technike sme maľovali ráno podľa modelov – buď s uhlíkom, alebo olejom – a až poobede sme mali čas na voľné zadania. Bolo to ako v Rusku, taký štýl, a postupne sa to uvoľňovalo. Je to paradoxne úplne iné ako v Prahe, kde majú úplne odlišný prístup, tu môžeš hneď robiť čokoľvek. Mne však tá drezúra vyhovovala. Vybudoval som si background, základy, mohol som sa porovnávať so spolužiakmi, ktorí boli radi, že splnili zadané úlohy. Nemali žiadnu víziu, čo by chceli vo voľnej tvorbe, a ja som sa snažil stále skúšať niečo nové. V Košiciach som mal obrovský priestor v ateliéri, pretože tam takmer nikto nechodil. Cez víkendy tam bolo úplne prázdno, tak som sa realizoval sám. Dalo mi to veľmi veľa.
Je pre abstraktného maliara teda dôležité byť technicky zručný?
Jednoznačne. Nepoznám jedného úspešného abstraktného maliara, ktorý by nebol. Teda možno okrem Basquiata, ktorý bol samouk. Ale ako umelec ten základ potrebuješ. Síce nemusí spraviť úplne dokonalé realistické zátišie, ale mal by byť dobrý v tom, čo robí. Súčasné vysoké školy sa tvária, že by si mala mať základ už za sebou, keď na ne nastupuješ, ale podľa mňa je dobré prejsť si tou drezúrou – napriek tomu, že napríklad ani ja som z toho najskôr nebol nadšený. Nakoniec mi to predsa len padlo vhod, naučilo ma to veľa vecí a chcieť viac. Teraz, keď pracujem, tak sa snažím porovnávať najmä so zahraničnými umelcami, sledovať blogy a vidieť, ako tvoria umelci v zahraničí, aby som nestagnoval. Ich línia je úplne iná ako naša. Občas mám pocit, že u nás sa to iba zhoršuje a v zahraničí zlepšuje. Akoby sme šli opačným smerom.
Ale možno by ti maľovanie krajiniek a zátiši vynášalo viac…
Je to možné. V určitých kruhoch jednoznačne. Možno by mi to síce dobre vynášalo, ak by som maľoval zátišia, ale ja na to nemám povahu. Vieš si ty predstaviť, že by si robila niečo proti svojej srsti?
Viem si predstaviť robiť prácu, ktorá ma nebaví, pre peniaze – určite by som nebola prvá ani posledná. Ale radosť by mi to nerobilo.
Umenie musí byť obrazom jeho tvorcu, musí v ňom byť kúsok neho, zachytená osobnosť. Pokiaľ by som robil zátišia, tak by to tam asi nebolo.
Túto otázku dávam asi každému abstraktnému umelcovi, s ktorým robím rozhovor. Po formálnej stránke je jednoduchšie hodnotiť klasický obraz, povedzme zátišie. Aké je dobré abstraktné umenie?
To je presne to, keď sme sa bavili o základoch, ktoré by mal každý umelec mať. Pokiaľ máš nejaký „skill” vychádzajúci z klasickej maľby, tak to vieš využiť aj v abstraktnej. Pri abstraktnej maľbe môžeš využiť rôzne finty a nie je ich málo. Keď sa dostanem k abstraktnému obrazu, tak mám naň isté kritériá – či je to dielo vtipné, ako sa autor popasoval s priestorom, na ktorom pracuje. Ja mam rád umelca, ktorý sa volá Michael Krebber. On je neskutočne daľeko od slovenského myslenia a pritom sú jeho obrazy úplne jednoduché. Dalo by sa povedať, že to dokáže každý, ale nedokáže. Podobne je to aj pri Pollockovi.
Áno, to je asi typická veta, že by to dokázal každý. Ľudia si však ako keby neuvedomujú, že na začiatku je nejaký nápad, koncept a ten nevie vytvoriť každý. Bežný človek podľa mňa nedokáže tak do hĺbky vnímať techniku, o ktorej si ty hovoril. Jeho obraz buď osloví, alebo nie. Najdôležitejšia je energia.
Dobre hovoríš, tá energia je základ. Sám ju vnímam tiež ako prvú. Až potom pozerám na spracovanie a techniku. Pre mňa sú obrazy ako ľudia a aj keď mi niekto nemusí byť úplne sympatický, viem oceniť to, že má napríklad „drive”.
Keď som s tebou doteraz komunikovala, vždy som mala pocit, že máš vo svojej tvorbe všetko premyslené – aj napriek tomu, že tvoje obrazy môžu vyzerať tak trochu ako chaos.
Pre mňa je veľmi dôležité mať veci premyslené. Nerád sa spolieham na náhodu. Náhoda funguje, iba keď som pripravený. Stáva sa mi to a milujem to, ale nechcem sa na to spoliehať. Niekedy som zvykol čakať, či to príde a nepodarilo sa. Tak som prestal. Teraz viem, že maľujem žlto-čierne obrazy, tak ich maľujem.
To je veľmi dobrý poznatok. Kreatívnu tvorbu si mnohí predstavujú ako čakanie na „múzu”. Nie je to však tak. Je to často práca ako akákoľvek iná.
Je to presne tak. Ja mám brutálny režim. Ráno vstanem, dám si smoothie, cvičím a idem sem. Som v ateliéri od desiatej do večera a ak nemám energiu alebo chuť maľovať, tak kreslím, napínam plátna, pripravujem si veci. Mám samozrejme aj dni, keď sa mi nechce, cítim sa na prd, ale musím sa prekonať. Napríklad pracujem s olejom a to trvá dlho. Treba počkať, kým zaschne, kým človek môže pokračovať, čo je časovo náročné.
Prečo si si vybral na svoju tvorbu práve olej?
Olej ako technika je jedna z najtrvácnejších a s farbou sa dobre pracuje. Je plastickejšia, žiarivejšia ako akryl, je mi sympatická. Mám pocit, že je to asi jediná staromajstrovská vec, ktorú využívam. Samozrejme, olej je náročnejší a menej praktický. Musím maľovať v rukaviciach, aby som nebol celý od farby. Mám pocit, že je to aj technika, ktorá ide proti tejto dobe a to ma baví. Pre mňa je to hodnota. Aj v škole sme zo začiatku maľovali veľa s olejom. Potom vo vyšších ročníkoch sme mali možnosť si vybrať techniku, tak som aj ja prešiel k akrylu, lebo to bolo rýchle. Keď som prešiel do Prahy, tak som bol v ateliéri s kamošom a on maľoval olejom. Vtedy som si povedal, že by som to mohol znovu skúsiť.
Aká je teda práca s olejom?
Olejové farby sa riedia terpentínom. Pracuje sa s nimi skoro tak ako s akrylom, ale majú svoje špecifiká. Napríklad aj to, že ich cítiš, aj keď použiješ bezzápachový terpentín. Napríklad keď premaľuješ akryl, nie je tam nič vidieť, ale ak premaľuješ olej, vidíš tam všetky vrstvy. Treba s ním pracovať opatrne, lebo nie sú také transparentné, inak schnú, musíš vedieť, ako robiť podmaľbu. Ďalším faktorom je, že olejové farby sú jednoducho drahé.
Ako sa inak žije umelcovi v Prahe?
Dobre, ale mám pocit, že sa tu človek môže zacykliť – podobne ako aj na Slovensku. Do určitého bodu to bolo skvelé, vystavoval som niekoľkokrát v Národnej galérii, mám za sebou celkom úspešné veci, ale uvedomil som si, že pokiaľ sám nezačnem iniciovať, môžem stagnovať. Život je tu jednoduchý a komfortný, ľudia prajú umeniu, ale máš tu riziko, že zapadneš do stereotypu.
Stane sa tu z teba, pokiaľ uspeješ, taký „jednodoký medzi slepými”. Ľudia majú tendenciu sa uspokojiť s tým, že zažili úspech na domácej pôde a ďalej neriskujú…
Áno. Keď si pozrieš životopis nejakého úspešného umelca, napríklad František Kupka, ten žil istú dobu v Paríži. Chýba mi tu nejaká aktivita, snaha. Je tu jeden kurátor, Michal Novotný, ktorý si otvoril galériu a pozýval do nej naozaj aktuálne, úspešné mená. Artsy ho zaradilo medzi 20 najlepších kurátorov, lebo pozdvihol túto lokálnu scénu a spravil niečo navyše. Myslím, že to je tá snaha, o ktorej hovorím.
Nemajú ľudia skôr strach, že zlyhajú? Tá šanca je predsa obrovská. Niekde v zahraničí nikoho nezaujímajú naši umelci, minimálne nie o nič viac ako iní umelci.
Ľudia majú radi istoty, to je pravda. Ale mňa by naozaj mrzelo, keby som sa ani len nepokúsil presadiť sa aj niekde inde ako na domácej pôde. Môže to nevyjsť, ale aspoň sa o to pokúsim. To mi pripomína, ako mi na konzultácii na VŠVU raz povedal profesor Csudai, že zo mňa nič nebude. Tak som teda zvedavý, kam to dotiahnem (smiech).
To je milé. Našťastie sa mýlil. To mi inak pripomína, že mladé slovenské umenie je poväčšine dosť nuda. Je to niekde na hrane zlého grafického dizajnu a obliečok Ikea.
Chýba tomu odvaha. Jednoducho, kedy inokedy môžeš skúsať ako na akademickej pôde? Aj keby si mala urobiť úplnú pičovinu – ako napríklad vyskočiť z okna, ako to spravil na obhajobách jeden študent v Košiciach. Ale aspoň tam je tá odvaha, má to gule. Mám pocit, že momentálne v Bratislave je to také zaseknuté a trochu sa tam točia v kruhu, čo je škoda. Taktiež Košice sú ticho.
Ale to je veľmi smutné, lebo dobré umenie by malo byť podľa mňa odvážne.
Presne tak a je veľká škoda, že to tak už vlastne vnímajú ľudia naokolo, nielen ja. Nechcem však zatracovať Slovensko ani Slovákov. Práveže mám skôr v pláne to rozprúdiť a nielen nadávať. A čím dlhšie som odtiaľ preč, tým viac mám pocit, že máme na viac.
Momentálne sa venuješ okrem maľby aj jednému inému projektu – 1. júna ti vyjde kolekcia oblečenia. Ako táto spolupráca vznikla?
Jedného dňa mi napísal taký dvadsaťročný mladý chalan. Prišiel do Prahy a ukázal mi rovno stiahnuté moje obrazy na mikinách a na rôznom oblečení. Vtedy si zakladal svoju vlastnú značku UKNOW a chcel so mnou spolupracovať. Ja som bol taký opatrný, ale medzičasom sa do toho zapojil Footshop a ja som mu navrhol trojkolaboráciu. Zdal sa mi veľmi šikovný, tak som do toho išiel. Kolekciu predstavíme 1. júna o 19:00 v Bratislave vo Footshope, takže budem rád, keď sa ľuďom budú veci páčiť a prídu na release.
Viem, že si spomínal, že túto otázku nemáš rád, ale kde sa vidíš o 5 rokov?
(Smiech) Možno si kúpim pontiaka s ohnivým vtákom, alebo sa zbláznim z úspechu ako Andy Hope 1930. Alebo budem niekde na pláži na boso predávať drinky. Človek nikdy nevie!
***
