Mať vlastný priestor je skvelé. Najmä pokiaľ je presne podľa našich predstáv. Jeden takýto Priestor sa nachádza v Bratislave. Otvoril si ho notoricky známy kávičkár Martin Králik. Ten síce vyštudoval vysokú školu ekonomickú, tri dni v týždni je vo Viedni, dva dni v Bratislave, no popri regulárnom zamestnaní má aj trochu inú zábavu – Pána Králička. Ten sa časom vypracoval z pojazdnej kaviarne do tej naozajstnej. A nám sa páči!
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Katarína
Ako prišiel nápad spraviť pojazdnú kaviareň – Pána Králička?
Vždy som chcel byť bankár, pracovať vo finančnej korporácii, mali sme to v rodine. Keď som ale začal pracovať v banke, zistil som, že to nie je úplne také, ako som si predstavoval. Momentálne pracujem v pre jednu z najväčších bankových skupín v strednej a východnej Európe – pre Erste Group. Korporátny svet je síce zaujímavý, človek vie spraviť kariéru, stretneš tam množstvo zaujímavých ľudí, ale je to stále iba o práci bez „hmatateľného“ výsledku. Po čase som si začal hovoriť, že by bolo fajn mať niečo malé vlastné. Rozmýšľal som teda, čo by som mohol robiť. Vtedy ešte neboli príliš rozbehnuté internetové obchody, tak tam som niečo laboroval. Myslel som, že skúsim niečo dovážať, keďže som študoval medzinárodné podnikanie, ale na väčšinu trebalo veľký kapitál a ten som nemal. To bol vlastne začiatok Pána Králička, kde vznikala prvotná idea.
Čomu sa teda venuješ v bankovom svete?
Pracujem ako projektový manažér. Bola to pre mňa skvelá príležitosť, lebo ma vždy lákalo robiť business consulting, ale tá práca je neskutočne náročná, vyžaduje si veľa času a vzdelávania. Keďže sa mi nedarilo nájsť si prácu v tomto odbore, hľadal som možnosť, ako sa k nej dostať. Projektový manažér sa ukázalo ako dobrý štart, tak som si povedal, že to vyskúšam. Dalo mi to možnosť študovať všetko možné, urobiť si certifikáty a venovať sa tomu. V Slovenskej sporiteľni sa potom otvoril jeden super manažérsky program, počas ktorého som precestoval všetky krajiny, v ktorých Erste Group pôsobí, videl som ako funguje banka od A do Z.
Ako si sa teda posunul od Erste ku káve?
Mal som v hlave množstvo nápadov a z tých som vyberal, čo by bolo najreálnejšie v rámci mojich finančných možností a čo by si našlo svoje miesto aj na našom trhu. Osvietilo ma, keď som našiel vo Francúzsku polievky na bicykloch. Bolo to strašne pekné, vydávali na nich dve polievky a veľmi sa mi páčilo. Začal som teda zisťovať, či by bolo niečo podobné možné aj u nás. Samozrejme, že nie. Tak som hľadal ďalej, čo by bolo možné robiť na bicykloch. Na Slovensku však bolo povolené vydávať iba horúce nápoje, takže som logicky skončil pri káve. Vtedy som sa začal o ňu aj intenzívnejšie zaujímať. Hľadal som si informácie, vzdelával sa. Samozrejme, keď som začínal, tak nie všetko bolo ideálne. Mal som však pocit, že je to super – v porovnaním s tým, čo tu v tom čase bolo. Neexistovali žiadne Urban Housy, žiadne normálne kaviarne. Káva mi teda prirástla k srdcu. Je sympatická.
V dnešnej dobe to teda už nie je len o tom, že si musíme dať rýchlo kávu. Má to aj socializačný charakter. Ľudia chodia na kávu, lebo sa chcú porozprávať. Vytvárajú sa okolo nej komunity a už to nie je len o tom, že niečo ponúkaš, ale začalo ma zaujímať aj to, aké dosahy má do iných sfér.
Rozhodnutie založiť Králička bolo teda skôr pragmatické ako, že by si bol milovníkom kávy.
Áno. Ja som dokonca pil „nesku“, za čo by som sa teraz prefackal. Nebol som nejaký milovník kávy.
Kedy si teda spojazdnil prvý kávový bicykel?
V roku 2012. Malo to byť na jar – podľa plánu, ktorý samozrejme nevyšiel, tak som to spustil až niekedy v júli. Tie prvé dva mesiace boli ale super, lebo sa to všetkým páčilo – ľudia sa pristavovali a spomínali na to, keď boli ešte pojazdné vozíky s gaštanmi, chválili kávu. Bol to skvelý pocit. Hovoril som si, že by som možno vedel skončiť aj s tou svojou kancelárskou robotou. Že by mi predsa stačilo predať 100 káv denne a mal by som vystarané. Keď to ale začalo rásť, tak som sa snažil využiť všetko, čo to ponúkalo a s tým samozrejme prišli aj problémy. Ukázalo sa, že to nie je až také dokonalé a všetko má svoje limity.
Zo začiatku si tam robil aj ty, však?
Jasne. Chodil som na veľa rôznych akcií. Prvé dva týždne som dokonca predával aj v meste, lebo som potreboval zaškoliť prvého človeka. Najskôr som ho však musel nájsť, lebo samozrejme nikomu sa nechcelo predávať kávu na ulici. Až potom som na pive v Bernarde stretol jedného človeka, ktorý mi povedal, že môže od druhého dňa začať. Vyrolovali sme teda spolu na druhý deň vozík a začali sme. Bol to čistý punk a to sa mi aj vrátilo, keď si ma našla hygiena a celú zimu som potom vybavoval povolenia.
Kedy sa to teda naozaj rozbehlo?
Už v roku 2013. Zrazu sme mali neskutočné množstvo rôznych podujatí, akcií – od Májalesu, Dobrého Trhu až po rôzne gastro akcie. Tam som zistil, že neexistuje žiadna mobilná káva. Dopyt bol, ale nikto to neponúkal, v žiadnej forme. Vybavil som si teda povolenie na ďalšie dva vozíky a už to išlo.
Ty si mal istý čas kaviareň aj na Šafku.
Na Šafku som mal dlhý kontajner, ktorý sme celý zariadili s Maťou a Jakubom, ktorí majú momentálne Mad Drop. Vzhľadom na postoj mesta sa ale projekt ukončil. Ostalo to teda otvorené iba nejaký mesiac, možno dva, lebo potom sa začalo Šafko rušiť a celkovo tam boli dosť problémy s hygienou. Keď už teda bolo jasné, že sa to nezrealizuje, tak sme zatvorili. Bola to ale zaujímavá skúsenosť, lebo lodné kontajnery sú naozaj špecifický priestor. Je to ale veľká škoda, lebo lokalita je skvelá a zaslúžilo by si to nejaký život.
Kedy si teda začal riešiť kamennú kaviareň?
Už predtým, keď som mal kaviareň na Šafku. Nájsť ale v Bratislave priestor na kaviareň, ktorý by spĺňal len moje minimálne požiadavky na prevádzku, bolo naozaj ťažké. Hľadal som niečo jednoduché, gastropriestor, ktorý by mal frekventovanú polohu. To sa mi ale nedarilo. Trvalo to asi rok a pol, kým som našiel ten aktuálny. Pôvodne to nebol gastropriestor, ale realitáčka mi povedala, že by to bolo možné, pokiaľ to majitelia schvália. Stretli sme sa a bolo to veľmi fajn, ale chceli najskôr vidieť koncept celej kaviarne. Predstavil som im ho a oni mi povedali, že do mesiaca dajú vedieť, či áno alebo nie. To som už bral tak, že to nevyjde. Deň predtým ako som odchádzal na dovolenku do Laosu mi však prišla SMS, že sa nakoniec rozhodli pre mňa. To bol december 2015.
Mal si konkrétnu predstavu ako by mal vyzerať Priestor?
Úplne konkrétnu nie, ale vedel som, že by tu malo byť silné zameranie na kávu a okrem povinných koláčov pribudli aj raňajky.
Kaviareň má krásny interiér. Ako vznikal?
Po skúsenosti s kontajnerom, kde som si všetko robil sám, som si povedal, že tomuto by sa mal venovať niekto skúsenejší. Martin Skoček, priateľ mojej sestry, bol teda logická voľba. Je skutočne šikovný a jeho práca sa mi veľmi páči. Všetko v tomto priestore – od radiátorov až po výber nábytku – mal na starosti on.
Neplánuješ sa vykašlať na tvoj job a venovať sa iba Králičkovi?
Vieš čo, plánujem. Už dva roky. Nemám totiž žiaden súkromný život, ani víkendy. Od rána do polnoci, niekedy aj neskôr, pracujem. Už cítim, že mi to nerobí úplne dobre a syndróm vyhorenia nebude výmysel. Budem sa teda musieť rozhodnúť, čo budem robiť na 100%. Moja práca v Erste ma ale strašne baví, mám super kolegov a ani nebolo jednoduché si vybudovať kariéru v tom segmente. Všetko teda ukáže čas, či ostanem iba u kávy alebo sa budem naďalej venovať aj niečomu inému.
***