Zuzana Kubánová

Pre niekoho je život v malomeste otrava, pre iného radosť. Textilná a produktová dizajnérka Zuzana Kubánová si ho užíva. Narodila sa v Hornej Strede, študentské roky však prežila v Bratislave. Momentálne pre zmenu žije v Partizánskom s partnerom Lukášom Belianským, hlavným dizajnérom značky Novesta. Zuzana vyštudovala výstavníctvo na ŠUP a textilný dizajn na VŠVU. Známa je najmä vďaka značke POPULAR. Tú rozbiehala s Michalom Rafajom ešte na vysokej škole. Zo zábavy sa stala plnohodnotná práca, ktorej sa Zuzana venuje poctivo každý deň. Jej vkusné, moderné a ručne šité tašky a doplnky si našli už množstvo spokojných majiteľov a majiteliek. Aj keď v rozhovore prezradila, že sa nerada prezentuje, jedno je isté – kvalitný výrobok si nájde svoju cestu na trh aj sám. Zuzanu sme navštívili nielen v krásnom a útulnom byte, ktorý obýva spolu s Lukášom, ale aj v jej dielni, kde vznikajú všetky dizajny pre Popular.

Zuzi, ako vznikla značka Popular?

Končila som štvrtý ročník na VŠVU a na Pohode som sa zoznámila s Mišom Rafom. On už mal značku Popular založenú ako platformu pre grafický dizajn a Popular Nights Party, keďže vtedy začínal ako DJ. A ja som mu začala pomáhať s dekoráciami na tie žúry.

V piatom ročníku na VŠVU sme mali úplne voľnú tému. Mohli sme robiť čokoľvek. Začali sme teda spolu pracovať na značke Popular. Zo začiatku to bola skôr iba hra – urobili sme štítky, logo. Venovala som sa tomu celé dva semestre a na konci piateho ročníka boli hotové prvé produkty. V škole som využívala sieťotlač – našili sme tašky, spravili sa tričká a bola na to celkom dobrá odozva.

V šiestom ročníku som pokračovala v šití tašiek. Darilo sa nám, niekedy som za týždeň vyprodukovala aj desať kúskov, ktoré sme potom cez víkend predali. Takto som si teda privyrábala.

Po škole som však nevedela, čo robiť. Tak sme sa dohodli, že to skúsime ako fulltime job. Celý týždeň sme vyrábali veci, ale nebolo ich poriadne kde predávať. Nemali sme e-shop, dizajnové obchody takisto neboli, Sashe ešte neexistovalo. Bolo to okolo rokov 2004, 2005. Nejako to však fungovalo. V Bratislave nás oslovil jeden obchod. Ľudia si to všimli, začali nám písať a objednávať si veci. Okolo roku 2007 sa otvoril aj prvý dizajn shop a už to nejako išlo. Od školy sa teda venujem iba Popularu.

Nepracovala si nikde inde?

Na vysokej škole som, samozrejme, mala aj brigády. Už od školy sa snažím zarobiť si hlavne vlastnými projektmi. Za tie roky však boli aj časy, keď sme museli brať kšefty pre peniaze. Napríklad sme tlačili tričká SBS-károm alebo tričká pre Grape festival, kapely ako Swan Bride či Para. Aj vďaka tomu, že som sa musela naučiť používať sieťotlač na rutinnej báze, sme si potom mohli dovoliť vyrábať vlastné vzory a látky.

Ktorú vec si vyrobila ako prvú?

Prvá vec bola taška, ale tú som vyrobila pre seba ešte predtým, než som sa zoznámila s Mišom. Z tej tašky som však potom vychádzala a vyrábali sme ich aj pod značkou Popular. Nebolo to teda úplne náhodné. Vždy som mala vzťah k architektúre, preto bolo pre mňa prirodzené vyjadrovať sa v 3D. Na druhej strane odev je pre mňa socha, a k tomu nemám príliš vzťah.

Prečo nežiješ v Bratislave?

Najskôr som sa po škole odsťahovala do Novej Dubnice za Mišom, kde žili jeho rodičia. Mali tam priestory, kde sme si mohli spraviť ateliér a fungovať tam. Do Partizánskeho som sa presťahovala za Lukášom, ktorý pracuje ako dizajnér pre Novestu. A mne je vlastne jedno, odkiaľ budem pracovať. Možno mám pocit, že nebyť v Bratislave je pre mňa aj trochu výhodou. Tam má človek stále tendenciu sa poflakovať, tu pracujem striktne osem hodín denne. Žiadne kávičky, cigaretky. Odrobím si to, čo treba, a po práci sa venujem koníčkom. Niekedy sa však stane, že aj cez víkend obaja s Lukášom zamierime do dielne a skúšame vyrábať nové veci.

Kostol Božského Srdca Ježišovho od architekta Vladimíra Karfíka.

Aký je život v Partizánskom?

Milujem Partizánske. Jediné, s čím mám problém, je cesta do Bratislavy. Je to odruky. Žije sa mi tu však skvele, mám tu kopec známych. Má to aj tú výhodu, že tu je množstvo dodávateľov, každý vie šiť. Veľa som sa za ten čas, čo som v Partizánskom, naučila aj po technologickej stránke.

Ako veľmi tu stále cítiť dedičstvo Baťovej fabriky?

Celé mesto bolo postavené na zelenej lúke. Baťa si Partizánske vybral popri Zlíne a umiestnil sem svoju fabriku. Mesto sa do revolúcie volalo Baťovany. Chrlili sa odtiaľto milióny topánok, hlavne na východ. V rámci privatizácie sa toho veľa rozkradlo, operovala tu mafia. Teraz je to tak, že sa sem našťastie firmy vracajú. V areáli bývalých závodov je napríklad aj Novesta, pre ktorú pracuje Lukáš. Šijú sa tu topánky i pre rôzne iné značky – sú medzi nimi naozaj veľké svetové mená ako Prada, Adidas alebo aj slovenská Nehera. Znova sa sem vracajú ľudia, ktorí pre nich šili voľakedy.

Kto teraz šije pre Popular? Stále ty?

Nie všetko. Kožené veci stále šijem väčšinou ja, lebo pri nich mám chuť pohrať sa s detailami. Ak by som to však musela robiť každý deň, tak by ma to asi nebavilo. Navrhujem, chystám výrobu, obchod, web, upravujem fotky, chodím na predajné akcie. Robím teda vlastne všetko okrem samotnej výroby.

Ako funguje na Slovensku biznis s dizajnovými doplnkami?

Ťažko. Veľa ľudí tvrdí, že sa to nedá, no podľa mňa sa to dá. My sme začínali v úplne inej dobe, keď nefungoval Facebook ani dizajnové markety. Dnes, ak sa snažíš a máš dobre vypracované veci (čo je podľa mňa základ), nie je taký problém presadiť sa. Určite je väčšia konkurencia, na druhej strane je aj viac možností, ako sa presadiť a predať svoje veci. Aj z vlastných skúseností viem, že keď sme napríklad na Urban Markete alebo na Dizajnmarkete v Prahe, tak ľudia väčšinou kupujú to, čo ich osloví materiálom, spracovaním. Len minimum zákazníkov ide konkrétne za značkou. Ak teda mladá značka obíde všetky dizajnové akcie na okolí, je šanca, že za dva roky sa dostane do povedomia ľudí a začne z predaja profitovať.

Kam sa za roky fungovania posunul Popular?

Ja som nabrala hlavne množstvo skúseností a veľa vecí som si overila. Teraz keď niečo navrhujem, už viem, na čo sa zamerať. Takisto sa mi podarilo oddeliť pracovné veci od toho, čo robím ako hobby. Predtým som sa snažila robiť iba veci, o ktorých som vedela, že sa predajú. Teraz robím 50 na 50 – časť mi zaplatí náklady a druhá časť mi umožňuje spraviť si veci, ktoré sa mi páčia a bavia ma. Rada napríklad aj zbieram staré veci, repasujem nábytok a zariaďujem ním svoj byt a byty známych. Skoro všetko v našom byte sú staré veci a veci na mieru, ktoré sme si sami navrhli a dali vyrobiť.

Čo ťa momentálne najviac baví?

Aktuálne sú to kožené veci. Koža je úplne iný materiál. Ponúka mi nové možnosti, ktoré sa snažím preskúmať. Časom sa mení, nadobúda patinu a zreje.

Zvyknú ľudia komentovať cenu tvojich kožených výrobkov (ktorá leží, samozrejme, vyššie ako ceny látkových tašiek)?

Áno, ale sú aj takí, ktorým je to jedno. Vyberú si, nepýtajú sa na cenu, zaplatia a idú ďalej. Ak chce niekto diskutovať o cene, môžem sa s ním o tom porozprávať. Napríklad mu vysvetlím, že neberieme materiál z Číny, výroba je na Slovensku, väčšina kožených tašiek sa robí vo veľmi obmedzenom množstve, niektoré sú dokonca originály. Robím jednoducho veci, ktoré sa mi veľmi páčia, a som rada, keď si ich niekto kúpi.

Ako ľudia reagujú na nové výrobky?

Ide to zatiaľ pomalšie. Veľa ľudí sa o ne zaujíma, píšu nám, aby sa spýtali na kabelky, ruksaky. Často sa však už neozvú, keď im napíšem cenu. Veľa som o tom rozmýšľala, či neísť pod cenu, ale potom som si povedala, že nie. Radšej počkám, kým si ľudia trochu zvyknú. Nemôžem niečo robiť a prerábať na tom. Chcem tomu dať čas a zatiaľ to mám ako hobby. Neuveriteľne ma tie veci bavia.

Chcela by si so svojimi vecami expandovať za hranice Slovenska a Česka?

Toto je trošku môj problém, že robím všetko sama a nie som úplne najpriebojnejšia, tak ma celkom prekvapuje, že sa tie veci predávajú tak dobre, ako sa predávajú. Je možné, že by sa nám aj darilo, ale musel by sa toho zhostiť nejaký profesionál. Niekto, kto by to posunul ďalej a spojil moje a svoje schopnosti. Ja som sa jednoducho našla v dizajnovaní a výrobe, to okolo pre mňa príliš nie je. Ak to však číta niekto, kto si myslí, že je to práca presne preňho, nech sa mi určite ozve mailom alebo na Facebooku.

***