Množstvo ľudí nedokáže za celú svoju existenciu získať kontrolu nad životom a jeho smerovaním. Drahoš „Dajko“ Šišovič je presným opakom. Za tie roky, čo sa poznáme, to bol vždy mladý muž, ktorý mal nielen dobré srdce, správne názory, nechýbala mu slušnosť (moja mama ho dodnes zbožňuje a verím tomu, že ho vždy zbožňovala každá mama!), ale v prvom rade – čo si zaumienil, to aj dosiahol. So svojimi kamarátmi a rodinou rozbehol asi najväčšiu slovenskú firmu na potlač textilu, ktorej sa darí a stále ju rozvíja. Nepije alkohol, neberie drogy, nefajčí, stravuje sa vegetariánsky. Je 19 rokov straight edge a všetko robí s čistou hlavou. Spolu sme sa porozprávali o tom, aké je to rozbiehať biznis, do ktorého musíte investovať kopec energie a nemalé financie. Zabŕdli sme však aj do tém osobnejších. Či už sa jedná o deti, vzťahy alebo manželstvo, som rada, že existujú muži, ktorí v tom majú jasno.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub
Ako vzniklo MERCHYOU?
MERCHYOU som založil v roku 2008 s mojim kamarátom Ondrom Benešom, ktorý vedie našu Pražskú pobočku. Nikdy by som ale nemohol začať podnikať bez podpory brata Šimona, s ktorým firmu vediem a najlepšieho kamaráta Aďa. Prvé roky sme robili bez výplat, bývali sme u rodičov, ale verili sme, že sa nám to podarí rozbehnúť. V tom období som nemal možnosť ísť do banky, požičať si peniaze na stroje a platiť zamestnancov. Boli sme na to sami. Po trištvrte roku príprav sme dostali prvú zákazku. Písal sa apríl 2009 a ja som bol stále zamestnaný (a ostal som ešte ďalší rok). Rozbiehali sme biznis počas krízy, čo sa ale ukázalo ako šťastie. Mali sme vďaka tomu možnosť nakúpiť nové stroje za veľmi výhodné ceny, keďže sa ich predajcovia potrebovali zbaviť. Príliš nám neverili, pýtali sa, čo chcú takí mladí chalani robiť, ale zvládli sme to.
Čo ťa pritiahlo k tlači na textil?
Merchandise je veľmi dôležitý aj pre hudobníkov, keďže je to v podstate jediná položka, na ktorej môžu zásadnejšie zarobiť. Tým, že som sa pohyboval na hudobnej hardcore – punkovej scéne, som vnímal „merch“ od jeho úplných začiatkov ako neoddeliteľnú súčasť celej subkultúry. Hral som nielen v kapele, s ktorou som precestoval pol sveta a predaj merchu nám výrazne pomáhal, ale mal som aj vydavateľstvo – Deadbutcher Records (rok 2002, pozn.) Vydali sme do 20 releasov a práve s nimi bol spojený aj merchandise, ktorý sme nechali vyrábať. S každým albumom sme teda vydali nielen CD, ale aj plagáty, tričká a podobne.
Prečo si sa rozhodol vydávať hudbu?
Lebo som mal pocit, že na Slovensku a v okolitých krajinách bolo kopec skvelých kapiel, o ktorých nikto nevedel. Hrať dobre v USA bolo niečo úplne iné, ako hrať dobre na Slovensku a najmä, mali tam úplne iné možnosti. Začalo to teda jedným demom, ktoré ma úplne dostalo a skončilo vydávaním nahrávok kapiel, ktoré dosahovali naozaj skvelú úroveň. Tam sme teda začali s merchandisom a prejavili sa aj prvé problémy s jeho výrobou. Ak sme napríklad chceli neštandardnejšiu tlač – napríklad na kapucňu alebo rukávy, nevedeli sme na Slovensku nájsť nikoho, kto by niečo podobné robil. Najbližšie až v Čechách, ale tam bol zase problém, že robili iba väčšie množstvá. Moja známa mi nakoniec u nich vybavila, že nám spravia iba 50ks z dizajnu. Stále tam však bolo množstvo problémov – počnúc, ako im v tej dobe dodať dáta v nejakom rozumnom čase alebo ako tovar previezť do Bratislavy, keďže som nemal auto a kuriérske spoločnosti vtedy nefungovali tak, ako teraz. To bol moment, keď sme si povedali, poďme to robiť my sami a po svojom.
Čo bola teda prvá naozajstná zákazka?
Prvá naozajstná bola hneď tá prvá (smiech). Bol to merch pre švédsku kapelu Cult of Luna, ktorej v tom období robil Ondra tour managera. Nerobili sme to ale osobne my, lebo sme na to nemali vybavenie, museli sme to outsorcovať. Keďže to však boli kamaráti a potrebovali merch, tak sme sa samozrejme ponúkli, však sme mali firmu (smiech).
Ešte tlačíte merch pre hardcoreové kapely?
Áno, ešte stále áno.
Aké je to pracovať s kamarátmi a rodinou?
Začnem opačne. Veľa ľudí sa ma pýta, kde nastal ten switch a zrazu sme mali na výplatnej páske 40 ľudí. Ako dosiahnuť ten moment, že sa to natoľko rozbehlo. Neviem na to presne odpovedať, ale jedno viem určite: nič z toho by som nedosiahol bez najlepšieho kamaráta a bez brata. A nikdy by som to ďalej neposunul bez zamestnancov, ktorí boli ochotní sa v začiatkoch veľmi uskromniť, bez ľudí, ktorí u nás pracovali. A zo začiatku to boli predovšetkým kamaráti. Lebo na koho sa obrátiš, keď potrebuješ zamestnanca? Na niekoho, koho poznáš, komu veríš, s kým si rozumieš, komu chceš pomôcť. Vždy som to bral tak, že neponúkame veľa peňazí, ale ponúkam stabilitu a firmu, ktorá rastie a s ňou rastú aj naši zamestnanci. Po siedmich rokoch si teraz konečne viem povedať, že som viac-menej spokojný nielen s tímom, ktorý je vo výrobe, ale aj v officoch. Ja sa ale môžem tým pádom venovať iným veciam, vylepšovať interný systém, rozvíjať biznis, zarábať. Ale ako som už povedal – ľudia, s ktorými pracuješ, sú základ, tímová jednota. Sám by som to určite nedotiahol tak ďaleko.
Kedy si si uvedomil, že toto bude biznis, ktorý ťa bude živiť?
Keď som zistil, že nedokážem už naraz sedieť na toľkých stoličkách. Končil som bakalára, hrával som s kapelou, organizoval koncerty, mal firmu, zamestnanie, nový vzťah. Všetko si to vyžadovalo čas a postupne bolo nemysliteľné všetko stíhať. Množstvo zákaziek a práce vo firme ma donútilo skončiť v zamestnaní, či som chcel, či nechcel. Obrovskou pomocou však bolo aj to, že manželka pracovala vtedy u môjho kamaráta a oboch nás živila skoro štyri roky, kým sa MERCHYOU rozbiehalo. Mohol som sa teda naplno venovať firme. Roky vysedávať do rána do tretej za kompom a podobne. V škole som teda ďalej nepokračoval, lebo by to bolo nezodpovedné nielen voči klientom, ktorým som odpisoval z prednášok, ale aj voči profesorom. Som v podstate rád, že sa mi to podarilo uzavrieť aspoň tým bakalárom. Aj keď to nie je úplne ideálne, ale asi je všetko tak, ako má byť.
Spomínal si, že vás živila Káťa (manželka, pozn.). Ako si to prežíval? Neutrpelo tým tvoje mužské ego?
K tomuto musím ešte dodať, že nám veľmi pomohlo, že sme mali vďaka mojej mame vlastný byt takmer zadarmo, keďže sme platili len energie. To bolo veľkou výhodou. Lebo keby tomu tak nebolo, nevyžili by sme, musel by som mať naďalej regulérny job a zarábať na nájom. Nemohol by som sa venovať luxusu v podobe rozbiehania firmy. Ja som to ale nikdy nebral tak, že ona je tá úspešná, ktorá nás musí živiť. Celý čas sme kopali za ten istý tím. Už keď sa Káťa sťahovala zo Severných Čiech, odkiaľ pochádza, do Bratislavy, tak som jej povedal, že sa toto bude diať. Aj keď, teraz, keď sa o tom s ňou bavím, nikdy by vtedy nečakala, že sa to môže celé takto rozbehnúť. Nikdy sme sa ale nepretekali, kto bude lepší a kto viac zarobí. Obaja sme si boli vedomí toho, že idem rozvíjať firmu a treba tomu aj niečo obetovať, hoci je pravda, že netušila, čo to bude v realite znamenať. Že takmer nie je minúta, kedy neriešime pracovné veci. Nakoniec začala v MERCHYOU pracovať a pomohla nám nastaviť komplet administratívny systém.
MERCHYOU je postavené na ľuďoch – tíme. Pracuje tu tvoja manželka, brat, ale aj najlepší kamarát. Ako riešiš konflikty na pracovisku? Vo firme máte predsa len vzťah zamestnávateľ/zamestnanec.
Ak máš dobré rodinné vzťahy, platí staré biznis pravidlo – keep it in the family. S bratom a Ondrom firmu vlastníme. A ako bratia od detstva vychádzame dobre, nikdy sme sa nebili, ani nijak nehádali. Je tomu tak dodnes. Bratská láska je puto, ktoré nemajú všetci, ale my ho máme.
Vždy, keď s ľuďmi komunikujem pracovné veci, tak dávam najavo, že to nie je osobné a tak sa k tomu aj staviam. Snažím sa pracovať efektívne a som silne ovplyvnený filozofiou Lean manažmentu. Je to konštantné zlepšovanie a efektivita práce. Tento systém riadenia pochádza z Japonska, kde ho pred asi 50 rokmi vymysleli pre značku TOYOTA. Používa ho najmä automobilový priemysel. Každé ráno máme so zamestnancami stretnutie, sólo výroba a sólo kancelária, kde si povieme, čo nás v ten deň čaká, nastavíme si štandardy a tie potom vieme zlepšovať. Každý deň totiž nastávajú problémy, riešime chyby, niektoré sú vtipné, iné nie. Aj keď chcem niekomu niečo vytknúť, tak zo svojej leaderskej pozície mám pravidlo, že som trpezlivý a nenadávam. Pokiaľ niekto iný nevie ustrážiť svoje emócie, je to jeho problém, ja sa ale snažím byť maximálne korektný a komunikovať s každým rovnako slušne.
MERCHYOU vzišiel v podstate zo „scény“ (hardcore – punkovej, pozn.). Ste partia, ktorá mala blízko k rovnakému druhu hudby, životnému štýlu a hodnotám. Máš dojem, že sa postupom času ukázalo, aké je dôležité mať pri podnikaní ľudí z toho istého „cesta“?
Je výhodné. ak sú tvoji zamestnanci s tebou na jednej lodi. Pre mňa sú dôležité určité politické názory, etický kódex, ale napríklad aj sustainability – udržateľnosť. Nielen pri obchodovaní, vo výrobe, používaných materiáloch a ich recyklácií, ale aj v rámci vzťahov a väzbách k zamestnancom. U nás nejde len o zárobok, ale o to, že máš istotu, či už v stabilnej práci alebo v kolektíve. Chcem aby to pre nich nebola len práca, kde si odmakajú a koniec (veď v nej trávia celý život), ale aby ju robili s chuťou a videli v nej budúcnosť. Snažím sa budovať presne takú firmu, akú som sníval, že chcem mať, že raz keď vyrastiem a budem mať možnosť ovplyvniť veci, tak to urobím. Preto som samozrejme len rád, keď majú naši ľudia blízko k hodnotám, ktoré vyznávam. Samozrejme, že tomu pomáha aj to, že časť z nich je z rovnakej subkultúry. Odpadá mi tam starosť im niektoré veci vysvetľovať.
Si ešte stále straight edge?
Navždy. To je stopercentná vec. Aj keď sa tak nepotrebujem označovať, nič sa v tomto smere nezmenilo.
Má to nejaký vplyv na to ako pracuješ, podnikáš?
Všetko so všetkým súvisí. Vďaka tomu, že som straight edge, ma ľudia vnímajú tak, ako ma vnímajú, tým pádom mám také meno, ako mám, a to sa odzrkadľuje aj na tom, že sa na mňa a moje meno, slovo, môžu ľudia spoľahnúť za akýchkoľvek okolností.
Ja už si ani neviem predstaviť, že by som začal piť. Každý deň mám toľko roboty, že by som tu mohol tráviť 24 hodín denne. Do toho mám rodinu – čoskoro sa mi narodí druhé dieťa. To sú veci, ktorým sa chcem venovať a na ktorých mi záleží. Ak by som mal o piatej, pol šiestej vstávať (tak, ako je tomu teraz) s opicou, asi by mi to nešlo. Je to pre mňa efektívna forma fungovania a mne to nadmieru vyhovuje. Na druhej strane ale neodsudzujem nikoho, kto sa alkoholu venuje. Pre mňa to však nie je.
Čím ťa oslovilo straight edge?
Oslovili ma kapely z USA, ktorých hudba sa mi páčila a cez nich som sa dostal aj ku straight edge. Chytilo ma to, živelné koncerty, imidž kapiel a do toho mladí ľudia majúci takto jasne vyhranené názory na život. Bol som 10 rokov vegán. Hardcore a straight edge bolo pre mňa niečo veľmi výnimočné. V 90. Rokoch, keď spolužiaci počúvali 2 Unlimited, som bol ako z inej planéty. Nie je nič neobvyklé, že ťa niečo také zaujme, keď máš 15 rokov. Vydržalo mi to ale takmer 20 rokov, to už nie je až také bežné.
O svojej manželke a vašom vzťahu hovoríš vždy veľmi pekne. Je pre teba manželstvo dôležitá vec?
V tomto sa mi bude pekne nadväzovať na tému straight edge, ktorú sme rozoberali predtým. Straight edge pre mňa znamená – okrem iného, aj nepromiskuitný vzťah a vernosť. Keď som zbadal svoju manželku Káťu, tak som hneď vedel, že to je žena, s ktorou chcem mať raz deti. Vyznie to ako z filmu, ale bolo to tak. Ona sa presťahovala po pol roku nášho vzťahu do Bratislavy a zakrátko na to sme si povedali, že „poďme sa zobrať!“. Mne prišlo jedno, či sa vezmeme hneď alebo po dvoch rokoch randenia. Buď sa milujete alebo nie. Pre mňa bola svadba, nech to znie akokoľvek, obrovské požehnanie. Zrazu som nemusel riešiť niektoré veci a mohol som sa sústrediť na iné.
Doteraz som obrovský fanúšik svadieb, ale nie v zmysle napime sa, najedzme sa, zabavme sa. Vždy, keď idem gratulovať nejakým kamarátom, ktorí sa berú, som strašne rád. Ľudia, ktorí to ešte nezažili, si neuvedomujú, aká je to zodpovednosť a stres ísť pred celou rodinou, kamarátmi s tvojou budúcou ženou na úrad alebo v kostole a povedať „áno, ja si ju beriem“. Tým dávaš nielen najavo, že s ňou chceš stráviť život, rátaš s ňou ako partnerom, ale musíš spraviť aj veľké rozhodnutie a prijať zodpovednosť. Nielen za seba, ale aj za toho druhého a za ďalšie generácie. Prežiť s niekým celý život je pre niekoho nepredstaviteľné, úplná fantazmagória. Boli časy, keď som si to ani ja nevedel predstaviť. Keď som však stretol tú správnu osobu, povedal som si, že pôjdem do toho. Preto asi vyzerám na svadobných fotkách taký vytrasený a bledý (smiech).
Drahošov brat Šimon, s ktorým vedie MERCHYOU.
Ako to bolo potom s deťmi?
S deťmi som to mal inak. Tak, ako každý sebecký mladý človek, som chcel, aby sme si užívali jeden druhého a venovali sa tomu, čo nás baví. Nechcel som, aby nás niečo obmedzovalo a ani som poriadne nevedel, čo to bude pre každodenný život znamenať. Mal som vtedy úplne iné priority a v prvom rade som, ako každý mladý človek, riešil peniaze. Bývali sme v malej garsónke, ktorá ani nebola naša a tam sa mi naozaj nechcelo zakladať si rodinu.
Keď sa na to pozeráme teraz spätne, nechápeme, čoho sme sa báli. Lebo o peniazoch to určite nie je, tie sa vždy nájdu. Aj čas si nájdeš, lebo je to len otázkou time managementu. Teraz si hovoríme, že sme to mohli začať riešiť aj skôr. A tak, ako som sa netešil na príchod prvého a mal som obavy, tak na druhé dieťa sa naozaj veľmi teším. Dokonca sme sa minule spolu bavili aj o tom, že by sme chceli tretie.
Koľko času sa venuješ dieťaťu?
Snažím sa byť s rodinou každú voľnú chvíľu, niektoré veci sa však cez pracovné dni nedajú odložiť. Prácu pravidelne doháňam po nociach, keď už všetci spia. Nedarí sa mi fungovať, ako by som chcel.
Bol by si rád, keby tvoje deti robili vo firme, ktorú si založil?
Ja by som bol rád, keby u nás robili aj deti mojich zamestnancov. Moje deti tu môžu samozrejme pracovať tiež. Ak ich to bude baviť, nebudem proti.
***
