Ak nosíte okuliare, určite poznáte ten pocit, keď si musíte kúpiť nové. Človek si počas rokov tak zvykne, že si sám seba v iných nevie predstaviť. Niekoľko posledných rokov som registrovala skupinu ľudí, alebo možno skôr skupinu okuliarov, ktoré sa mi zdali niečím výnimočné. Zaujímavým zistením potom bolo, že sú všetky z optiky IOKO. Jej majiteľka Dana Prekopová je všetkým, čo si predstavíte pod pojmom osobnosť. Počúvať jej rozprávanie bolo nielen skvelým zážitkom, ale aj motiváciou robiť to, čo človeka baví. Ako o sebe sama hovorí – narodila sa s génom pre okuliare, aj keď ho musela dlhšie hľadať. Je jednou z dvojičiek – jej sestra je nemenej úspešná návrhárka Lea Fekete. Mladšie ročníky však určite budú poznať aj jej syna Alana z kapely Purist. S Danou sme sa rozprávali nielen o súkromí, ale hlavne o jej láske k optike. Pretože okuliarový dizajn je pre ňu vášeň, hobby, práca a vlastne všetko.
Kedy ste v sebe objavili gén pre okuliare?
Asi prvý signál bol na strednej škole v treťom ročníku. Naša triedna učiteľka bola fyzikárka a ja som fyziku a matematiku vždy brala ako záťaž – až do tretieho ročníka, kedy sme brali optiku, ktorá ma naozaj zaujala. Dodnes si pamätám všetky obrázky a vzorce, ktoré sme sa vtedy učili. Potom však nastala dlhá pauza, čo možno vyplynulo aj z toho, že som sa veľmi skoro vydávala. Mala som rodinu, povinnosti a do toho som študovala na vysokej škole. Nemala som priestor nájsť v sebe kreatívny potenciál. V zásade ak by sa v 89. neudialo to, čo sa udialo, tak ho možno ani nenájdem. Vďaka tomu som sa dostala do novej spoločnosti ľudí, kde som získala príležitosť slobodne sa realizovať.
Prvá pracovná cesta v roku 1996 do Milána smerovala na optický veľtrh. Vtedy som ešte netušila, čo mi tento zážitok prinesie. Konfrontácia s tam videným dizajnom ma natoľko fascinovala, že som na to nedokázala zabudnúť. Aj keď bolo už niekoľko rokov po revolúcii, stále som cítila, že nedokážem otvoriť krídla tak, ako by som chcela. Zlom však nastal vďaka jednému dizajnérovi, ktorého som tam stretla a ktorý mi dal do ruky rám, na ktorý by som sama v živote nesiahla. Na jednej strane som z neho bola unesená, na druhej strane bol ostych. Vďaka tejto skúsenosti sa mi však tie dvierka otvárali stále viac a viac. Dizajnér, ktorý ma naozaj dobre odhadol a ponúkol mi niečo neočakávané, ma nielen zmenil, ale aj posunul ďalej. Podobných skúseností napokon stále pribúdalo. V tom čase sa mi už pomaly darilo zabezpečovať na slovenskom trhu výber špecifických značiek a konfrontovať sa so svetom dizajnu, o ktorom by som nikdy nepredpokladala, že je taký rozsiahly. Okuliare, ktoré som na veľtrhoch vyberala, sa cez spoločnosť, v ktorej som vtedy pracovala, dostávali aj do optík na Slovensku, ktoré už začínali slobodnejšie a odvážnejšie rozmýšľať. Chýbal mi však kontakt s finálnym klientom. Stávalo sa mi, že som stretla niekoho v meste, kto mal zaručene okuliare, ktoré som vybrala v Miláne – už vtedy boli ľahko identifikovateľné. Zvykla som tých ľudí zastavovať, pochváliť ich za dobrú voľbu a tešiť sa z toho, že to tak dobre vypálilo. Uvedomila som si, že sa potrebujem identifikovať s konečným zákazníkom a potrebujem vyjadriť svoj potenciál na mieste, ktoré na to bude predurčené. S tou myšlienkou som sa pohrávala dlho, občas to vyzeralo, že je to na dosah, občas sa to vzďaľovalo. Takmer po desiatich rokoch to nakoniec do seba zapadlo a v roku 2005 vznikla moja vlastná optika IOKO.
Aké boli vaše začiatky s IOKO?
Samozrejme, netušila som, čo ma čaká. Išla som do toho srdcom. Bolo tam množstvo prekážok, ale bola to šanca robiť veci po svojom. Začiatky boli trošku náročnejšie, potýkala som sa s prechodom na euro, zrazu prišla kríza, ale aj tak som mala pocit, že sa mi vždy podarilo problémy nejako prekonať. Ľudia, s ktorými som sa vo svojej optike stretávala, ma vždy nabili energiou a obohatili. Môj prvotný zážitok sa nakoniec naplnil. Zažila som spokojnosť zákazníka a uvedomila som si, že idem tým správnym smerom.
V čom boli spomínané okuliare, ktoré vás tak oslovili v Miláne, odlišné?
Tam sa odokrylo to, čo som ani netušila, že vo mne je. Moje návyky zo socialistickej krajiny, kde bola bitka o akýkoľvek rámik, boli konfrontované s tým, že som zrazu nevedela, kde sa skôr pozrieť a kde sa zastaviť, lebo sa mi páčilo všetko. Rozhodovali sme sa vtedy veľmi intuitívne. Nemala som žiaden návod ani skúsenosť, ktorú mám v súčasnosti. Dnes už viem, ktoré značky ťahajú okuliarový dizajn a ktoré so sebou prinášajú revolučné zmeny. Vtedy som sa cítila ako Alenka v ríši divov. Okuliare, ktoré ma tak zaujali, boli iné v tom, že by som si ich sama nevybrala. Nemala som na ne odvahu. Ten dizajnér ma však prečítal a rám, po ktorom siahol, ma hneď ohúril. Teraz mi to pripadá až smiešne mať ostych dať si odvážny rám. Hlavne ak má niekto okuliarovú tvár.
Čo je okuliarová tvár?
Je to tvár, ktorá má isté fyziognomické predpoklady na to, aby jej okuliare sadli. Niekedy ku mne do optiky príde tvár, ktorá má dokonalé črty, je súmerná a paradoxne hľadáme ten správny rámik oveľa dlhšie ako pri tvári menej dokonalej. Ja napríklad pri okuliaroch milujem veľké nosy, pretože všetky tie dokonalé nošteky bývajú niekedy problematické. Ale hlavne – každý rám má svoj príbeh. Vždy príde nejaká tvár, ktorej dokonale sadne.
Koľko rámov človek potrebuje?
Každý rám sa hodí k niečomu inému. Celkový dojem z neho dotvára účes, ako sme oblečení a podobne. Ak chce mať človek len jeden rám, musí rátať s tým, že sa mu nebude hodiť ku všetkému. A taktiež sa v ňom nebude každému páčiť, aj s tým treba počítať. Najdôležitejšie je, aby sa páčil sám sebe.
Asi najvýraznejšia značka, ktorú predávate, je malý francúzsky brand Vue dc… Ako ste sa dostali k spolupráci s touto firmou?
Stretnutie s Vue dc… podľa mňa nebola náhoda. Prišlo v čase, keď som mala viac povinností, ktoré mi nedovoľovali venovať sa dizajnu v takej miere, ako by som chcela. Dlhšie som nenavštevovala veľtrhy, ale potom som si uvedomila, že to už nevydržím a musím sa na nejaký vybrať. Tie v Paríži a v Miláne boli v nedohľadne, tak som sa rozhodla pre mníchovský, na ktorý som zvyčajne nechodila, ale bol najbližšie. Prišla som na veľtrh, ktorý ma ohúril svojou výstavnou plochou, takže som ho okamžite vzala na milosť.
Hneď som hľadala dizajnový pavilón, ktorý je pre mňa na každom veľtrhu základom. Počas toho, ako som sa snažila zorientovať, mi do cesty skočili dve ženy, ktoré sa predo mnou začali vítať. Ponáhľala som sa a nemala som chuť čakať, ale vtom sa jedna z nich otočila a začala sa mi ospravedlňovať, že mi stoja v ceste. Keď som zbadala rám, ktorý mala na nose, bola som rada, že mi zablokovali cestu. Okamžite som jej pochválila rám a ona mi prezradila, že rámy sama s manželom vytvára a že ich vystavujú v dizajnovom pavilóne. Nemala so sebou nič, tak som jej ponúkla vizitku, aby mi napísala, kde ich nájdem. Napísala mi číslo stánku a ja som si povedala, že sa ešte rýchlo prejdem a potom pôjdem za nimi.
Keď som prišla do ich pavilónu, hneď som začala hľadať, a zistila som, že také číslo tam nie je (neskôr sa to vysvetlilo – dali mi číslo stánku z veľtrhu v New Yorku). Zmierila som sa s tým, že ich už nenájdem. Prechádzala som dizajnovým pavilónom a prezerala si všetky tie krásne kúsky. Zašla som do uličky, o ktorej som ani nevedela, že tam je, a zrazu sa predo mnou zjavila ona s manželom. Zvítali sme sa, ale môj čas na pobyt v Mníchove sa pomaly krátil. Bola som v značnej časovej tiesni. Keď som však zbadala ich kolekciu, bola som absolútne nadšená. Podľa mojich predošlých skúsenosti som sa rozhodla osloviť jeho, ktorý rám by mi vybral. Keď mi ho podal a ja som si ho nasadila na tvár, tak som videla ich výraz, ktorý hovoril „WOW“. Mne sa ten rám natoľko páčil, že som si povedala, že s ním musím odísť. Pretože však
Ľudia sa radi prezentujú značkami. Veľké logo Chanel na okuliaroch je pre nich často znakom toho, že patria do nejakej skupiny bonitného obyvateľstva, ktoré si to môže dovoliť. Ako presviedčate ľudí, že ručne robený rám (ktorý často stojí rovnako ako sériovo vyrábaný Chanel alebo Prada) je lepšia voľba?
Podľa môjho názoru je momentálne taký trend, že tieto módne domy nemajú na svojich výrobkoch až také veľké logá ako v minulosti. Jednoducho sa to už nenosí. Ak však hovoríme o naozaj solventnom zákazníkovi, teraz myslím hlavne Francúzov, Talianov alebo napríklad Švajčiarov, ten sa nepotrebuje identifikovať so značkami. Oni si doprajú luxus obleku a topánok šitých na mieru a rovnako k tomu patrí aj rámik na mieru. Človek si jednoducho dopraje anatomickú dokonalosť, ktorá vzniká zásluhou manufaktúry. A je to presne tak – často sú len o niekoľko desiatok eur drahšie ako sériová výroba, pri ktorej je gro ceny brand a všetko okolo neho. Niekedy je to ťažké slovne pretlmočiť a ubezpečiť klienta, že sa rozhoduje správne, ale je to na každom z nás. Človek buď inklinuje ku komerčnosti, k brandu a identifikuje sa s danou značkou, lebo k nej má blízko. Mojou snahou je, aby človek, ktorý sa rozhoduje, aké okuliare si vybrať, sa nielen sám tešil z tej zmeny, ale tešil ňou aj okolie. Chcem, aby sa na neho pozerali ako na obraz Laca Terena, ktorý je monumentálny a zaujme. Neviete prečo, ale v spoločnosti ľudí jednoducho zanechá stopu. Cieľom nie je šokovať okolie, ale vytvoriť dokonalú súhru. Táto doba má jednu výhodu – nesmierne praje okuliarom. Počas dvadsiatich rokov, čo sa pohybujem v tejto branži, si taký boom nepamätám.
Aký je váš vzťah s dizajnérmi značky Vue dc… teraz?
Vzhľadom na to, že sme si s dizajnérmi značky Vue dc… padli do oka, pracujeme na trochu inej platforme ako s inými značkami. Prispieva k tomu aj rozvoj technológií a sociálnych sietí. Zrazu to nie je len hlas v telefóne a osoba z inej krajiny, ale máme šancu sa o sebe viac dozvedieť a utvrdzovať sa v tom, že máme rovnakú životnú filozofiu.
Ako ľudia reagovali na tieto nie práve nenápadné rámy?
Prvá kolekcia sa rozchytala veľmi rýchlo. Postupne som teda dopĺňala modely, aj keď stále som mala trochu obavy. Jeden z prvých kúskov má napríklad aj Paťka Koyšová, ktorá mi priniesla správy z druhej strany. Ľudia s okuliarmi tejto značky sa spoznávajú na ulici a vedia, že patria do jednej rodiny, čo ma veľmi teší. Na základe tohto podnetu potom začali vznikať aj fotografie Faces of IOKO.
Aký je rozdiel medzi „obyčajnými“ a dizajnovými okuliarmi, ako vyrábajú napríklad Vue dc…?
Je rozdiel medzi komerčnými značkami (ktoré produkujú napríklad aj všetky módne domy ako svoje accessories) a maloprodukciou. Tieto okuliare sa na rozdiel od štandardnej produkcie robia v manufaktúrach. Sú síce zastúpené po celom svete, ale nie v takom množstve. Je na to kontrahovaná manufaktúra, ktorá má nejakú fazónu. Keď som sa pýtala, ako vzniká napríklad rámik Vue dc…, či je potrebné vyrobiť najskôr prototyp, tak sa len zasmiali a povedali, že to určite nie. Oni si už natoľko rozumejú, že idú rovno naostro. Väčšinou teda vzniká predný diel, ktorý sa ďalej formuje, ale nie je to prototyp, z ktorého by sa vychádzalo. Francúzske manufaktúry (ale nielen tie) majú dlhoročnú tradíciu a tým pádom aj zručnosť. Vyrábali sa tam ešte okuliare z rohoviny, korytnačiny, čo sú materiály, kde musela byť anatómia dokonalá. S tým vedeli pracovať len filigranti. Rámy sa neodlievali, takže bolo nutné pracovať veľmi presne, a tieto skúsenosti sa používajú dodnes. Aj keď sa rám vyreže z bavlneného acetátu, je nutné ho dotvoriť, aby bol dokonalý.
Ako si teda človek vyberie tie správne a možno aj odvážne okuliare?
Smutné je, že pokiaľ má človek zlé okuliare, tak o tom často ani nevie. Vidím to aj na sebe, keď si napríklad kupujem oblečenie alebo topánky – mám tendenciu vyberať si to, čo mám odskúšané, a viem, že mi to určite sadne. Siahnem po istote. Vtedy ocením, keď je tam so mnou niekto, kto ma z tej istoty vyvedie. Či už je to moja sestra alebo zamestnanec v obchode, kde nakupujem, som vďačná za to, že nie je obmedzovaný mojimi návykmi. Preto je dobré, ak nájdete niekoho, kto vám vie dobre poradiť a komu dôverujete.
Rozhodujúce pri výbere rámov však je, že vy viete, že v nich vyzeráte dobre. Nič iné v tom nie je. Človek je aj ješitný a chce počuť od okolia pochvalu, ale to sa nepodarí vždy. Príjemné však je, keď vás pochváli aspoň väčšina. Človek rôznymi okuliarmi aj mení výraz – u vás sú ľudia zvyknutí na výrazné čierne, veľké rámy. Je to pre nich šok, keď máte iné, pretože aj váš výraz je iný. S okuliarmi sa dá veľmi dobre hrať.
Čo vám pri vyberaní okuliarov prekáža?
Čo ma dokáže najviac nahnevať, je, keď si ľudia začnú robiť selfie v okuliaroch s tým, že sa ešte chcú doma rozhodnúť. Je to úplná hlúposť, lebo proporcie takej fotografie absolútne nekopírujú realitu a človek vyzerá na všetkých záberoch úplne inak ako v skutočnosti. Tam to väčšinou asi aj skončí, pretože hľadajú podporu okolia a tá sa im nedostáva. Pokiaľ sa dá, tak to zatrhnem.
Okrem optiky sa venujete aj vyrábaniu rôznych dekoratívnych predmetov. Ako sa ste sa k tomu dostali?
Prišlo to v roku 2005 s otvorením optiky a sama som netušila, že to vo mne je. Vždy svojim zákazníkom rada pripravím malý darček, ktorý sama vyrobím a nesie môj rukopis. Napríklad aj perleťové lupienky, ktoré vyrábam, so mnou cestujú na každý jeden svetový veľtrh. Z vlastnej skúsenosti viem, že treba zanechať stopu. Medzi obchodníkmi sa premelie nespočetné množstvo ľudí, a aj keď sa s niektorými stretávam už roky, nové tváre a kontakty si ma nemusia zapamätať. Preto som sa rozhodla vryť sa im nejakým spôsobom do pamäti. Moja vizitka spolu s lupienkom je podpis, ktorým sa im snažím pripomenúť. Pre druhú stranu je to väčšinou neočakávané, ale zaujme ich to. Či už obchod vznikne alebo nie, vždy keď sa prechádzam po veľtrhu, tak sa aspoň pozdravíme alebo si zamávame.
Pri našom prvom stretnutí sme sa dlho rozprávali o tom, ako vás inšpirujú mladí ľudia. Čím vás teda inšpirujú?
Generácia poznačená bývalým režimom si so sebou nesie množstvo záťaží, ktorých sa jej darí zbaviť len veľmi pomaly. Ľudia narodení neskôr, buď po revolúcii, alebo tí, ktorí prežili za socializmu len veľmi krátke obdobie, majú šťastie, že si tieto neduhy so sebou nenesú. To vyformovalo dravú a kreatívnu generáciu, ktorá je pre mňa veľmi inšpiratívna. Na druhej strane ma prepadá pocit absolútnej prajnosti. Fandím im, obdivujem ich a dúfam, že im táto sloboda ostane čo najdlhšie. Keď je svet slobodnejší, človek je plný nápadov a to je dobré. My sme sa v tej oklieštenosti mohli inšpirovať jedine tým, čo bolo obmedzene dostupné.
