Ako s množstvom iných miest, aj s Cvernovkou si spájam niekoľko vecí, ktoré ju pre mňa definujú. Napríklad sa mi v nej ešte nikdy nepodarilo trafiť z bodu A do bodu B na prvýkrát. Dokonca ani vtedy, keď som vedela, kde bod B je, pretože sa nakoniec ukázalo, že je to bod C. Alebo si spomínam, ako ma mama zobrala nakupovať do Quelle, ktoré tu malo obrovskú predajňu, kde ženy lovili „módne kúsky“, a ja si z nejakého dôvodu doteraz pamätám potrubia, špinavé okná a káble – oblečenie ma zjavne nezaujalo. Neskôr to boli porady v Zimmerfrei s Čerstvým Ovocím alebo množstvo návštev, ktoré hlavne v poslednom čase v tejto budove absolvujem. Na to, že sa mi občas zdá, že som v Cvernovke nikdy nebola, mám s ňou dosť spoločného. Veľmi veľa spoločného s ňou má aj ateliér Bavlna, kde vzniká množstvo zaujímavých projektov, a jej osadenstvo sa celkom intenzívne venuje histórii tohto komplexu. Preto som sa s režisérom Vilom Csinom, grafickým dizajnérom Martinom Mistríkom a fotografom Šymonom Klimanom rozprávala nielen o Cvernovke, ale aj o práve vznikajúcej knihe. Publikácia, ktorá uzrie svetlo sveta v máji, sa bude volať jednoducho Cvernovka.
Vilo: Bavlna je ateliér, v ktorom je momentálne 13 ľudí. Tí sem prišli dvoma spôsobmi – istá časť prišla z ostatných ateliérov Cvernovky v rámci nejakého organického preskupovania a druhá časť prišla neskôr z externého prostredia. Fungujeme na princípe spoločného priestoru, každý je sám za seba a kooperujeme na rôznych spoločných projektoch. Celý náš priestor, ale aj komunita.
Vilo Csino, Šymon Kliman a Martin Mistrík
Čo u vás v ateliéri vzniká?
Vilo: Momentálne je najaktuálnejšia asi kniha, ktorá vyjde v máji. V roku 2013 sme robili výstavu o histórii Cvernovky a aj v roku 2014 bola Bavlna galériou – výstavu tu mal Viktor Szemzö, Matúš Lelovský alebo Peter Gál.
Martin: Kniha, o ktorej hovorí Vilo, vznikla ako napojenie na výstavu z roku 2013. Ostalo nám tu strašne veľa materiálu a nevedeli sme, čo s ním. Už odkedy sme v Cvernovke, ja napríklad od roku 2009, hovoríme si, spravme nejakú knihu, a teraz konečne dozrel čas.
O čom bude spomínaná kniha?
Vilo: To je náročná otázka, sám si na ňu viem len ťažko odpovedať. Kniha má veľa aspektov – históriu, urbanizmus, sociológiu, kultúru, umenie, portréty, rozhovory, takže je ťažké vybrať len jeden, ktorý by hovoril za všetky. Preto ti vlastne pár týždňov pred vydaním nedokážem efektívne povedať, o čom kniha bude, iba to, že bude o Cvernovke.
Martin: Vlastne preto sa kniha aj volá iba Cvernovka.
S akým cieľom ste šli do tvorby knihy o Cvernovke?
Vilo: Bola to nutnosť, keďže sme mali nahromadených tak veľa zážitkov, poznatkov a informácií, že ich bola škoda nezachovať a nepoužiť, preto sme si povedali, že je to naša povinnosť. Prispieva k tomu aj to, v akom meste a štáte žijeme, ako tu veci fungujú, a že miznú veci, ktoré by miznúť nemuseli, a vznikajú také, ktoré nepotrebujeme.
Martin: Možno je to aj spôsob, ako sa chceme vyrovnať s týmto priestorom a tým, čo sa tu deje. Keď sme spustili výstavu, odprezentovali sme množstvo historických materiálov a chodili za nami nielen fanúšikovia Cvernovky, ale aj bývalí zamestnanci. Zrazu sme zistili, že máme kopec ďalšieho a ďalšieho materiálu vďaka ľudským príbehom a bežnému životu, a to sme začali rozvíjať. Bol to vlastne pretlak informácií, ktorý sme chceli nejako využiť.
Vilo: To si dobre povedal, že to bol aj spôsob, ako sa snažíme vyrovnať s našou existenciou v tomto priestore. Postavili sme tu množstvo metrov štvorcových sadrokartónu, maľovali sme storočné múry a ťahali odpadové trubky všade možne. Potom sa, chtiac či nechtiac, pri tom, ako ideš po chodbe, dostaneš do stavu, že vynesieš smeti, aj keď nemusíš, napriek tomu, že za to niekomu inému platíš. Vtedy si uvedomíš, že sa ti to tu celé asi dostalo pod kožu.
Čo je teda Cvernovka?
Vilo: Je to fabrika, ktorú začali stavať v roku 1902 a dokončili niekedy v roku 1904. Prvé roky boli také, že sa aj vyrábalo, aj stavalo, takže sa nevie presne, kedy bola stavba ukončená. Prežila dve svetové vojny, dve storočia a položil ju až zle napísaný zákon o konkurznej podstate. Napriek tomu tu vznikli rôzne priestory, prichádzali sem ľudia a postupne to tu celé naberá novú funkciu (neorganizovane, čo je veľmi zaujímavé). Prenesene by sa dalo povedať, že je to tu aj tak trochu obrazom histórie mesta.
Martin: Dosť to kopíruje spoločenskú, mestskú situáciu. Cvernovka je veľmi naviazaná na dejiny.
Ako sa Cvernovka zmenila za tie roky, čo ste tu?
Vilo: Jedenapolkrát sa zmenil majiteľ – teraz vlastne poriadne nevieme, kto to tu vlastní. Zbúrali sa z pohľadu architektonickej hodnoty zásadné objekty celého areálu. Na druhej strane, čo je zaujímavé, tu pribúdali ľudia, vznikali projekty, nápady a veci. Funguje tu nejaká zvrátená rovnováha – aj keď ťažko povedať, či je to naozaj rovnováha.
Martin: Od roku 2009, keď som sem prišiel, až doteraz sa to tu zmenilo od punku, undergroundu až po pop. Dnes sem chodia masy ľudí, ktorí s tým nič nemajú, pred rokmi to malo skôr komunitný charakter. Teraz mám občas pocit, že je to tu až príliš populárne.
V čom má pre vás Cvernovka výhodu oproti iným miestam?
Vilo: To je otázka toho, o čo ti v živote ide. Vždy máš možnosť voľby. Môžeš žiť a pracovať, kde len chceš. Aký si človek, také robíš rozhodnutia a na také veci si ochotný pristúpiť. Ak si ochotný pristúpiť na to, že budeš občas prekračovať mŕtve potkany a hrabať sa v špine, ale na druhej strane tu nájdeš niečo viac, tak je to len o tvojich preferenciách. Napríklad sa môžem kolobežkovať po chodbách, čo je super. To inde len tak nejde.
Martin: Hlavne na záchod, lebo záchod je dosť ďaleko. Vysoké stropy, ktoré tu máme, sú takisto úžasné, alebo aj fakt, že tu môžeš zbúrať a postaviť rôzne priečky, miestnosti a nikto to nerieši. Ale hlavne – si vlastne v centre mesta.
Vilo: Je to miera slobody, o ktorej sme hovorili. To vidíš aj na ľuďoch, ktorí sem prídu prvý raz – prvé, čo spravia, je „zákon krčnej chrbtice“. Veľká výška týchto priestorov má vplyv na veľa vecí. Má to aj psychologický faktor – je iné, keď sa postavíš a máš nad sebou normu 80 centimetrov a strop, a keď je to tak ako tu, že máš viac nad hlavou než pod hlavou. Keď chceš upravovať priestor, máš kopec možností, je to ako lego, čo je rovnako veľkým plusom. V druhom pláne je to aj o tom, že tento areál ponúka množstvo vecí, ktoré nájdeš a môžeš znova použiť. Nie je to síce, ako keď sa tu začínalo, ale stále máš kopec možností.
Martin: Ďalšou obrovskou výhodou je množstvo ľudí rôznych profesií, ktorí tu sú. Pokiaľ chcem niečo vytlačiť, tak idem do tlačiarne, keď potrebujem vyrezať niečo na fréze, idem o poschodie vyššie a tam to spravia. Nájdeš tu vlastne všetko okrem štátnej správy.
Vilo: Čo nám tu však naozaj chýba, je masér, ten by sa tu totálne uživil.
Čo ľudí na Cvernovke tak priťahuje?
Vilo: To by si mi mohla povedať ty, prečo tu vlastne si. Vieš, ako sa hovorí – vrana k vrane sadá. Daňoví podvodníci sa zliezajú s daňovými podvodníkmi v Irish puboch a kreatívni voľnomyšlienkari sa väčšinou zgrupujú s kreatívnymi voľnomyšlienkarmi napríklad aj v Cvernovke.
Akú máte odozvu od nezainteresovaných ľudí, ktorí to tu navštívia?
Martin: Občas sem prídu ľudia, ktorí napríklad bývajú v okolí, a nevedia si tento objekt zaradiť. Vidia iba škaredú fasádu, polozbúrané budovy a potom vojdú dnu a zistia, že tu je úplne aktívny život, čo ich často príjemne prekvapí. Taký jeden output smerom k verejnosti bol napríklad aj ten, že zastávka pred budovou sa už nevolá Páričkova, ale Cvernovka.
Ako sa podarí v tomto byrokratickom svete dosiahnuť zmenu názvu zastávky bez toho, aby ste sa oháňali financiami?
Vilo: Celé to má na svedomí Katka Hudáková z nášho ateliéru a bizarné na tom je, že sa jej to podarilo odkomunikovať cez mail.
Martin: Dokonca to išlo celkom rýchlo, celé trvalo to možno dva týždne bez nejakej veľkej loby na meste. Pán, ktorý to vybavoval, sa toho zhostil celkom proaktívne, takže sme aj sami boli trochu prekvapení, že to išlo tak hladko.
Šymon: Myslím si, že to je správne, lebo je to jediný spôsob, ako sa na Slovensku v súčasnosti dajú riešiť veci – silným verejným tlakom. Keď chceš na Slovensku niečo zmeniť, máš dve možnosti – buď budeš pičovať pri pive, alebo niečo urobíš. Veľakrát to síce nevyjde, ale to nevadí. Otázka je, aký veľký by mal byť verejný záujem a medializácia, aby takýto kolos – lebo sa nebavíme iba o tejto budove, ale o celom areáli – nezhltla zotrvačnosť tejto doby. To si však netrúfam odhadnúť.
Myslíte si, že verejný tlak stačí? Nie je už trochu neskoro? V prípade Továrenskej alebo napríklad aj Gumonky sa jednalo tak rýchlo, že sa ľudia nestíhali čudovať.
Vilo: Nikdy nie je neskoro. Ale aj u nás to bolo podobne. Jedného dňa sme prišli do ateliérov a namiesto staručkých SBSkárov tu boli hrubokrké zvieratá z mongolskej stepi. Nepustili nás do priestorov, za ktoré sme regulárne platili nájom, lebo boli zazvárané dvere. To nie je iba moja skúsenosť, toto si tu vtedy zažili všetci. Spôsob, akým to prebiehalo, ani nebol signifikantný pre dnešok, ale pripomínalo to skôr mafiánske praktiky spred 15 rokov.
Šymon: Tento areál je trochu problematický, lebo sa tu nachádza štátom chránená pamiatka. Konkrétna budova je v rámci areálu dosť veľká a každý investor musí zhodnotiť, či sa mu to oplatí. Je to 5000 metrov štvorcových a nie iba mýtny domček. A nepôjde to asi tak ľahko ako v prípade Gumonky, že sa do toho náhodou oprú bagrom a potom to budú musieť zbúrať. Myslím si aj, že od tých čias sa pomery trochu zmenili a takéto témy sa omnoho viac medializujú a na investorov je vyvíjaný oveľa väčší tlak.
Martin: Ak by ešte stálo viac industriálnych budov podobného charakteru, tak Cvernovka má v niečom dosť veľkú konkurenčnú výhodu – je mediálne známa. A to hlavne vďaka tomu, kto tú sídli a čo sa tu robí.
V akých priestoroch, ktoré sú dostupné, sa nakoniec budú ľudia realizovať, keď zaniknú miesta ako Cvernovka?
Vilo: Dokážem si predstaviť, že o niekoľko desiatok rokov sa veci tak zmenia, že opustený Polus s bizarnými prázdnymi výkladmi bude lákadlom pre mladú generáciu.
Martin: Myslíš, že sa kreatívny priemysel presunie do Polusu?
Vilo: … to bude tá nová funkcia, ktorú miesta o nejaký čas dostanú. To, ako je dnes táto fabrika pamätníkom starého sveta, tak možno bude o 50 rokov aj Polus stavbou, pri pohľade na ktorú si niekto povie – ach, to je stavba z doby, keď sa dávali ešte 2-percentné úroky na hypotéky. Ale už by si mi konečne mohla odpovedať na moju otázku. Prečo sa vlastne venuješ Cvernovke a ľuďom, ktorí v nej pôsobia?
Presne preto, prečo vy robíte knihu – lebo si myslím, že máme jedinečnú šancu zachytiť ľudí, priestor a všetko, čo sa tu deje, kým to nepôjde úplne do prdele. Beriem to ako svoju povinnosť a jedinečnú šancu zaznamenať niečo, na čo budeme o 10 rokov možno so smútkom, ale určite hlavne s láskou spomínať.
Vilo: Prešla si skúškou. Chalani, rozviažte jej oči!
***
cvernovka trailer from vilocsino on Vimeo.