Matej Žoldoš

Bakelitové fotoaparáty sa dodnes nájdu takmer v každej domácnosti. Fotili na ne naši rodičia i starí rodičia. Nástupom moderných technológií však filmy stratili na popularite a do popredia sa dostali rentabilnejšie a praktickejšie „digitály“. Keď som takmer pred 10 rokmi videla dokument o komunite Lomography pochádzajúcej z Viedne, nechápala som, načo sú niekomu podobné predražené fotokrabičky. Neúspešne som sa snažila dosiahnuť chabou úpravou mojich prvých „jépegov“ rôzne sépiové efekty, vignetty a podobne. Úplne som ale ignorovala fakt, že existuje aj ľahšia cesta – fotením priamo na film. O niekoľko rokov neskôr som dostala svoje prvé „lomo“ – Dianu, a postupne absolútne stratila záujem o digitálnu fotku. Vrátila som sa ku koreňom a Dianu Mini nakoniec vymenila za Minoltu, s ktorou fotím doteraz. Môj prvý lomofoťák bol práve od „Jola“ – Mateja Žoldoša. Väčšina ľudí ho má zafixovaného ako „toho, kto predáva lomo“, venuje sa však aj množstvu iných aktivít. Keby bol jeho osud trochu menej priaznivý, možno by dnes sedel v obleku v banke a venoval sa tomu, čo vyštudoval – marketingu a bankovníctvu na Wirtschaftsuniversität Wien. Náhoda, podporená štúdiom a pobytom vo Viedni ale chcela, aby sa veci vyvinuli úplne inak.

Ako sa začal tvoj vzťah s Lomo foťákmi?

Kamarát Pepe Ehrenberger dostal voľakedy jeden taký foťák od vtedajšej frajerky Ivany Šátekovej pod stromček. Ja som ho objavil u neho na byte a začali sme sa s ním fotiť. Na stránke Lomography som potom našiel aj množstvo ďalších a veľmi sa mi páčili. Skrslo mi v hlave, že aj keď v zahraničí sú tieto foťáky bežne dostupné, u nás tomu tak nebolo. Povedal som si, že im skúsim napísať a objednať niekoľko modelov s tým, že ich budeme predávať na Slovensku. Keďže som vtedy študoval vo Viedni, napísal som im veľmi sofistikovaný, spisovný email, na ktorý sa hneď chytili, keďže Bratislava je blízko a žiaden predajca tu v tej dobe nebol. Dali sme dokopy prachy a objednali prvú várku. Časť sme si nechali pre seba a časť sme začali predávať cez vtedy ešte fungujúci Myspace. Prvý ozajstný obchod, kde sme mali foťáky, bol ExLibris, ktorý patril mame Ivany Šátekovej. Asi sme trafili dobu, lebo z toho bol celkom hit. Nasledovala stránka, neskôr ďaľšie obchody, festivaly ako napríklad Pohoda, a v roku 2009 sme otvorili Ambasádu na Mikulášskej. Venujem sa tomu už 7 rokov, medzičasom sa z toho stalo zamestnanie, ale stále ma to baví. Iná práca by ma možno nebavila tak dlho, ale Lomography je zaujímavá firma s neustále novými produktami, takže ich testujem a zakaždým ako príde nová krabica, tak ma to dokáže zaujať. Tých foťákov som samozrejme odskúšal množstvo, ale ja osobne mám už len jeden, dva obľúbené, na ktoré fotím.

Po tých rokoch, ktoré sa tomu venuješ, dokáže ťa to uživiť?

Mne ide hlavne o to, že ma to baví. Že by som bol do konca života finančne zabezpečený sa nedá povedať, ale napreduje to. Keď už to vyzerá, že mi tečie do topánok, príde našťastie niečo nové. Niekedy je hlboko do vrecka, ale vždy to premôže fakt, že ma to baví a robím to rád. Dôležité pre mňa je, že zarábam na seba a nemusím striedať zamestnania a stresovať sa v nejakom „jobe“. Stále je ale kam sa posúvať. Spravme interview za 5 rokov a uvidíme, čo sa zmenilo.

Za tie roky, čo ťa sledujem, mám pocit, že sa dosť vecí posunulo. Foťáky už asi nie sú taký trend ako voľakedy…

Ono to niekedy aj tak vyzerá, občas je to ťažké, musíš sa rozhodnúť, ktorý tovar vyzdvihnúť, a ktorý nie. Od začiatku to ale bolo celé pod firmou Slowatch a práve foťáky boli v určitom období komerčne najúspešnejšie. Predsa len šlo o mainstreamovú a celosvetovo úspešnú značku. Vždy som ale popri tom s kamarátmi robil aj vlastné veci, či už tričká, alebo bicykle. Kedže ale bola spolupráca s Lomography dlhodobo úspešná a sami videli, že sa do toho rozumiem, ponúkli mi možnosť expandovať aj na český trh. Teraz keď ten „lomoboom“ trochu ustal, venujem sa intenzívnejšie Slowatch-u.

Ja si spájam Slowatch hlavne s bicyklami.

Bicyklom sa u nás darí. Prednedávnom som bol vo Viedni v City Biker, s ktorými spolupracujeme a majiteľ mi pri jednom rozhovore povedal, že bicyklov už menej nebude, že je v nich potencionál. Vo Viedni to tiež pred 20 rokmi vyzeralo úplne inak. Neboli cyklotrasy, ľudia toľko nejazdili a dnes je to bicyklové mesto. Mňa baví okolo bicyklov všetko a tiež ma baví fakt, keď ľudia po zakúpení bicykla u nás objavia nové dimenzie, ktoré im mesto ponúka – že sa dá nielen chodiť pešo alebo autom, ale že bicykel je šikovný dopravný prostriedok.

K bicyklom sa samozrejme tiež viaže historka. Začalo to tým, že som nabúral auto. Mal som taký veterán – Simcu, z roku 1969. Týždeň potom, ako som si ho dal celý dokopy, nabúral som čelne s Audi A8. Predstava, že budem musieť chodiť peši ma ubíjala. Tak som vytiahol starý, stokilový horský bicykel, asi môj prvý a začal som sa tešiť z toho pohybu, z čerstvého vzduchu a vtedy mi ho ukradli. Tak zase depka, šuchtal som sa peši, nadával, nemal som peniaze. Mal som ale kamaráta Rakúšana, ktorý obiehal burzy, tak som si povedal, že keď už má byť ten bicykel lacný, nech aspoň dobre vyzerá. Dal som mu za úlohu zohnať mi čierny, dedinský „Waffenrad“. Po týždni sa mi ozval a mal presne taký bicykel, aký som si vysníval.

Zase som si teda jazdil po Bratislave a všetci sa ma vypytovali, odkiaľ ho mám. Tak sa ozval vo mne ten „žid“ a ďalší raz som sa vybral na burzu s kamarátom a kúpil som rovno tri bicykle. Tie som dal nejako dokopy a popredával. V tej dobe už dobre fungoval aj eBay, tak som si vyhľadal bicykle vo Viedni a vždy keď som išiel zo školy, som sa s tým človekom stretol na stanici a tu ich potom predával ďalej.

Ďaľšou vlnou boli „furtšlapy“(fixed gear). Taký bicykel som v tej dobe veľmi chcel. Boli však dosť drahé, lebo na Západe už išla tá hipsterská vlna a ľudia boli ochotní zaplatiť za starý dráhový rám aj 500 eur. Samozrejme, že som toľko peňazí nemal, ale kamarát, ktorý jazdil kedysi závodne na bicykoch, mi odporučil jedného pána, ktorý im ako družstvu vyrábal bicykle. Takže som si nechal vyrobiť jeden na mieru. Rám mal nečakaný úspech a pod značkou „Fixiefoxie“ ich už bolo vyrobených cez 50 kusov. Jazdia po celej Európe a dva boli aj v New Yorku!

Nakoniec, asi pred dvoma rokmi, prišiel k nám do obchodu vysokánsky chalan na bicykli, strašne zvláštne hovoril po slovensky, dali sme sa do reči a on, že by tiež chcel taký bicykel ako mám ja. Predstavil sa ako Marty a vykľul sa z neho chalan, ktorý sa narodil v Bratislave, ale odmalička žil v Luxembursku, kde jeho rodičia hrali profesionálne basketbal. Pred tým, ako sa odsťahovali zo Slovenska, vlastnili v Bratislave obchod s bicyklami a on bol do nich úplný blázon. Takže som mu ten bicykel vyrobil a nejak sme sa dali dokopy. Vždy keď mal voľno, chodil na Slovensko. Priznal sa mi, že už ho basketbal nebaví a že má odložené nejaké peniaze, tak sme sa dohodli, že nakúpi bicykle vo Francúzsku, Luxembursku a podobne a skúsime to spolu jednu sezónu v Bratislave. Založili sme teda firmu, ktorej sa venujeme aj v súčasnosti. Takže vždy, keď už bol moj život nudný, prišla nejaká zmena.

Bicykle robíte manuálne vy dvaja?

Áno, samozrejme. Aj keď si o nás ľudia myslia, že sme len hipsteri, všetky bicykle sme dali dokopy sami a nerobí nám problém sa zašpiniť. Nechávame si vypletať kolesá alebo bicykle farbiť, ale to nerobíme často, lebo pre mňa je najlogickejšie nechať ich v pôvodnom stave, len oprášiť a sfunkčniť. Takto má zákazník dobrý bicykel za dobrú cenu a my ich stíhame urobiť viac. Bicykle zo zahraničia sú veľmi zachovalé, pretože ľudia ich tam menili oveľa častejšie. Neprefarbené majú väčšiu hodnotu a vidno aj, že neboli nejak poškodené. Prefarbené bicykle vyzerajú všetky ako obyčajný „favorit“. Nie vždy sa mi ale podarí zákazníka presvedčiť, takže samozrejme robíme aj také. Pokiaľ ale spravíš dobrý bicykel, ľudia na ňom budú radi jazdiť, v čom vidím ten pravý zmysel vlastnenia bicykla.

Myslíš, že sa zmenili podmienky na bicyklovanie v hlavnom meste?

Niečo sa už deje, ale u nás chce všetko čas. Vždy je milión dôvodov, prečo sa to nedá. K zlepšeniu tejto situácie pomáha napríklad Cyklokoalícia, ktorá to má ale s našimi úradmi dosť ťažké. Ide to pomaly, pomôcť k zlepšeniu môžeme hlavne tým, že budeme viac jazdiť na bicykoch. Ako som už hovoril, aj vo Viedni to tak bolo, keď sa začne naozaj viac bicyklovať, bude sa musieť prispôsobiť aj infraštruktúra. Nedávno sme mali závod Viedeň – Bratislava, ktorý organizujeme každoročne a Rakúšania, ktorí sa ho zúčastnili, tiež pindali, aká je situácia u nich zlá, čo všetko sa ešte musí zmeniť, aj keď pre nás na Slovensku je to stále cykloraj. Takže asi nikdy nebude nikde panovať stopercentná spokojnosť.

Fotografie boli nafotené u Mateja doma, ako aj v obchode Slowatch na Mikulášskej 29 v Bratislave.