Je super, keď si človek spomenie na prvé stretnutia s ľuďmi, ktorými je obklopený. Pri tých, ktorí ma zaujmú, mi utkvie v hlave veľa detailov. Preto mám vždy radosť, keď sa po rokoch stretneme a iba si potvrdím, že nádej, ktorú som do nich vkladala, sa potvrdila. Podobne to bolo aj u Barbory Kubi a Mischel Warenits. Bari vyštudovala odevný dizajn na VŠVU a ukončila ho pred dvoma rokmi. Momentálne tvorí pod vlastnou značkou a venuje sa aj stylingom. Prvýkrát som ju stretla na VŠVU, keď som hľadala mladých nádejných návrhárov na výstavu, ktorú sme robili počas jarnej edície Urban Marketu v Starej tržnici. Bola v ročníku s niekoľkými výraznými menami. Medzi nimi aj s Petrou Kubíkovou (rodenou Solivarskou, rozhovor s ňou ste si mohli prečítať medzi úplne prvými článkami na Hemmet-e), ktorá s dievčatami zdieľa ateliér. Mischel vyštudovala Univerzitu Komenského a popri škole začala so stylingom a vizážou. Na jar roku 2014 mi pomáhala s líčením na prvý vizuál pre Urban Market, ktorý bol pod mojou taktovkou. Nie je to však všetko, čo robí. Popritom sa venuje aj fotografii, PR pre Fashion Live! a mnohému ďalšiemu. A nakoniec sme sa všetky stretli v jednom ateliéri, len pár krokov od miesta môjho trvalého pobytu. Vitajte v OPENSTUDIO.
Text Zuzana / Foto Jakub / Korektúra Matej
Kedy ste sa začali venovať tomu, čo je momentálne vaším povolaním?
Barbora: U mňa to bolo jasné už v detstve. Môj tatino je architekt, mamina pracovala v televízii, potom robila strihové prílohy do časopisov, navrhovala a šila oblečenie. Už od detstva som sa teda motala okolo umenia a oblečenia. Ešte na základnej škole som vyhlásila, že budem módna návrhárka a je celkom vtipné, že sa tomu vlastne venujem doteraz.
Mischel: Ja som vždy inklinovala k umeniu. Chcela som ísť na nejakú umeleckú školu a venovať sa maľbe alebo kresbe. Zo základnej školy som pokračovala na Strednú školu animovanej tvorby. Móda ma tiež vždy zaujímala, ale nikdy som si nemyslela, že budem líčiť alebo obliekať ľudí. Najskôr bolo tiež mojím snom stať sa módnou návrhárkou. Lenže sa ukázalo, že nemám vzťah k šitiu. Lepšie sa mi vždy pracovalo s niečím vytvoreným. Preto som sa začala venovať art direction, stylingu a podobne.
Ako si sa dostala k líčeniu? Bolo to tak, že si sa maľovala, už keď si mala 3 roky, takže to prišlo prirodzene?
Mischel: Ja som sa práve nikdy nejako zvlášť nemaľovala. Popri škole som mala veľa času, tak som si povedala, že ho treba kreatívne využiť a spravím si certifikát. Rozhodla som sa pre vizáž a styling. Pôvodne som myslela, že to spravím pre seba, ale postupne ma začala fascinovať myšlienka prepojiť umenie s módou a krásou. Ukázalo sa, že je to práca, ktorá ma baví. Mala som už od detstva problémy komunikovať s ľuďmi a aj takýto typ práce mi pomohol tento blok prekonať. Keďže som stále s niekým, bola som nútená sa im otvoriť.
Barbora, vizáži a stylingu sa však venuješ aj ty. Ako to bolo u teba?
Barbora: V mojom prípade je to niečo, čo ma fakt baví a je to popri navrhovaniu aj mojím hlavným príjmom. Vždy som sa zaujímala o módu komplexne, takže to bolo asi prirodzené. Najprv som začala líčiť kamarátky, potom ma oslovovali cudzí ľudia. Keďže som dizajnérka, tak ma oslovovali aj fotografi, aby som im pomáhala pri fotení, či už ako vizážistka alebo stylistka.
Nie je to aj trochu tak, že si nútená robiť všetko sama?
Barbora: Nie. Ja si myslím, že to nie je dobré, keď človek robí všetko sám. Ťažko sa dá sústrediť na toľko vecí naraz. Ja mám vždy pocit, že čím viac ľudí z rôznych sfér je prizvaných k projektu, tým je to na profesionálnejšej úrovni. Pokiaľ mám pocit, že to zvládnem, tak prácu samozrejme vezmem. Ale ak viem, že toho je na mňa príliš veľa, tak si prizvem pomoc. Ak som však niekde iba v pozícii vizážistky, tak je to o niečom inom, to je jasné, do práce iného stylistu nekafrem.
Mischel: Toto sa aj mňa veľa ľudí pýta, že však ty vieš nalíčiť, obliecť, nafotiť. Samozrejme, svoje súkromné projekty robím takto. Ale pokiaľ robím nejakú zákazku, tak sa vždy snažím sústrediť iba na jednu vec. Napríklad keď Bari robí editoriál, tak jej líčim, aby sa ona mohla sústrediť na styling.
Boli by ste rady, ak by ste sa mohli venovať iba jednej veci? Predpokladám, že ide o peniaze a nejako si zarobiť musíte, preto máte viac „jobov“.
Barbora: Samozrejme. Dizajnérska práca je finančne veľmi náročná. Ak nemáš za sebou niekoho, kto ti vypracuje celý biznis plán, a profesionála, ktorý ti poradí, tak všetko testuješ na vlastnej koži. Tým pádom je návratnosť financií pomalšia. Ja síce milujem čas strávený osamote v ateliéri, ale mám rada aj kontrast s prácou, keď „stajlujem” alebo líčim. Je to práca pod stresom, stretávam sa s rôznymi ľuďmi. Vyhovuje mi dynamika tejto profesie, baví ma byť súčasťou tímu.
Mischel: Ja by som to nemenila. Nechcela by som sa venovať iba stylingu alebo len vyslovene vizáži. Je to omnoho kreatívnejšie. Keď sa to obmieňa, tak je práca pre mňa príjemnejšia a zaujímavejšia. 
Bari, ty si načrtla problém financovania vlastnej kolekcie. Málokto si asi uvedomuje, že väčšinou vkladáte vstupný kapitál do toho vy samy (aj na škole). Ako finančne náročné je teda vytvoriť kolekciu?
Barbora: Ja som mala vždy šťastie, že tie peniaze proste nejako boli. Ale áno, musíš počítať s priestorom, časom, ktorý do toho venuješ. Pokiaľ sa chceš zúčastňovať na eventoch, tiež to stojí peniaze. Samozrejme aj fotografi a videá. Ja nie som zástanca barterov. Aj keď je to teraz moderné, myslím si, že by ľudia za svoju prácu mali dostať aj plácu. Takže musím makať, aby som mala z čoho platiť (smiech). Mala som však aj šťastie. Napríklad som sa prihlásila do súťaže pre mladých dizajnérov v Prahe a tú som vyhrala. Oni mi poskytli financie na vytvorenie novej kolekcie. Sú teda rôzne príležitosti a je len na človeku, ako sa k tomu postaví.
Moodboard Petry Kubíkovej
Ako náročné je vytvoriť jednu kolekciu?
Barbora: Keďže zatiaľ robím na kolekciách sama, tak to trvá dosť dlho. Tento rok by som si už k sebe chcela zobrať nejakého stážistu, aby som mala výpomoc. Je to drina, ale ja som workoholik, takže som v ateliéri celé dni a niekedy aj noci. Keď chceš vytvoriť niečo, čo má dobrú myšlienku, koncept, dotiahnutý vizuál, tak ten proces u mňa trvá od úplne prvého nápadu do finálnej podoby kolekcie skoro rok. Záleží samozrejme, ako to máš časovo a finančne rozvrhnuté, ale ja som si to na svojich dvoch kolekciách takto rozrátala. Od hľadania prvých zdrojov, keď si musím tému naštudovať, potom sa venujem inšpirácii, z ktorej si odvodím výber materiálov, farebnosť, hľadám ľudí do tímu, vymýšľam strihy, siluety až po lookbook a propagáciu.
Je možné u nás tvoriť tak, ako je to vo vyspelom módnom svete, niekoľko kolekcií ročne podľa módnych sezón?
Barbora: Ja si myslím, že na Slovensku to tak úplne nefunguje. Ja som napríklad urobila svoju poslednú kolekciu jar/leto 2017 a vyšla som s ňou na jeseň 2016. Ľudia si to zatiaľ až tak nekupujú, lebo v čase jej predstavenia a vlastne ešte aj teraz je zima. Takže čakám, kým sa oteplí (smiech). O buyeroch na Slovensku ani nehovorím. Väčšinou sa teda snažím robiť skôr prechodné veci, aby boli celoročne predajné a neboli veľmi limitované počasím a boli teda predajné pre koncového zákazníka. Tá módna sezonalita tak ako vo svete podľa mňa u nás nefunguje. Rovnako u nás chýbajú Fashion Weeky. A dokonca si myslím, že to dizajnéri u nás až tak neriešia. Ale ja som aj dosť limitovaná financiami, takže si neviem úplne predstaviť, že by som dvakrát ročne dokázala vytvoriť kolekciu napr. s 30 a viac modelmi. Pre mňa je v tejto fáze dôležitejšie vytvoriť jednu kolekciu, ktorá bude pre mňa „wow“, ako nasilu vytvoriť toho viac na úkor kvality.
Aké sú možnosti pre mladých módnych tvorcov sa na Slovensku vôbec prezentovať?
Barbora: Na Slovensku máme Fashion Live!, ktorý je pre mňa asi jedinou módnou platformou, kde sa prezentujú aj menej komerční, ale hlavne schopní návrhári, a teda má to nejaký štandard, úroveň. Nie sú to dizajnéri, ktorí vznikli za dva mesiace. Ja to vnímam tak, že keďže tu bývam, žijem, chcem sa prezentovať aj doma. Samozrejme, bola som aj rôzne po Európe, najbližšie by som sa rada dostala do Maastrichtu na festival Fashion Clash, kde sa prezentujú mladí návrhári. Treba mať však niečo, čo ľudí zaujme. Príležitostí je podľa mňa veľa, len treba chcieť.
Každý, kto sa aspoň trochu pohybuje v slovenskom módnom prostredí, musí vidieť, že väčšinu kšeftov si tu drží hŕstka ľudí. Je vôbec možné sa medzi nich prebojovať a monetizovať tak svoju tvorbu?
Mischel: Sem-tam sa sama seba pýtam, či sa medzi nich vôbec chcem prebojovať. Všetci vieme, ako to funguje a keďže to majú pod palcom traja ľudia, tak je všetko rovnaké. Ten štýl a ich vkus ma nejako neberie. Viem si predstaviť, že po stylingovej stránke alebo koncepte by som to dokázala oživiť, ale pravdepodobne len s tímom, s ktorým sme na rovnakej „vlne”. Priniesť niečo svieže, nové a jednoducho iné. Mala som už negatívnu skúsenosť a nechce sa mi ju opakovať. Ja si vytváram svoje portfólio v časopisoch, ktoré sú mi blízke – tak zo Slovenska a hlavne zo zahraničia.
Miška, kam by si sa teda chcela posunúť?
Mischel: Ja sa momentálne snažím sústrediť najmä na vizáž. Stylingy mám väčšinou v spolupráci s dizajnérmi alebo osobnosťami pre magazíny, kde sa im snažím ponúknuť nový prístup alebo koncept. Čo sa týka vizáže, doteraz som stále pracovala na základe referencií, a tak mi to aj najviac vyhovuje. Vždy si ma potom nájde ten človek, ktorému sa páči moja tvorba a je so mnou spokojný. Na rôzne plesy, svadby si ma prekvapivo vyberajú ľudia, ktorí make-up nosia veľmi málo alebo naopak skoro vôbec. Premýšľala som nad tým a vlastne som si uvedomila, že je to moja cieľovka. Napriek tomu, že si sama pri líčení a fotení uletím, mám rada prirodzený make-up. To ma v súčasnosti teda najviac baví.
Bari, ty si sa do povedomia ľudí dostala aj jedným naozaj komerčným projektom. Pracovala si ako stylistka v poslednej súťaži „Česko-Slovensko hľadá Superstar“, aké to bolo?
Barbora: Bola to pre mňa obrovská skúsenosť, keďže to bol jeden z mojich prvých veľkých projektov a pracovala som priamo s finalistami. Malo to aj množstvo obmedzení, keďže išlo o formát v televízii a nemohla som si tam tak ulietavať ako vo vlastnej tvorbe. Pri podobných projektoch si súčasťou tímu, preto si nemôžeš silou mocou presadzovať iba to svoje. Sú na teba kladené požiadavky a musíš sa naučiť si to zmanažovať tak, aby to dobre dopadlo. Bola to pre mňa teda naozaj zaujímavá skúsenosť.
Kabát, ktorý dostala Mischel od Barbory. S extra okienkom na tetovanie!
Ako si sa k tejto práci dostala?
Barbora: Hneď po škole som začala pracovať s jednou firmou. Spočiatku to boli malé veci – navrhovala som im uniformy na eventy a podobné malé dizajnérske joby. Postupne to teda prešlo do väčšej spolupráce. Keďže pracujú so stylistami na celom svete a vždy ich majú rozlietaných, tak sa mi naskytla príležitosť sa toho chytiť.
Aké je to pre dizajnéra robiť s cudzími modelmi? Ja by som mala chuť tam dať všetko zo svojej tvorby…
Barbora: No, neviem, či by mi to prešlo! Ale ten styling mal byť taký pekne pekný, takže som sa musela držať komerčnej línie. Dizajnérske veci sú predsa len trochu viac uletené. Na podobný formát sa úplne nehodia veľmi extravagantné kostýmy. Bola to jedna etapa môjho života, ale odvtedy sa toho udialo už veľmi veľa.
Ako to vyzerá teda s tvojou novou kolekciou?
Barbora: S novou kolekciou to vyzerá výborne! Už mám aj nakúpené látky a mám pocit, že táto bude silnejšia ako moja posledná – Kubik. Je za ňou silný koncept, čo mám pocit, že je vždy pozitívom, a aj samotná kolekcia je tým pádom zaujímavejšia.
Nie je niekedy toho konceptu až príliš? Občas mám pocit, že sa návrhári v tej vate naokolo stratia a okrem „show“ vlastne neprinesú žiaden zaujímavý módny kúsok…
Barbora: Ja mám rada prezentáciu, ktorá je čistá. Možno niektorým ľuďom vyhovuje dívať sa na okázalú „show”, ale u mňa to tak nie je. Ja radšej nechám priestor vyniknúť samotnému oblečeniu. Vždy sa samozrejme dá vyhrať s prehliadkou, napríklad zvoliť zaujímavú choreografiu alebo ako som to spravila ja – intro mojej prehliadky bolo fashion video. To sú detaily, ktoré sú pre mňa dôležité, ale nepotrebujem vytvárať neviem aké teátro, aby to bolo na pódiu zaujímavé.
Mischel: Ja si myslím, že je fajn, že existujú aj takí, aj takí návrhári. Na diváka by to bolo asi príliš, dívať sa stále na divokú „show” alebo len na „suchú“ prehliadku. Raz za čas je dobré oživiť si deň troškou teatrálnosti, ale samozrejme nesmie sa pri tom zabúdať aj na to, že modely musia mať istý štandard.
Ako sa vyrovnávate vo svojej práci s kritikou? A kritizuje vás vôbec niekto?
Barbora: Áno, ja mám jedného takého, ktorý mi povie všetko na rovinu! Ale samozrejme, zápasím aj s kritikou. Pokiaľ je to človek, ktorý viem, že sa danej problematike venuje, tak si to beriem k srdcu. Ak je to však iba laik, ktorý toho veľa o našom svete nevie, tak sa tým snažím veľmi nezapodievať.
Mischel: No u nás je to tak, že keď si na niekoho otvoríš ústa, tak sa to hneď všade vie. Ja preto razím cestu, že to, čo sa mi páči, pretláčam. Čo ma neoslovuje, to jednoducho ignorujem.
Aké máte plány do najbližšej budúcnosti?
Barbora: Tento rok budem mať premiéru na Fashion Marši a rada by som išla aj na Fashion Live! a ako som spomínala aj do Maastrichtu. Rozmýšľam však aj nad tým, že odtiaľto odídem, ale to nie je ešte isté (smiech), keďže tu zatiaľ nemám žiadne vážnejšie záväzky, môžem si to dovoliť. Ale zatiaľ nie som pevne rozhodnutá. Čakám na nejakú zaujímavú príležitosť, ktorá ma k tomu nakopne.
Mischel: Ja sa tento rok plánujem viac realizovať, čo sa týka klientov. Chcem si vytvoriť nejakú sieť, rovnako sa sústrediť vyslovene len na projekty, ktoré sa mi páčia. Naučila som sa už hovoriť aj slovo „nie” (smiech). No a ešte premýšľam nad tým, že by som si našla niečo zaujímavé v Rakúsku alebo Nemecku, keďže ovládam nemčinu, aby som mala z čoho žiť (smiech)! A keď sa rozbehne Fashion Live!, tak sa teším zasa na veľa práce ohľadne ich PR.
Takže ideme odtiaľto všetci preč? (smiech)
Barbora: Ja si myslím, že aj keď odídeme, tak sa sem v konečnom dôsledku aj tak všetci vrátime. Máme tu korene, background, rodinu, priateľov, máme k tomuto miestu väzbu. Myslím si však, že je super na určitý čas vypadnúť, aby si to tu človek začal vážiť a získal iné skúsenosti. Slovensko je malý mikrosvet a treba z neho občas aj vedieť odísť.
***
