Dominika Žáková

Medzi umením a komerciou je v dnešnej dobe naozaj tenká čiara. To, čo často počúvam o maliarke, s ktorou sme sa stretli (nielen u nej doma, ale aj v Galérii Dunaj, kde práve pripravovala ďaľšiu výstavu) je to, že je komerčná. Dominika Žáková možno je prístupnejšia masám ako iní autori, avšak za jej dielom je taktiež kus tvorivej práce a myšlienky. Ak by sa však veci vyvinuli inak, tak by sme mali možnosť spovedať skôr úspešnú doktorku alebo matematičku, ktorá by sa umeniu venovala iba okrajovo, ako maliarku a galeristku. Vďakabohu sa Dominika rozhodla inak.

Ako si sa rozhodla, že sa budeš venovať maľbe?

Bolo to dosť spontánne rozhodnutie, keďže som bývala celkom „šprt“. Počas strednej školy som chodila na matematické olympiády, zaujímala ma aj biológia, ale zároveň som celý život kreslila a bavilo ma to. Neskôr, pri hľadaní si vysokej školy, som náhodou zabrúsila na stránky VŠVU. Pôvodne som rozmýšľala nad štúdiom prekladateľstva, literatúry, alebo aj spomínanej matematiky, ale nikdy by mi nenapadlo, že sa nakoniec budem hlásiť na VŠVU. Už vôbec som nečakala, že by ma tam mohli prijať, kedže som nemala žiadnu cieľavedomú prípravu. Potom prišli príjmačky a ja som z toho bola dosť vydesená. V miestnosti so mnou boli baby, ktoré sa tam hlásili piaty, šiesty krát a už mali za sebou nejakú pedagogickú prípravu a podobne. Povedala som si, že ok, vyskúšam to. Nakreslila som teda portrét, test som napísala bez problémov a asi aj podpora ľudí, ktorí videli moje veci, ma posunula do druhého kola. V tom už som sa viac „rozjašila“ a nakoniec ma prijali. Bola som naozaj rada, v celom ročníku sme boli len dve baby z gymnázia – ja a Sandra Barth, ostatní boli poväčšinou „šupkári“.

Bolo to fajn, aj keď prvé roky na škole boli dosť veľký boj. Pán profesor Csudai nám nedával konkrétne zadania, museli sme si vymýšľať vlastné témy a to bolo pre mňa asi najťažšie – nájsť si tú svoju. V priebehu tretieho, štvrtého ročníka som sa ale našla a zistila som, čo chcem maľbami povedať a to ma nakoplo. Odvtedy maľujem v podstate nonstop, aj keď v piatom ročníku som mala takú menšiu krízu. Vtedy som opustila ten expresívnejši, rozlievaný spôsob maľovania, nevidela som v tom už zmysel, ani v celom štúdiu. Avšak v momente, keď som sa na to úplne vykašľala, to zo mňa nejak opadlo a začala som robiť tieto kruhové plátna. Povedala som si, že sa nemusím zadefinovať, že presne takto budem maľovať, ale mám svôj štýl, ktorý je mozaikou rôznych prístupov k abstraktnej maľbe. Vtedy to pre mňa dostalo nový rozmer, zúročili sa mi aj všetky knihy, ktoré som si načítala a celé sa mi to akosi spojilo… A hrozne ma to baví.

Ako vyzerali tvoje maľby zo začiatku?

Úplne zo začiatku bol každý obraz úplne iný. Na jednom boli zvieratká, potom som maľovala more, na ďalšom bol nejaký poloabstraktný portrét… Keď sa na ne ale dívam spätne, v každom z nich bola určitá nápoveda k tomu, ako pracujem teraz. Samozrejme, že toto nie je konečné štádium, čakám, že sa posuniem ďalej, ale nejaké spoločné črty to malo vždy. Ani s farbou som zo začiatku nepracovala tak cieľavedome a až teraz som dostala odvahu na to, vykašľať sa na akékoľvek zobrazovanie tvarov venovať sa „len farbe“. Pritom niekto môže povedať, že ide o povrchnú záležitosť, že sa jedná len o pekné obrazy, ale pre mňa je to strašne prepletené, či už idea alebo forma. Pre mňa to určite nie je len o povrchu, má to nejaké logické štruktúry, ktoré tomu dávajú obsah.

Máš niekoho, komu zo svojich kolegov naozaj fandíš?

Je ich viac, napríklad sa mi páči Lucia Dovičáková, Svetlana Fialová alebo Peter Bařinka, ktorý je u nás momentálne doktorand. Sandru Barth asi ani nemusím spomínať, lebo s ňou sme spriaznené duše nielen tým, že čítame podobnú literatúru, diskutujeme spolu o umení (a vlastne úplne o všetkom), a aj keď tvoríme každá iným štýlom, som s ňou asi najviac stotožnená. Mám veľmi rada aj také nemaliarské, ilustrátorské veci, ako robí napríklad Alica Gurínová, Barbora Idesová, či Daniela Olejníková.

Zo zahraničia mám rada široké spektrum ľudí – od Davida Shrigleyho, ktorý robí len také malé kresby fixkou, až po Katharinu Grosse, ktorá robí nádherné monumentálne obrazy striekané industriálnou pištoľou. Ďalším je napríklad dánsko-islandský umelec Olafur Eliasson, ktorý robí skôr konceptuálne veci. Prostredia, ktoré vytvára sú efemérne, pôsobia na city a pre mňa sú dosť podobné romantickým maľbám. To je taký môj záber.

Príliš mi však nezáleží na tom, akú má to umenie formu, či je to maľba, enviroment, alebo performance, mám veľmi rada prepojenie logiky a emócií, to je moje. Čo mám rada na matematike, to sa vie v umení spojiť.

Ako sa žije mladým umelcom na Slovensku?

Nie je to ľahké. Je to prekérne v tom, že si musíme všetci byť vlastnými manažérmi aj marketérmi, to strašne uberá energiu. Neustále sa musíme propagovať, byť na očiach. Je jasné, že aj keď mám o sebe milión pochybností, pokiaľ sa chcem venovať tomu, čo ma baví a čo som vyštudovala, musím sa prezentovať a niekedy to ide proti sebe. Sama sebe som najväčší kritik a vidím na svojich veciach najviac chýb, ale viem, že tie veci treba posúvať divákovi. Podľa mňa nie je horší pocit, ako keď obrazy visia niekde v sklade a nežijú. Kľudne nech mi do nich aj niekdo rýpne, ale nech vidím, že to má nejaký zmysel.

Zaujímajú sa dnes ľudia o umenie?

Ale áno, ja som v tomto strašný optimista. Tým, že pracujem v Galérii Dunaj, tak sa stretávam hlavne s ľudmi, ktorí sú predsa len pozitívnejšie naladení na kultúru ako väčšina. Ale sú aj takí, ktorí najskôr len vošli do galérie pozrieť, čo sa tam deje a teraz už chodia častejšie, hodnotia, povedia, keď sa im niečo nepáči, aj komentujú takou tou klasickou vetou: „to by som zvládol aj ja“. Je ale fajn, že máme stálych návštevníkov, ktorých poznám aj z videnia, na nich vidím, že predsa len nie je také ťažké vybudovať si vzťah k umeniu.

Je škoda, že sa u nás nerozvíja nejaká základná vizuálna inteligencia. V zahraničí stretávaš v galériách deti, ktoré tam diskutujú s učiteľmi o obrazoch. U nás už to tiež pomaly začína, ale tá stredná generácia často ani nemá trpezlivosť sa dlhšie pozerať na jeden obraz. Aj keď v dnešnej dobe je to naozaj ťažké, všade na nás číhajú reklamy, bilboardy a rôzne vizuálne attacky a ľudí tým pádom často ani nenapadne prísť do galérie, päť minút sa dívať na obraz a nechať ho na seba pôsobiť.

Čomu sa venuješ v súčastnosti?

Maľujem a som v Galérii Dunaj. Osemdesiat percent môjho času zaberá maľovanie, ale v poslednej dobe chystám aj iné projekty a spolupráce, o ktorých dám určite vedieť, keď nastane ten správny čas.

Dominiky tvorbu nájdete na jej stránke.