Púdrová kráľovná Ivana je množstvu ľudí známa hlavne pod menom Iv Santa. V Trenčianskej Turnej, kde žije spolu so svojím manželom v rozprávkovom a nežnom byte, tvorí pod značkou I.V. – Iné videnie. Jej tvorba je hlavne o grafických šperkoch, ktoré si sama navrhuje a následne aj spracúva. Venuje sa však aj pedagogickej činnosti a z času na čas i foteniu. Ivaniným dobre stráženým tajomstvom je minulosť vo folklórnom súbore, ktorého súčasťou bola ešte donedávna. Ako žije šperkárka, pani učiteľka a nádejná fotografka Ivana Poruban Santová, si prečítajte a pozrite v článku, ktorý obsahuje aj malé pohyblivé prekvapenie.
Učila si na základnej škole. Bavilo deti umenie?
Nebavilo. A tie, čo to bavilo, boli terčom výsmechu ostatných, ktorí ich odrádzali. Mala som šikovných žiakov, určite by sa v každej triede našli niekoľkí, ktorí by mali na to, aby išli na strednú umeleckú školu. Keď som ich však pochválila, ostatní sa im smiali a uťahovali si z nich. Deti sú v dnešnej dobe dosť nevychované. Často sa cítim skôr ako vychovávateľka, a nie ako pedagogička. Na druhej strane mám teraz možnosť vyskúšať si učenie na strednej umeleckej škole a je to diametrálne odlišné. Konečne mám pocit, že to, čo žiakom odovzdávam, bude mať pre nich v budúcnosti nejaký osoh.
Prečo sa im vôbec smiali? Mám pocit, že vždy bolo skôr „cool“ byť umelcom.
Brali to tak, že umenie nie je nič. Nezarobíš si tým. Keďže deti sú vychovávané materialisticky, tak to je to jediné, čo ich trápi. Často som od nich počúvala, že im rodičia povedali, že z „výtvarky“ môžu mať aj päťku, lebo je to blbosť a nie je im ju na nič treba. Tým pádom ich vôbec nemotivovali, čo je škoda. Prístup niektorých rodičov sa však nelíši ani na strednej škole. Dala som študentom za domácu úlohu, nech vo svojom okolí navštívia nejakú významnú galériu a poprosia rodičov, aby išli s nimi. Ich odpovede typu „moji rodičia nemajú čas chodiť po galériách, našich to nebaví, nevidia v tom význam, nerozumejú umeniu, nepáči sa im umenie“ a podobne ma šokovali. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení k lepšiemu. A keď už nie rodičia, tak minimálne učitelia by ich k tomu mali viesť.
Ty sa však venuješ kreatívnej činnosti, ktorá ti prináša aspoň nejaký zisk. Ako si začala so šperkmi?
Prvé šperky som začala vyrábať na výške, niekedy v roku 2010. Po tom, ako vzniklo SAShE.sk, som sa rozhodla robiť ich nielen pre seba do zásuvky, ale ich aj množiť a vyrábať pre ostatných. Až v roku 2012 som sa však dostala do povedomia ľudí, chodila som na rôzne markety, kde začali spoznávať moje veci. Venujem sa tomu aj v súčasnosti, aj keď momentálne mám na vlastnú tvorbu menej času – čo sa, dúfam, v blízkej budúcnosti zmení. Aj keď sa však šperkom nevenujem, stále nad nimi premýšľam. Inšpiráciu hľadám všade možne. Kdekoľvek sa pohnem a niečo ma zaujme, hneď si predstavím, že by sa to dalo pretaviť do šperku. Samozrejme, sledujem aj rôzne blogy, Pinterest a podobne, kde je množstvo inšpirácie.
Aké boli prvé veci, ktoré si vyrobila?
Také, čo by som dnes už asi nespravila. Takisto to bolo grafické, ale stále som sa hľadala. Vždy som to chcela nechať v extravagantnejšom štýle, aby moje šperky upútali. Veľká zmena však nastala aj v ľuďoch a ich nákupnom správaní. Začali viac kupovať handmade, slovenské výrobky, extravagantnejšie veci, menej sa boja a nie je to také ustráchané ako na začiatku. Keby som dnes začínala s vecami, ktoré som robila pred pár rokmi, možno by si ma ani nikto nevšimol
Myslíš si, že handmade ma budúcnosť?
S handmade šperkmi som síce začala pred piatimi rokmi, ale to neznamená, že som dovtedy nerobila nič tvorivé. Skrášľovala som, čo sa dalo, prešívala oblečenie a podobne. Ku kreativite ma viedli nielen v škole, ale aj doma. Boli to drobné ručné práce, ktoré dnes označujeme slovom handmade. Handmade tu teda vždy bol, teraz je len viac na očiach a najmä vďaka internetu má iný status. Nemyslím si teda, že v budúcnosti bude handmade absentovať. Je však možné, že už zajtra bude tento výraz archaizmom.
Darúvaš ľudom k sviatku svoje výrobky?
Jasné, ale v minulosti to bolo pravidelnejšie. Keď som začínala, pripadalo mi vhodné darovať ľuďom niečo, čo som sama vyrobila. Časom si na to v mojom okolí tak zvykli, že už ani nečakali iný typ darčeka. V poslednom čase sa ich preto snažím prekvapiť aj niečím iným. Väčšinou však potom aj tak chcú odo mňa kúpiť šperk, takže sa vraciame k osvedčenej metóde obdarúvania..
Okrem šperku sa venuješ aj fotografovaniu.
Áno, už počas štúdia ma veľmi chytila analógová fotografia. Keďže som nemala poriadnu digitálnu zrkadlovku a doma sa nám povaľovalo množstvo starých foťákov, vyrastala som na analógoch. Dosť ma bavila módna fotografia, stylingy, tak som si povedala, že by bolo fajn kúpiť si digitál, a začala som skúšať a fotiť. Následne prišli aj nejaké ponuky, ľuďom sa páčilo, ako fotím. Nie je to ale tak, že by ma to živilo, na druhej strane sú šperky práve ďalšia práca. Baví ma však aj navrhovanie odevov. Keby som mohla, tak by som najradšej navrhovala všetko. Zvrchníky, kabáty… všetko možné. Aj keď som si navrhla svadobné šaty, tak by som sa nechcela venovať iba tomu. Ale baví ma to veľmi.
Čo ťa vie nadchnúť?
Moja zlá stránka je, že sa dokážem nadchnúť banalitou, čo však potom veľmi rýchlo odznie. Preto si nikdy nemôžem dať žiadne tetovanie, kúpiť napríklad drahé hodinky alebo urobiť radikálnu zmenu vlasov. Celé hodiny by som však dokázala presedieť na Bazoši, chodiť po antikvariátoch a bazároch, kutrať sa v starých pivniciach a babkiných kredencoch. To ma vie až priveľmi nadchnúť, je to skôr úchylka!
Ktorá je tvoja obľúbená časť bytu?
To je veľmi ťažká otázka. Každý kúsok, či už ide o nejaký predmet alebo väčšiu časť v byte, mám rada. Napríklad kuchyňa je pre mňa zvláštnym miestom, aj keď to možno bude znieť smiešne. Stena v kuchyni, ktorú som maľovala, vo mne prebúdza tvorivosť, a tá sa potom odráža vo varení, takže istým spôsobom mám túto časť veľmi rada. Nedá mi nespomenúť aj sofu, ktorú som si navrhla. Výrobca nábytku ju potom dokonca dal do predaja. Vtipné je, že sa takmer vôbec nepredáva, lebo je mohutná, zaberá veľa priestoru a pritom sa na ňu nezmestí veľa ľudí. Ale pre mňa je veľmi cenná a trávim na nej dosť času. No u nás v byte je toho určite viac, či už ide o samotné predmety alebo časti bytu, každý kúsok má nejaký príbeh. Väčšinu vecí som si nadizajnovala a dala vyrobiť na mieru, iné som našla v hrozných socialistických predajniach, no o to viac si ich vážim a všetky sa pre mňa stávajú obľúbenými.
Ľudia, ktorí ťa sledujú len ako šperkárku alebo fotografku, asi nevedia, že tancuješ vo folklórnom súbore.
Teraz už netancujem, ale tancovala som od šiestich rokov. Keď som skončila na vysokej škole, nejako sme súbor rozpustili, ale teraz sme sa kvôli výročiu zase dali nachvíľu dokopy. Zistila som, že ma to však už natoľko nebaví, a keďže to bolo hlavne o partii, tak už ma pri tom vlastne nič nedrží. Keď som bola malá, bolo to iné. Dosť sme toho aj precestovali, takže to bolo super.
Nie, nesmial. Dnešné deti sú úplne iné, za mojich mladých čias sme sa za to nehanbili. Keď sa dnes idem pozrieť, ako v tom istom súbore, v ktorom som začínala, tancuje moja malá sestra, vidím tam samé dievčatá, ktoré sú dokonca prezlečené za chlapcov. Je to vtipné a smutné zároveň. V súčasnosti vo folklórnych súboroch celkovo chýbajú chlapci, hanbia sa a nie je to pre nich také príťažlivé ako kedysi. Čo je škoda.
Čo ťa bavilo na folklórnom súbore najviac?
Nie som práve vzorový príklad nadšenca folklóru. Samozrejme, bavilo ma tancovanie, ale bola to najmä naša partia. Pokiaľ sa stretnú dobrí ľudia, tak môžu robiť naozaj čokoľvek.
Na čo si vo svojom živote extrémne hrdá ?
Na svojho manžela, to je fakt hustý týpek (smiech).
***
Foto Lucia / Video Patrik / Text Zuzana / Korektúra Soňa
HEMMET Iv Santa from patrikgubis on Vimeo.
