Ak ste sa niekedy sami seba pýtali, kde sa nachádza stred vesmíru, a nenašli ste odpoveď, tak vedzte, že ho nájdete v Námestove. Je to overené. Ďalším overeným faktom je, že zo stredu vesmíru k nám do Bratislavy tiahnu rôzni ľudia, preberajú náš prízvuk a našu prácu. Medzi nich patrí aj Jakub Ptačin. Grafický dizajnér a mladý muž, ktorý sa s vervou púšťa do projektov rôzneho druhu, a nanešťastie pre všetkých sa mu aj celkom darí. Asi preto, že nepracuje s ľuďmi, ktorých nemá rád, nevyjednáva o cene a robí chyby. Jakuba sme navštívili v coworkingovom priestore Na Riviére a porozprávali sme sa nielen o grafickom dizajne, ale aj o stand-up comedy, hejteroch, zmysle pre detail a poctivom podnikaní. Nebudem to však preháňať, aby ste si nemuseli povedať „ptačilo“!
 

 

Jakub, čo najhoršie si o sebe počul?
Pod jedným videom som si o sebe v komentári prečítal, že mám bratislavský prízvuk. Ale asi ho už naozaj mám, takže to bolo také prebudenie, že „doprdele!“.
V každom prípade tieto hejty už tak neprežívam, ako keď som mal 13, 14, 15 rokov. Vtedy som si odbojoval na internete najväčšie vojny, keď som všetkých presviedčal, že sme fakt dobrá metalová kapela. Dokázal som sa vadiť do krvi, ale potom som pochopil, že to asi fakt nemá zmysel, lebo to nikam nevedie. Takže je mi to momentálne viac-menej jedno.
Raz som mal na túto tému rozhovor s pánom Breinerom a ten mi povedal, že vo svojom živote máš zopár ľudí, ktorí si z teba spravia úhlavného nepriateľa, a svojou neznášanlivosťou potom pokryjú všetky tvoje aktivity. Časom zistíš, že dlhé hejtovacie komentáre píšu stále tí istí a sú schopní venovať tomu neuveriteľné množstvo energie a času.
Koľko máš takýchto „fanúšikov“?
Mám ich celkom dosť, ale stále pracujem na tom, aby som mal silnejšie tvrdé jadro.

 

 

 

 
Je dôležité, aby ťa niekto nemal rád?
Vieš, čo sa hovorí – when you make something no one hates, no one loves it (Tibor Kalman, pozn.). Keď niečo robíš, tak je prirodzené, že si vybuduješ aj tábor, ktorý to nebude mať rád. Nehovorím, že je to príjemné, ale je to prirodzená súčasť akéhokoľvek procesu tvorby a časom si na to človek zvykne a prestane to riešiť. Niečo iné je seriózna kritika. To je však vec komplexnejšia a málokto ju vie robiť, lebo vtedy nestačí iba pomenovať, čo je zlé, ale treba aj povedať, prečo to je zlé, a aspoň sa pokúsiť naznačiť lepšie riešenie. Toto sa u nás stále iba učíme. Rozlišuje to však podľa mňa hejterov a ľudí, ktorí ti chcú ukázať, ako sa zlepšiť. 
Robíš aj stand-up, čo ťa k tomu priviedlo?
Nevidím sa ako stand-up komik, ale rád robím veci, ktoré som nikdy nerobil, a lákajú ma výzvy. Tina Roth Eisenberg to povedala dobre – if an opportunity comes your way that scares you, take it. Preto som napríklad hral aj v divadle. Stand-up je pre mňa ten istý vzorec. Prvý bol pre mňa výzvou a v tomto druhom ma zaujala téma marketingu, lebo mám pocit, že sa na to dá spraviť veľa fórov. Ľudia sa smiali a vyzerali, že sa na tom bavia, tak snáď to nebol úplný prepadák. Aj keď je pravda, že ľudia sa dnes smejú na kadečom…
 

 

 

 

 
Ako si sa pripravoval?
Na všetko sa pripravujem strašne dlho. Keď je niečo odfláknuté, je to vidieť a ničím to neoserieš. Čas, ktorý tomu venuješ, je priamo úmerný tomu, ako to bude vyzerať. Pokiaľ tomu venuješ chvíľu, tak si to ľudia všimnú. Možno po rokoch robenia niečoho sa človeku podarí zabaliť to do vaty, ale myslím si, že stále bude cítiť, že tomu nevenoval dosť energie a času. Takže či už je to prednáška alebo stand-up, pripravujem sa svedomito. Všetko si spíšem, nacvičím, vyrátam si, koľko času mi to zaberie a tak ďalej. Podobne to bolo napríklad na TEDx. Všetci sa ma pýtali, či som čakal, že to bude mať taký úspech – no nečakal, ale spravil som všetko pre to, aby to taký úspech malo. Pokojne som sa tam mohol iba postaviť a porozprávať o všetkých projektoch, ktoré robíme, ukázať päť fotiek a bolo by to. Mal som však pocit, že chcem ukázať niečo iné.
Konkrétne nad Pančlajnom som rozmýšľal asi tak mesiac – nebolo to tak, že by som to mal v hlave 24/7, ale zakaždým, keď mi niečo napadlo, alebo keď niekto povedal nejakú somarinu, tak som si to zapísal.
Mňa však veľmi baví skákať z projektu na projekt, takže sa nikdy ničomu nevenujem full-time, ale vždy niečo spravím a presuniem sa na druhý projekt. Aj keď množstvo ľudí hovorí, že je to neefektívne, mám to tak rád.

 

 

 

 

Ako sa ti darí udržiavať pozornosť, aby si projekty nakoniec aj dokončil?

 

Môj najväčší problém je, že ma vždy všetko baví iba chvíľu. Obdivujem ľudí, ktorí sa dokážu jednej veci venovať dlhodobo. Keď si predstavím, že by som napríklad sedem rokov robil jeden projekt, to by som asi neprežil. Niekedy už po troch hodinách musím preskočiť na niečo iné. Určite má táto diagnóza aj nejaké vedecké a medicínske pomenovanie.
Ako si sa však pýtala, nedarí sa mi príliš udržiavať pozornosť, no neprekáže mi to. Ako mi raz povedal Šimon Šicko, úroveň detailu je v podstate do určitej miery len otázkou ceny. To pre mňa znamená, že buď sa tomu môžem venovať dlhšie aj s tým mojím prístupom, že skáčem z jednej veci na druhú, alebo jednoducho najmem niekoho, kto to za mňa dotiahne. Dôležitý je pre mňa „bigger picture“. Mám veľmi nízky level detailu a viem, že je to asi aj trošku moja slabosť, na druhej strane niektorí ľudia majú úroveň detailu v niektorých veciach až príliš vysoko, a tým pádom odďaľujú veci do nekonečna. „Nespustím to, lebo to ešte nie je dostatočne dobré“ – dostatočne dobré to ale nemusí byť nikdy. Hlavne dizajnéri a vlastne ktokoľvek, kto potrebuje svoje portfólio, by vedel dlho rozprávať, že už keď ho vytváraš, tak sa vyskytne množstvo vecí, ktoré by si urobil medzičasom inak. A človek nemôže stále všetko meniť, lebo by žiadnu vec nikdy nedokončil.
Samozrejme, obdivujem ľudí, ktorí majú zmysel pre detail – vlastne si myslím, že by ho mal mať každý vyššie ako ja. Minimálne ho treba mať tak nejako zdravo vysoko, vedieť vypustiť vec von vtedy, keď treba, tak, aby si sa za ňu nemusel hanbiť.
Ako sa ti darí mať vôbec nejaké zákazky a nesklamať ľudí svojou prácou, keď vieš, že máš svoj level detailu príliš nízko?
Všetko je to o ľuďoch, s ktorými robíš. Preto rád robím napríklad s Paľom alebo so Žltým (Pavol Kyselica a Martin Jenča, Milk, pozn.), lebo majú vlastnosti, ktorými nedisponujem, a spoločné úsilie nás dovedie do úspešného konca. Treba si nájsť ľudí, ktorí sú úplne iní ako ty – on má inú úroveň detailu ako ja, ja mám zase vlastnosti, ktoré niekde posúvajú jeho prácu, takže vďaka tomu sa mi vždy podarí prácu dorobiť do konca.

 

 

 

 
Aká bola najzaujímavejšia práca, ktorú si v poslednom čase robil?
Bavilo ma točiť seriál pre SME, lebo to bola iná práca, ako robievam bežne. Čo sa týka grafického dizajnu, tak sú to potraviny U Pavlíka, kde som robil všetko od názvu cez komunikáciu a dizajn – na druhej strane je tam dosť vidieť, ako to dopadne, keď sa neaplikujú všetky veci, ktoré by sa aplikovať mohli. Tam presne vidím svoju vlastnosť, že až tak nedbám na detail. Iný grafický dizajnér by to možno spravil poriadnejšie, ale zase funguje to, takže až taký problém to pre mňa nie je. Bol to však pekný projekt.
Ten seriál je jedna z najlepších vecí, ktoré som kedy robil. Nehovorím, samozrejme, o svojom výkone, lebo nie som moderátor, ale z marketingového hľadiska to bol win-win-win pre všetky strany. Nielen, že je to PR pre O2, ale aj pre firmy, ktoré sme navštívili, SME to nosí návštevnosť a mne to robí dobré meno. Keby sa ma niekto spýtal, čo je môj dream job, tak mu poviem, že stretávať sa so zaujímavými a úspešnými ľuďmi, skúšať si veci, ktoré vymysleli, a to sa mi vlastne splnilo. Je to v podstate až neuveriteľné. 
Ono to inak celé vyzerá, že to je môj projekt, ale vymyslel ho Miro Šifra s Lukášom Kodoňom, ktorí to ponúkli O2, a mňa len oslovili, či s nimi do toho nepôjdem. Je to také dobré, že ma občas mrzí, že som to nevymyslel sám.
Čo bolo cieľom projektu?
Každá zúčastnená strana má iné ciele. Môžem povedať iba to, čo bolo mojím – ukazovať pozitívne príklady v podnikaní, lebo na Slovensku je podnikanie ukazované a chápané ako najväčšie dno. Aspoň teda generácia mojich rodičov sa na to často pozerá tak, že podnikateľ je ten debil z triedy, ktorý mal vždy samé štvorky, nič nevedel, ale nejako sa mu podarilo dostať k podniku, ktorý vytuneloval, a teraz sa okolo nich preháňa na bavoráku. Z môjho pohľadu je to už trochu iné – vidím v tom zodpovednosť, ktorú máš, že dávaš ľuďom prácu, všetky prekážky, ktoré ťa na tej ceste stretnú, a že nikoho nezaujíma, že si nedostal zaplatenú faktúru. Tvoji zamestnanci chcú a majú právo na svoju výplatu – toto si nie vždy uvedomujeme.
 

 

 

 

 
Čo si si zobral zo stretnutí s vybranými podnikateľmi? Ako odprezentovali svoju situáciu?
Tie príbehy boli veľmi rôznorodé, ale zobral som si z toho jednu vec, že na Slovensku sa dá vyrobiť a vymyslieť všetko. A keď niekto tvrdí niečo iné, tak sú to iba výhovorky. A výhovorky sú bullshit.
Aké ďalšie projekty ťa čakajú?
Mám jeden projekt, ktorý sa venuje startupom a digitálnemu svetu, ten sa momentálne snažím domyslieť a chcel by som ho dať von a získať naň peniaze. Už som sa poučil z nášho predošlého pôsobenia v Silicon Valley, že potrebuješ nielen viac peňazí, aj viac všetkého, aby si to spravil dobre.
Potom by som chcel skúsiť nejaké divadlo a dosť ma teraz bavia videá. Veľmi by som sa chcel naučiť rozprávať príbeh cez video, lebo je to iné médium. A verím tomu, že sa to naučím. Okrem toho jednu vec súvisiacu s mojou hrou na bicie a moderným tancom a pretože dokončujem doktorát, tak v rámci neho budem musieť ísť aj na nejaký zahraničný pobyt, čo by mohlo byť takisto fajn, na chvíľu mať odstup od Slovenska.

 

 

Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa

NEWSLETTER

To najlepšie z HEMMET
Emailová adresa