„Viktor Frešo – provokatér“. Tak nejako znel titulok, vďaka ktorému som ho prvýkrát zaregistrovala. Za tie roky sa toho ale mnoho zmenilo. Provokatéra v ňom nájdete určite stále, ale ako sám hovorí, je menej nasraný. Už nie je len umelec, hudobník, ale aj manžel, otec a záhradkár. V neobvykle dlhom rozhovore, aký Hemmet ešte nezažil, sa dozviete nielen to, prečo je Bratislavčan a nie Slovák, čo ho tu stále drží, od koho prijme kritiku, ale aj to, ako ho zmenili deti. Pre niekoho ťažko stráviteľná osobnosť, pre iného synonymum úspechu, ktorý u nás zažije len málokto, to je Viktor Frešo. A bol tu.
Aký je rozdiel medzi Viktorom Frešom – umelcom a Viktorom Frešom – súkromnou osobou?
Zásadný. Viktor Frešo – umelec, je moje povolanie, ktoré ma živí. Radí ma do nejakých inštitucionálnych, galeristicko-kunsthistoricko-umeleckých štruktúr, v rámci ktorých mám nejakú hodnotiteľnú históriu. Pohybujem sa v určitých úrovniach, kvalite, cenách a disponujem CVčkom, ktoré ma niekam zaraďuje.
Druhou rovinou je Viktor Frešo ako Slovák žijúci v Bratislave, ktorý má určitý politický, spoločenský a kultúrny názor a postoj.
Mám to teda dosť oddelené – čo som ako občan a čo som ako umelec. Samozrejme, že umenie je spôsob myslenia, a to aplikuješ aj na občianske veci. Určite nie som nejaký štandardný občan, ktorý spĺňa všetky prikázané normy, ale na druhej strane som jednoduchý človek, ktorý platí dane, býva v nejakom meste a stretáva sa s tými istými každodennými problémami ako ostatní.
V čom spočíva tvoja občianska neštandardnosť?
Ono to skôr asi súvisí s nejakým politickým názorom, národnostným uvedomením a hrdosťou. Nie som úplne presvedčený o tom, že som Slovák telom aj dušou. Výchovou a geneticky mám vštepené črty takej slovenskej kokotskosti, ale nie som s tým úplne stotožnený. Dalo by sa skôr povedať, že som Bratislavčan a nie Slovák. Nie som o nič väčší Slovák ako Čech a navyše si myslím, že Slováci sú často jebnutí.
Prečo si teda odtiaľto ešte nezdrhol?
Ja som už aj zdrhol, keďže som najskôr študoval v Prahe. Lenže časom som zistil, že je to tam ešte väčšia katastrofa ako v Bratislave. Postupne prídeš na to, že je to celé taký ostrov, z ktorého je všade ďaleko. Potom som išiel do Ameriky, vrátil som sa sem dokončiť si školu a našiel som si frajerku, ktorá ma tu zamotala na tri roky. A teraz, keď mám ženu a dve deti, tak už nie je také jednoduché zbaliť sa a ísť preč.
Zároveň som tu však ostal aj preto, že je tu lacná produkcia a s malými prostriedkami sa z teba vie stať veľmi veľký hráč. Môžeš lacnejšie generovať umenie, čo je zásadný rozdiel oproti Amerike. Kapitalizmus tu ešte nie je taký rozvinutý, stále sme trochu rozvojová, prispatá krajina.
Mám tu aj kopec kamošov z mladosti, takže skôr pripadá do úvahy model byť chvíľu tam a chvíľu tu. Ak by šlo však len o mňa, išiel by som do New Yorku, kde by som mal nejaký malý byt a tam sa realizoval. Lenže v súčasnosti by to asi nešlo. Alternatíva je Miami, ale tam je všetko drahšie a trochu iné ako v New Yorku, takže nakoniec by bolo ideálne kúpiť si dom niekde na pláži v Karibiku a celé dni maľovať a jesť banány. Tam by ma ale asi dosť rýchlo jeblo. S deťmi už môj život nie je len o mne. Postavil som si tu dom, ktorý mám rád, a mám tam aj stromčeky.
Chodíš často do Ameriky?
Teraz sa to celkom rozbehlo. Tento rok som bol už dvakrát. Chcel by som tam časom presunúť aj produkciu, ktorú mám zatiaľ tu, a smerujú tam iba moje veci. Mám pocit, že byť umelcom na Slovensku je stále o niečo lepšie. Nemáš síce také ocenenie, ale pokiaľ máš klientelu, tak dostávaš za svoje umenie pokojne aj viac peňazí ako v Amerike, kde je obrovská konkurencia.
Mám pocit, že väčšina umelcov na Slovensku to tak ale nevidí.
No nevidí, ale väčšina z nich je aj tak netalentovaná alebo slabá. Tí, čo vedia, ako to funguje, sú buď leniví, alebo málo priebojní, a to strašne malé percento tých, čo fungujú aj vonku, vie, aká je tu realita. Príkladom môže byť, koľko tu umelci pýtajú za obrazy. Napríklad aj moji mladší kolegovia. A byť známy medzi 5 miliónmi ľudí a byť známy v Amerike je predsa len o niečom inom.
Z toho vyplýva, že umenie na Slovensku je drahé?
Nechcem to úplne generalizovať, môžem vychádzať iba zo vzorky ľudí, ktorí sa pohybujú okolo mňa. A keď sa pozriem na ich ceny, tak sú vyššie ako v Čechách, s ktorými sa to porovnáva asi najľahšie a kde mám množstvo spolužiakov, ale často, keď to premeníš na doláre, tak aj vyššie ako v Amerike. A to si myslím, že patrím medzi tých lacnejších umelcov na Slovensku. Cenotvorba je však dosť ošemetná vec. Niektorým sa podarí predávať veci aj po tom, ako si nastrelia astronomické cifry, ale nie každému to vyjde. Často je to však tak, že ľudia jednoducho prestrelia, raz-dvakrát sa im podarí niečo predať, ale potom príde kríza a za tie ceny už nepredajú nič. Záleží však aj na tom, akým spôsobom tvoríš.
Čo ťa teda láka ísť do Ameriky a tvoriť tam?
Sú tam ľudia, ktorí vedia oceniť to, čo robím. Nehovorím, že som tu nedocenený alebo nepochopený, doráňaný, osamotený chudáčik. Až keď však vynesieš svoje veci von a ukážeš ich niekde mimo tvojho prostredia, zistíš, či fungujú, zbavíš sa lokálneho nánosu. Keď vystavíš svoje dielo na Art Fair v New Yorku a ľudia okolo neho chodia a reagujú naň, tak až vtedy zistíš, aké naozaj je. Túto spätnú väzbu ti tu nikto nedá.
Kurátori u nás sa izolujú do takých organizmov, šíria medzi sebou informácie a sú trochu ako mafia. Ja, čo mávam ročne okolo 20 výstav, či už v komerčných galériách alebo inštitúciách, tak sa mi, prisahám bohu, za tie roky, čo to robím, stalo asi desaťkrát, že kurátor prišiel ku mne do ateliéru. Oni tie veci poznajú z internetu, z predošlých výstav alebo mi povedia – pošli mi, čo máš. Aby ale niekto prišiel za mnou do ateliéru a pozrel si, čo robím, to nie.
Nerobím len tie veci, ktoré sú vystavené, mám tu desiatky ďalších diel, ktoré nemáš kde vidieť, lebo by som musel vystavovať pomaly každý deň, aby som to dal všetko von. Keď som nad tým začal rozmýšľať, tak som si uvedomil, že vzťah umelec – kurátor je založený na istej forme nenávisti, ale aj potrebnosti. Tento vzťah je však veľmi nevyrovnaný, lebo umelci vedia svoju budúcnosť len veľmi ťažko ovplyvniť cez inštitúcie. Sú odkázaní na to, že ich kurátor prizve na nejakú výstavu, ale ty toho kurátora musíš nejakým spôsobom osloviť – buď sa mu strčíš do riti, alebo ho vezmeš a dotiahneš ho do ateliéru, poprípade sa s ním začneš ľudsky kamarátiť. Celé je to však založené na vzťahu, ktorý nie je príliš transparentný, a poznám množstvo umelcov, ktorí s týmto majú problém. Byť umelcom už v dnešnej dobe nestačí, treba sa vedieť predať.
Takže v postate treba poznať tých správnych ľudí.
V podstate áno. V dnešnej dobe máš pár štátnych galérií, ktoré majú svoj program, a potom nejaké súkromné galérie a z nich sú relevantné tak tri. Tým pádom máš reálny problém – kde sa prezentovať?
Kde vystavuješ ty?
U nás som vystavoval už kadekde, a teraz sa skôr snažím robiť veľké výstavy. Situácia u nás síce nie je ideálna, ale stále sú tu ľudia, ktorí umenie robia, tí, ktorí ho vystavujú, a aj tí, ktorí ho kupujú. Na druhej strane sme malá diera a tú malosť si uvedomíš len vtedy, ak odtiaľto vypadneš.
Funguje u nás vôbec niečo ako feedback? Povie ti niekto – Frešo, toto si spravil úplne naprd?
Feedback je obrovský problém, lebo dosť záleží na tom, od koho ho dostaneš. Je zopár ľudí, od koho ho beriem, ale je aj množstvo ľudí, od ktorých ho neberiem, lebo som od nich nevidel žiadnu dobrú produkciu. Byť umelcom neznamená, že sem niekto príde, pozrie sa na obraz a len tak niečo skonštatuje. Je to komplexná záležitosť. A hlavne – slovenská kritika je na môj vkus strašne osobne invektívna. Tu si ľudia píšu do tých svojich samizdatových čiernobielych pregrantovaných plátkov svoje kritiky, kde na seba útočia, a toho naozaj nechcem byť účastný. Taká kritika vlastne nie je relevantná, sú to viac-menej urážky. A tých pár ľudí, ktorých názor si vážim, kontaktujem osobne, ukážem im svoje veci a vypočujem si, čo k tomu majú povedať.
Ako by teda mala podľa teba vyzerať relevantná kritika?
Ako keď som prišiel za svojím kamarátom Jirim Georgom Dokoupilom a ukazoval som mu slovenské umenie od Galandovcov, cez Benku až po aktuálne veci. On žije v Berlíne, tvorí v Madride a o slovenskom umení nevie absolútne nič. Pri rozhovoroch s ním vždy vyplávali na povrch veci, ktoré inak človek pri našom umení ani nevníma a zdajú sa mu všedné. Jemu sa napríklad veľmi páčil Laluha, ktorý svojimi červeno-zeleno-modrými dedinkami mnohým lezie na nervy. A vďaka nemu som si aj ja uvedomil, že však ten Laluha je vlastne dobrý – najmä jeho kresby.
Takisto keď mu ukazujem svoje obrazy, tak má na ne trochu iný pohľad. Mňa tu väčšina kunsthistorikov nenávidí, všetci mi hovoria, že mám robiť objekty, lebo tie sú super. Ale, Frešo, prosím ťa, nemaľuj! Normálne som z toho bol chvíľu zamindrákovaný, maľoval som si do šuplíka, ale potom ti niekto nezaťažený lokálnou scénou povie, že však ale ony sú to dobré veci, a práve tie objekty sú upotené. Tak si povieš, že haló. Je to krajinou, je to rozhľadom, vekom, alebo čím to je, že niekde ťa ľudia podporujú a ženú ťa dopredu a tu sa ťa akurát snažia dať dole. Vlastne preto som kritiku časom aj prestal vyhľadávať. Pre mňa je najlepším ukazovateľom, či je niečo dobré, to, čo z toho cítiš. Keď sa na niečo pozriem a viem, že to je dobré, tak to väčšinou rovnako vidia aj ostatní. Ak moja práca nie je stopercentná, tak ti garantujem, že si to všimnú. Ale názor nejakej kunsthistoričky, ktorá za mnou príde na vernisáži, aby mi oznámila, aké sú moje veci napiču, ma naozaj nezaujíma.
Zhadzovať prácu iných, hlavne keď sú úspešní, je celkom slovenské, mám taký pocit…
Jasné, že je. A ja to mám rovnako. Kamkoľvek prídem, tak hneď hľadám chyby. A potom si poviem – moment, zmeň trochu svoje myslenie. To máme ale v sebe, zdá sa, my všetci. Zaujímavé je, že keď som mimo Slovenska, nejako sa to vo mne zabrzdí. Mne sa strašne páči, ako v Amerike, keď maľuješ nejakú úplnú chujovinu, napríklad kvetinky na vajíčka, tak ti okolie povie „yeah, perfect!“ a pripadá im to super, budú ťa podporovať. Ja teraz tiež maľujem kvetinkové obrazy, a čo? Pred ôsmimi rokmi som všade maľoval „Bol som tu“ a niektorí by chceli, aby som to robil doteraz. Mňa to ale nebaví a nezaujíma, tak to robiť nebudem. A keby som robil stále to isté, bolo by to asi dosť o ničom. Im jednoducho prekáža, keď robíš veľa, im prekáža, keď robíš málo, im prekáža, keď robíš jeden a ten istý obraz, im prekáža, keď robíš rôzne štýly. Ľuďom prekáža pomaly všetko.
Stáva sa ti, že za tebou príde niekto napríklad na vernisáži a chce rozoberať tvoju tvorbu?
Príliš často nie, lebo som si okolo seba vytvoril takú auru, že sa ma ľudia dosť boja. Často som zamyslený, a tým pádom vyzerám arogantne. A najmä nemám problém človeka poslať do prdele ani na verejnosti. Čo mi vyhovuje, lebo to eliminuje kontakt s rôznymi cucačmi energie. Nemám na také hovadiny čas a svojou pravdovravnosťou sa mi darí celkom úspešne sa ich zbavovať. Je to fajn aj preto, že sa snažím udržiavať si súkromie a odstup od ľudí, ktorí do môjho života nepatria.
Bol si vždy takýto?
Čo ja viem. Najradšej som sám a nikdy sa so sebou nenudím. Nepotrebujem okolo seba množstvo ľudí, stačí mi mať iba tých top kvalitných, ktorí mi rozumejú, chápu moju náladovosť, blízkych priateľov, ktorých je zopár. S nimi sa poznám dlhé roky, berú moju náladovosť a vedia, že nie som úplne jednoduchý typ.
Ako teba a tvoju tvorbu zmenili deti?
Deti zmenia úplne všetko v tvojom živote. Zmenia tvoj vzťah k sebe, začneš menej riešiť negatívne veci. Ako ale zmenili moju tvorbu, to neviem.
Už pred pár rokmi som začal vo svojej tvorbe viac riešiť náboženstvo, gýč, východnú Európu a zdobenosť. Veľmi ma to baví, je to také divno-pekné. Uvidím, čo z toho bude, lebo doteraz som predsa len robieval iné veci. Nie je to však náhodné, má to, samozrejme, koncept, ale neviem, či v tom ostanem. Či je to ale deťmi – to asi nie. To by bolo pekne debilné, že narodili sa mu deti, tak začal maľovať kvetinky.
Jedna zásadná zmena však nastala – nie som už nasraný umelec. Lebo kým som ním bol, tak som útočil. Teraz už nie som nasraný. Som spokojný. Tým, že nie som nasraný, tak nemám nepriateľa, sám som inštitúcia. Tým pádom som sa stal tým, proti čomu som celý čas bojoval. A hlavne, dopiče, mám 40 rokov a už nemôžem vypisovať cicinou po stene „Bol som tu“. Necítim to tak.
***
Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa
