Olja Triaška Stefanović

Ako sa zvykne hovoriť – život sám píše tie najlepšie príbehy. A nemusíme žiť „červenú knižnicu“ alebo severskú detektívku, stačí, keď sa pozrieme naspäť na svoju históriu. Pútavý životný príbeh zažila (a zažíva) aj fotografka Olja Triaška Stefanović. Ako jej meno napovedá, narodila sa v bývalej Juhoslávii, na území dnešného Srbska. Rodáčka z Vojvodiny sa však po strednej škole rozhodla študovať fotografiu na VŠVU v Bratislave, kde začala žiť ešte pred bombardovaním Srbska. Z krajiny zmietanej vojnovým konfliktom prišla na Slovensko pod vplyvom mečiarizmu. Ako však sama vraví, našťastie netrval dlho. Dnes je aj Bratislava pre ňu domovom, kde si založila rodinu a tvorí. Za vyše 18 rokov, ktoré v nej prežila, zdokumentovala množstvo miest a premien, ktoré sa jej v dobrom či zlom dotkli. Aktuálne je možné jej tvorbu vidieť vo dvoch renomovaných výstavných priestoroch – SNG, kde uvidíte jej veľkoformátové fotografie sprítomňujúce dielo architekta Friedricha Weinwurma, a v Kunsthalle, kde bola na spoluprácu prizvaná výtvarníčkou Ilonou Németh. Pripravila fotografickú esej o zaniknutých cukrovaroch na Slovensku, ktoré budú prezentované samostatne na výstave „Eastern Sugar“.

Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Matej

Rozhovor vznikol v spolupráci s festivalom [fjúžn].

Keď som si o tebe pred naším stretnutím čítala, zaujalo ma, že si vlastne prišla na Slovensko dvakrát. Ako to teda bolo?

Nebolo to dvakrát. Prišla som len prvý raz, a to v roku 1997. Musela som sa aklimatizovať, zoznámiť sa s Bratislavou a naučiť sa po slovensky. Keďže som končila gymnázium, potrebovala som sa pripraviť na príjmačky na VŠVU. Trvalo mi to potom rok, od momentu, keď som získala diplom, že môžem študovať na Slovensku, čo bolo v tej dobe podmienkou. Už vtedy mi bolo jasné, že budem mať len jednu šancu dostať sa na vysokú školu. Na prelome rokov 1999/2000 som potom išla na príjmačky na VŠVU. Na jeseň roku 2000 som teda začala už študovať.

Na Slovensku študoval aj tvoj brat. Bol to dôvod, prečo si sa sem rozhodla prísť aj ty?

Môj brat tu bol len chvíľu, keď som prišla. Vybrala som si však Bratislavu z pragmatických dôvodov – prvý bol, že som dostala víza na základe toho, že ma prijali na univerzitu pre zahraničných študentov. V tých rokoch pre nás nebolo jednoduché vycestovať. Následne som sa zapísala na obdobie, čo som sa pripravovala na VŠVU, dočasne na jednu vysokú školu, aby som dostala štúdijný pobyt. Okrem Bratislavy som však najskôr rozmýšľala aj nad FAMU. Keď som si však zisťovala informácie (v tom čase nebol internet), tak som sa o FAMU dozvedela iba z novín. O Bratislave mi povedali známi, že tam v 70. rokoch študoval jeden Slovák zo Srbska. Práve on mi potom vysvetlil, aká je to škola. Na VŠVU sa mi veľmi páčilo, že tu v 90. rokoch nastúpila fotografia ako štúdijný odbor a že bola spojená s výtvarným umením a nie kamerou, ako to bolo na FAMU. To bol tiež teda dôvod, prečo som prišla sem.

 

„Nenávisť medzi národmi je veľmi nebezpečná a ja si myslím, že občianska vojna je jedna z najhorších, ktoré sa môžu udiať.“

 

Vedela si niečo o Bratislave než si sem prišla?

Nevedela som absolútne nič!

To znie teraz až nepredstaviteľne, že by si niekde išla v podstate naslepo. Na druhej strane, i keď Bratislava v období koncom 90. rokov bola divoká, stále sme nemali vojnu, čo ste vy prežívali.

Áno. Ja som odišla práve v období pred bombardovaním. Kto mohol, snažil sa nájsť si možnosť, ako vycestovať mimo Srbska. Hovorili mi, že Bratislava možno nebola výhra, ale pre mňa v tom období bola. Odišla som síce z jedného utláčaného systému do druhého, keďže tu vládol Mečiar, ale našťastie to netrvalo dlho a skončil.

Prvý deň, ako som prišla, myslela som si, že je to nejaké veľkomesto, lebo sme prichádzali v noci a prvé, čo som videla, bol vysvietený Slovnaft. Tie svetielka mi vtedy pripadali ako New York. Potom som sa zobudila – v ružinovskom paneláku, kde batéria prechádzala z kuchyne do kúpeľne. Nechápala som, čo to je! Môj život tu sa však pomerne rýchlo rozbehol. Najskôr som sa stretávala iba so zahraničnými študentmi, mala som množstvo kamarátov zo Sýrie, Nigérie, Francúzska, Turecka, Ukrajiny a Švédska. Bolo to super!

No postupne som sa začala zoznamovať aj s Bratislavou a Slovákmi. V tom období existovala Café Galéria, a to mi odporučili, že ak chcem študovať umenie, mám tam ísť a určite stretnem nejakých umelcov. A tak sa aj stalo. Hneď prvý večer som stretla ľudí, s ktorými sa kamarátim až do dnes. Teraz to už celé tak nevnímam, ale keď sa pozriem naspäť, je mi jasné, že každá chvíľa a všetko, čo sa udialo, bolo dôležitým dielom v skladačke.

I keď to bolo u nás za mečiarizmu všelijaké, je to niečo úplne iné ako vojna. Vojnu si z našich rovesníkov nezažil skoro nikto, preto ma zaujíma, aké to teda je. Ako vyzerá život počas vojnového konfliktu?

Najhoršie je, že sa všetko zo dňa na deň zmení a nič nie je také, aké bolo predtým. Zrazu začneš počúvať, že sa ľudia nemajú radi, lebo jeden je Chorvát a druhý je Srb či Bosniak. Náboženstvo a vierovyznania, ktoré sa dovtedy neriešili (a my to neriešime v našej rodine doteraz), začali byť pre verejnosť témou. Nenávisť medzi národmi je veľmi nebezpečná a ja si myslím, že občianska vojna je jedna z najhorších, ktoré sa môžu udiať.

Tá anarchia, diktatúra a celý systém, v ktorom sme žili, mi vlastne prišiel normálny, lebo som v tom vyrastala. Nevedela som, ako žijú moji rovesníci napríklad v Holandsku alebo Anglicku. Strieľanie na ulici sme príliš nezažili, pretože práve Srbsko bolo tou krajinou, ktorá okupovala iné regióny a štáty. Najhoršie preto pre mňa bolo potom niesť tú kolektívnu vinu, ktorá spadla na všetkých Srbov. Keď som vďaka známym dostala možnosť vycestovať v roku 1995 do Londýna, na letnej škole sa so mnou spolužiaci nechceli ani rozprávať. Taká mediálna masáž to vtedy bola. Bola to pre mňa ako pre mladého človeka obrovská facka – i keď s tým nič nemáš, zviezlo sa to na nás všetkých. Aj napriek tomu, že moja rodina s vojnou nesúhlasila. Čo nám však dalo najviac zabrať, bola ekonomická kríza a embargo, ktoré na nás uvalili. Nemali sme napríklad elektrinu – čo je teraz nepredstaviteľné a s babkou sme museli robiť mydlo (čo je teraz veľmi „fancy“ a „hipsterské“, ale ja by som určite nešla na workshop s kamoškami, kde by sme si ho vyrábali, pretože mi vracia nepríjemné spomienky).

Na druhej strane aj v uzatvorenom systéme je život. Ak ho nájdeš, správne rozmýšľaš a chceš žiť v demokratickej spoločnosti, nevyhovuje ti nacionalizmus a uvedomuješ si, že to, čo sa deje je zlé, tak si nájdeš svoje kanály. V tom období sa veľmi darilo umeniu a kultúre. Veľký rozmach zažívalo perfomatívne umenie, divadlo, koncerty, všetko bolo neskutočne živé a plné emócii. Chceli sme svetu ukázať, že sme proti tomu, čo sa u nás deje. Ako stredoškoláci a študenti sme sa zapájali do obrovských demonštrácií proti režimu (čo je teraz veľmi aktuálne aj na Slovensku). To hovorím aj ja teraz svojim študentom, že je veľmi dôležité sa zorganizovať a povedať nahlas svoje stanovisko.

V roku 2000 sa síce vojna skončila, no ten strach zostal aj naďalej – špeciálne u mojich rodičov. Neviem si vôbec predstaviť, čo museli prežívať, keď som nasadla na ten autobus a odišla som. V tej dobe neexistovali mobilné telefóny, nič. Museli byť neskutočne chrabrí, odhodlaní, aby sme my – ich deti mali možnosť lepšej budúcnosti. Ale ten strach ich neopustil. Aj teraz mi môj otec volá, keď videl, že sú u nás také veľké protesty a pýta sa, či som v poriadku, pretože sa mu vracajú spomienky. Ale to je vec, ktorá sa už nezmení a ostane mu do konca života.

Vypustiť svoje dieťa do sveta chce odvahu za akýchkoľvek okolností, nie to ešte za vojny. Ako si to prežívala ty a tvoji rodičia?

Mne bolo vždy jasné, že chcem študovať v zahraničí. Brat bol vtedy už v preč a moji rodičia sa mi snažili pripraviť pôdu na to, aby som mohla odísť a neskutočne ma podporovali. Aj práve vďaka dôvere, ktorú do mňa rodičia vložili, som si povedala, že skúsim ísť na prijímačky iba raz a nebudem ich naťahovať. Nechcelo sa mi tu ďalší rok len tak flákať po uliciach a dávať im nádej, že budem študovať. Povedala som si, že buď ma zoberú, alebo ma nezoberú. Buď na to mám, alebo nemám. Prijímačky boli pre mňa preto veľmi dôležité. Keď som sa dostala na školu, mala som pocit, že som konečne členom nejakej spoločnosti a niekam patrím. Mala som dobrých spolužiakov a obdobie štúdia bolo pre mňa jedným z najkrajších v živote.

 

„Ja sama som veľmi kritická voči tomu, čo sa v Srbsku dialo. Vďačiť za to môžem rodičom a výchove, ktorá mi ukázala, že nemám veriť všetkému, čo počujem. Preto verím, že takto treba vychovávať deti – byť kritický a otvorený.“

 

Tvoj manžel je tiež Srb, vaša spoločná cesta sa však začala na Slovensku. Ako to teda s vami bolo?

Môj manžel je vlastne zo slovenskej menšiny vo Vojvodine. Na Slovensko prišiel po bombardovaní v Srbsku. Šiel vtedy priamo na štúdium maľby na VŠVU, kde prestúpil. Zoznámili sme sa vďaka mojej mame na autobusovej stanici, keď sme obaja cestovali do Bratislavy. Odvtedy sme spolu – 17 rokov.

Aká bola tvoja cesta k fotografii?

Mala som k nej vzťah už na základnej škole, ale rodičia chceli, aby som išla na gymnázium a mala klasické vzdelanie. Tak som vyštudovala filologické gymnázium. Umožnili mi však popri škole sa venovať všetkým umeleckým smerom, ktoré ma zaujímali. Chodila som na všetky možné krúžky – divadlo, kameru, fotografiu. Tak som sa k nej teda dostala. A paradoxne aj „vďaka“ konfliktu, ktorý u nás bol, sa mi naskytla možnosť stretávať množstvo zaujímavých ľudí. Cez nadácie, ktoré v tom období v Srbsku pôsobili, som sa zúčastňovala množstva tvorivých dielní a vytvárala som si kritický názor. Stále viac som si v tom období upevňovala presvedčenie, že slovo mi nestačí a chcem sa vyjadrovať aj vizuálne.

Čo si fotila vo svojich začiatkoch?

Boli to najmä inscenované portrtéty a veľa som sa hrala v tmavej komore a skúšala som. Myslela som, že je to strašne super. Ale vlastne to bolo strašne zlé (smiech)! Nikdy som však nefotila dokumentárnu fotografiu, lebo som mala strach. Raz mi vytiahli na ulici film z foťáku. To vo mne zanechalo stopy a potom som sa bála fotiť na ulici ľudí. Takisto som nefotila vojnu, iba raz, keď som prišla domov a zbúrali mosty. To bol taký silný moment, že som ho chcela zachytiť. Celé to fotenie v mladom veku však slúžilo len na to, aby som sa sa lepšie zoznámila s tým médiom. Až neskôr – na škole v Bratislave som som sa naučila fotografiou komunikovať smerom von.

Ty si si na svoje vyjadrenie vybrala fotografovanie architektúry, čo nie je najľahší objekt na vyjadrenie emócií alebo príbehu. Čím ťa zaujala práve architektúra?

Priťahovalo ma to k nej hneď od začiatku štúdia. Študovala som u profesorky Miloty Havránkovej – pre ňu bolo najdôležitejšie, aby sme našli tému. Niečo, čo nás napĺňa a chceme sa tomu venovať aj v budúcnosti. To, ako s ňou budeme pracovať, už je na nás. Ako prváčka, druháčka som si prišla stratená, ale nejako intuitívne sme všetci prišli k tomu, čo chceme robiť. Jednou z mojich prvých prác, kde som sa venovala priestoru vznikla zhodou okolností aj v období nástupu digitálnych fotoaparátov, ktoré boli úplne novým médiom a umožnili nám množstvo nových vecí. Zrazu sa za jazdy všetko zmenilo.

Jednou z tém semestrálnych prác boli priestory a ja som sa rozhodla ísť do galérií a vymazávať zo stálych expozícií diela, ktoré tam boli vystavené. Bolo to aj kritikou galérií a ich komunikácie s výtvaraníkmi a umelcami. To, ako sa musíme snažiť, aby sme sa do nej dostali a nakoniec z nej nemáme nič, pretože aj klince si potrebujeme priniesť. Na týchto vyprázdnených priestoroch bol napísaný text „For rent“ (na prenájom), ako z realitných časopisov a vlastne som ho prenajímala. To bola teda prvá práca, ktorá sa venovala priestoru..

Architektúre ako takej som sa začala venovať aj preto, že som nepoznala Bratislavu a chcela som ju spoznať. V tom období nastal veľký developerský „boom“, a tak som začala fotiť všetky priestory, o ktorých mi ľudia hovorili, že tam mali silné zážitky a ja som ich nemala, ani som ich osobne nepoznala, pretože už boli zatvorené. Celá táto séria – „Bývalé priestory“– bola pre mňa veľmi dôležitá. Ocitla som sa vďaka nej napríklad v kúpeľoch Centrál, záhradnom kine Hviezda, v tom období sa zavrelo aj premostenie SNG atď. To bol teda taký dlhodobejší projekt, ktorý mi umožnil zoznámiť sa s miestami. Všetky moje nasledujúce práce po roku 2002 sa potom vlastne týkali toho, že som mapovala priestor, hľadala som diery v Bratislave. Mala som pocit, že v tom období vládla obrovská apatia a mala som potrebu na to zareagovať. Občiansky aktivizmus vznikal len postupne, ale na veľa vecí už bolo neskoro. Množstvo industriálnych a technických budov a pamiatok už bolo nenávratne preč.

Paradoxne aj ty bývaš pri budove, ktorá už vyše 15 rokov špatí okolie bratislavskej YMC-y a je tŕňom v oku ľudí, ktorí pri nej bývajú.

Áno a každý deň ju sledujeme. Táto budova je mementom toho, ako sa u nás zaobchádza s verejným priestorom. Úprimne, musela som sa s ňou zmieriť, pretože ju mám dennodenne pred očami. Čo ma teraz najviac hnevá, je tá škaredosť a to, že je nedostavaná. Budem rada, keď sa dokončí a celé to okolie sa skultivuje, pretože je to teraz naozaj zlé a lepšie už nebude. Rozhodla som sa nedovoliť sebe, aby som každý deň pri pohľade cez okno mala v sebe hnev a frustráciu z bratislavského „mordoru”.

To, ako sa mení mesto, zachytávaš aj naďalej. Na jeseň dokonca budeš mať výstavu, ktorá bude ukazovať to, ako sa naše mesto dynamicky mení.

Je to projekt, ktorý vzniká na základe grantu Bratislava, ktorý som minulý rok získala v rámci súťaže Slovak Press Foto – Nová Bratislava. Projekt je o mojej vlastnej zvedavosti voči novým priestorom, ktoré v Bratislave vznikajú. Pozorujem a fotografujem to, čo je pre mňa nové.  Pred očami nám vzniká nová Bratislava a sú tu nové pohľady, ktoré zatiaľ nepoznáme. Pre mladých ľudí to síce bude normálna Bratislava, no pre väčšinu ľudí je nová. Najviac ma zaujíma, ako bude tá stará komunikovať s novou.

Ty bývaš s rodinou tiež v štvrti, ktorá sa za posledných 20 rokov veľmi zmenila. Železničiarske byty pod stanicou mali vždy svoje čaro, ale tak isto aj pofidérnu reputáciu. Odkedy tu bývate vy?

Ja tu bývam už od roku 2004, a keď sme sa sťahovali, povedala som môjmu manželovi Janovi, že to je ulica, kde chcem bývať, lebo som si nevedela pre svoj život predstaviť inú. Zaľúbila som sa do nej. Mám ju rada na jeseň, v zime i na jar. Má krásne obrovské gaštany a neuveriteľnú atmosféru.

Bolo to tu za tie roky, čo tu žijeme, všelijaké, ale mne to neprekážalo. Keď sme sa nasťahovali, najviac nás ľudia upozorňovali na to, že tam žijú Rómovia. Mne prišlo absurdné nad tým vôbec premýšľať. U nás v Srbsku je veľa Rómov asimilovaných do komunít a ja som bola s nimi v každodennom kontakte. Takže mi to tu nevadilo. Nájmy šli však v tejto štvrti rapídne nahor a aj to je dôvodom zmien, ktorú tu nastali. Pre niektorých ľudí bolo finančne neudržateľné tu bývať, iní sa rozhodli svoje byty predať. Otázkou však je, či to, že sa tu vymenili ľudia, je dobré alebo zlé. Je tu veľmi málo ľudí, ktorí sú rezidenti a veľa ľudí si tu len prenajíma byty. Tí sem prinášajú novú energiu, ale na druhú stranu nemajú až taký záujem o okolie a miesto, kde žijú. Ja však dúfam, že časom sa aj toto zmení. A verím, že aj mesto pochopí, že je to unikátna ulica. Prichádza si ju pozrieť veľa turistov, takže by sme potrebovali väčšiu starostlivosť zo strany mesta. Bolo by dobré, aby to tu čistili, my to už nevládzeme robiť sami. Veľmi by tomu prispela aj rekonštrukcia Hlavnej stanice, ale aj napriek všetkému, je to ulica, kde chcem žiť a by som ju nemenila.

Vravíš, že si zvyknutá na Rómov a menšiny, na druhú stranu sa na balkánskom polostrove odohral jeden z najkrvavejších etnických konfliktov. Ako je to vôbec možné? Kde a vďaka čomu vznikajú takéto nálady?

Toto je veľmi komplexná téma a u nás je dlhá tradícia balkánskych vojen. Pochádzam z multietnického regiónu – z Vojvodiny, kde máme vyše 20 národnostných menšín a 4 úradné jazyky. Aj počas vojnových rokov bolo možné nájsť na úradných budovách nápisy po srbsky, maďarsky, slovensky a chorvátsky. Takisto máme viacjazyčné televízne vysielanie. Počas konfliktu sa dbalo na to, aby sa v tomto regióne nič zásadné nestalo, lebo by to bolo veľmi krvavé.

Nenávisť, ktorá vznikla, bola spôsobená najmä tým, že sme mali zlých politikov a hlavy štátov. Juhoslávia sa rozpadla a celá idea bratstva medzi štátmi upadla. Každý chcel meniť geografické hranice a všetci dobre vieme, čo to prináša. Je to krvavá práca. Srbi začali okupovať niečo, čo im nepatrilo. Ak sa obzrieme do histórie, určite tam vieme nájsť pramene toho, čo sa stalo, a že to nevzniklo zo dňa na deň. Celá frustrácia sa dlhodobo utláčala, lebo sme boli jeden štát vedený prezidentom všetkých národov – Titom. Za celé obdobie jeho vlády prichádzalo k miešaniu národov, presídľovaniu ľudí a zrazu napríklad v Kosove bolo viac Srbov ako Albáncov. Na vysokých pozíciách v úrade boli väčšinou Srbi a to tiež neprispievalo k dobrej nálade.

Keď sa ja pozriem spätne na obdobie vojny v Juhoslávii a následne toho, ako sme vnímali ľudí, ktorí odtiaľ utekali, spomínam na to, ako na obdobie nedôvery. Utečenci z bývalej Juhoslávie nemali v našich očiach najlepší cveng. Ako si to zažívala ty?

Koncom 90. rokov som to vnímala, najmä, keď som ešte nevedela poriadne po slovensky. Keď som spravila nejakú chybu v tom, čo som povedala, ľudia na mňa v obchode zazerali a zrazu mali obrovský odstup. Pultový predaj je pre cudzinca smrť. A na druhú stranu – skoro nikto nevedel po anglicky, takže to bolo veľmi ťažké.

Samozrejme, na základe toho, čo televízia a správy prinášali, sa aj ľudia správali. Veľa z nich si myslelo, že doma máme všetci kalašnikov. Ale ja si myslím, že to viac vypovedalo o frustrácii Slovákov ako o mne. Panuje tu obrovský strach z iných národností a ľudia sa vedia správať k cudzincom naozaj zle. Už len naši zahraniční študenti, ktorí k nám prídu čo i len na semester, si musia prechádzať na cudzineckej polícii peklom. V tomto sa to vôbec nezmenilo.

Dúfam však, že práve táto nastupujúca mladá generácia to zmení a nebude sa báť migrantov a neznámych vecí. Neuveria všetkému, čo sa píše v pofidérnych médiách. Najhoršie podľa mňa je všetko dávať do všeobecnej roviny a škatuľkovať ľudí. Ja sama som veľmi kritická voči tomu, čo sa v Srbsku dialo. Vďačiť za to môžem rodičom a výchove, ktorá mi ukázala, že nemám veriť všetkému, čo počujem. Preto verím, že takto treba vychovávať deti – byť kritický a otvorený.

Aký je tvoj momentálny vzťah so Srbskom? Chodíš tam často?

Veľmi často! Máme tam dom a pre mňa je veľmi dôležité, aby sme udržiavali kontakty, keďže tam máme celú rodinu. Na Slovensku som len ja, Jan, Lota a teraz náš pes Bob. Aj naša dcéra Lotka to tak vníma, že je to jej druhý domov, napriek tomu, že sa narodila na Slovensku. Nevedela by som svoj život predstaviť bez tej energie. Srbsko mi stále chýba a bude chýbať.

Som veľmi rada, že VŠVU má momentálne veľmi dobré vzťahy so školami z bývalej Juhoslávie, a tým pádom k nám nielen prichádzajú študovať zahraniční študenti, ale aj naši profesori odchádzajú učiť k nim. Zrazu je ten jazyk aktívny aj na našej škole a som veľmi rada, ak prídu za mnou a ja im môžem pomôcť, aby sa u nás necítili takí stratení.

Uchovávaš doma nejaké tradície, ktoré si si priniesla zo Srbska?

Keď sa človek rozhodne odísť do zahraničia, je podľa mňa najhoršie byť nostalgický, lebo práve tá nostalgia človeka potom zabíja. Stále nie je naplno odovzdaný krajine, v ktorej je. Ja som bola v tomto veľmi pragmatická. Odmietala som chodiť na všetky tematické párty a stretávať sa s ľuďmi len preto, že sú od nás, keďže by som sa s nimi možno ani doma nestretávala. Až keď som si založila rodinu, tak som si všimla, že v tých tradíciách opakujem mamu, ktorá opakovala po babke. Zrazu som začala piť kávu tak isto ako moji rodičia a ich starí rodičia. V nedeľu prestieram stôl tak, ako sme boli na to zvyknutí doma, a to odovzdávam aj Lotke. Ak však dodržiavame nejaké konkrétne tradície – ako napríklad pravoslávne Vianoce, tak sme väčšinou v Srbsku.

Okrem toho máme v Srbsku taký zvyk, že každá domácnosť má svojho svätého – strážcu rodiny a vtedy sa snažím vystrojiť obed, aby sme si ho uctili. Veriaca však nie som. Bola som veľmi kritická k cirkvi za to, čo všetko počas vojny prehliadala a na čom sa spolupodieľala. Mala veľký podiel na zle, ktoré sa dialo v 90. rokoch.

Si ako vysokoškolská pedagogička v dennom kontakte s našou mladou generáciou. Aká je?

Sú veľmi zaujímaví a vzdelaní. Prichádzajú nabudení študovať. Na druhú stranu sa im ťažšie nachádza téma, sú zahltení informáciami, ktoré ich musíme naučiť triediť. Učíme ich diskutovať, lebo nemajú potrebu klásť otázky, radšej napíšu na „messenger“. Samozrejme nechcem znieť ako babka. My sa tiež snažíme prispôsobiť technológiám a využívaniu sociálnych sietí, ale mrzí ma, že už nevedia toľko diskutovať a zapáliť sa pre vec. My sme sa nebáli povedať si navzájom názory, i keď napríklad spolužiak s nimi nemusel súhlasiť. Myslím si však, že vnímajú tento svet omnoho otvorenejšie, len nech sa nestratia v tom množstve informácií, ktoré sa im ponúka. To je aj pre mňa ako vysokoškolského pedagóga najväčšou výzvou. A je to práca, ktorá ma naplňa. Mám rada aj celú atmosferu, ktorú spolu so študentmi a kolegami na VŠVU vytvárame. Vždy je to iné a kreatívne.

„Pred očami nám vzniká nová Bratislava a sú tu nové pohľady, ktoré zatiaľ nepoznáme. Pre mladých ľudí to síce bude normálna Bratislava, no pre väčšinu ľudí je nová. Najviac ma zaujíma, ako bude tá stará komunikovať s novou.“

 

Ak sa vrátime späť k tvojej voľnej tvorbe, čo môžeme od teba očakávať v najbližšom období?

Momentálne dokončujem jeden veľký vizuálny príbeh, ktorý som začala robiť o histórii a pamäti. Zaujíma ma náš vzťah k druhej svetovej vojne, lebo je podľa mňa veľmi dôležité, aby sa v súčastnosti niečo takéto nezopakovalo. Ja to riešim cez môj vlastný rodinný príbeh, rozpad Juhoslávie, vraciam sa naspäť na miesta druhej svetovej vojny. Momentálne mám hotové dve kapitoly a pracujem na tretej, ktorá to buď uzavrie, alebo mi otvorí ďalšiu. Preto ma teraz čaká taký roadtrip po Čiernej Hore, kde sa budem venovať výskumu a mala by z toho neskôr vyjsť kniha. Pripravujem ju nielen fotograficky, ale do nej aj píšem. V rámci tohto projektu sa venujem aj téme, ktorá skúma ideu bratstva a jednoty v bývalej Juhoslávii, a to, čo sa stane, keď sa toto puto pretrhne a ľudia sa začnú vraždiť. Na tomto pracujem spolu s mojím otcom a je to pre mňa veľmi obohacujúca vec.

Moje fotografie je možné vidieť aj na výstave v SNG – „Architekt Friedrich Weinwurm: Nová cesta“, ktorá pobeží do mája. V Kunsthalle predstavím v apríli na výstave Ilony Németh „Eastern sugar“ svoju fotografickú esej, ktorá sa venuje zániku cukrovarov na Slovensku. Ilona ma oslovila a zavolala na spoluprácu, spoločne sme ich potom navštevovali, cestovali a ja som zaniknuté cukrovary fotografovala.

Najbližšie ma však čaká práca so študentmi, ktorá vzniká práve v spolupráci s festivalom [fjúžn] v priestore Bless na Medenej. V nej reflektujú práve jej aktuálnu tému, ktorou je dôvera. Spolu s Jurajom Blaškom, kolegom z katedry Vizuálnej komunikácie, máme na škole predmet, ktorý spája grafický dizajn a fotografiu. Volá sa „Vznik fotografickej knihy“. Učíme tam študentov, ako pripraviť knihu s grafickým dizajnérom, ako urobiť dramaturgiu knihy, čo je foto kniha a najmä, ako úspešne spolupracovať s grafickým dizajnérom. Výsledok tohto tvorivého procesu uvidíte na spomínanej výstave počas festivalu [fjúžn]. A ja som sama veľmi zvedavá na ich knihy!

***