Jana Šlinská

V určitom veku som určite patrila medzi svojimi rovesníkmi k jedincom, ktorí mali prečítaného viac ako bolo bežným štandardom. Knihy boli pre mňa nielen útočiskom, ale aj neskutočnou inšpiráciou. Postupom rokov však chuť čítať beletriu ochabla a po rokoch absolútnej čitateľskej ignorácie som sa zamilovala do odbornej literatúry. Ak si však chcem naozaj oddýchnuť, vytiahnem osvedčeného Umberta Eca. Môj literárny jedálniček však asi nebude pre našich čitateľov ktovieako prínosný, preto sme si na pomoc zavolali osobu, ktorá má predsa len väčší rozhľad. Meno Jana Šlinská množstvu z vás určite nie je cudzie. Jej blog na sme.sk ponúkal istú dobu naozaj zaujímavé rozhovory, ktoré však nie je na škodu prečítať si ani dnes. Dlhú dobu písala aj pre internetový magazín Lemon. S Janou sme sa zhovárali najmä o tom, aké knihy má rada a aké by ste si určite mali prečítať vy.

Porozprávaj nám niečo o svojich obľúbených knihách.

Moja najobľúbenejšia je „Osamelosť prvočísiel“ od Paola Giordana, ktorú som čítala už asi štyrikrát a po každom ďalšom raze si myslím, že je ešte lepšia. Giordano je talianský fyzik, ktorý urobil veľkú dieru do sveta literatúry nielen v Taliansku, ale aj medzinárodne. Už si ani nespomínam, ako som sa k nej dostala, asi ma zaujal názov, je to také depresívne, smutné a melancholické – väčšinou čítam práve také knihy. Úplne ma dostal tým, ako je kniha napísaná, aké tam sú postavy, tým, že sa nevyhýba žiadnym slabostiam, ktoré ľudia majú a práve tie v knihe popisuje najviac.

Čítajú podľa teba ľudia v dnešnej dobe ešte knihy?

Robím v kníhkupectve, preto mám pocit, že áno. Aj keď to, koľko čítam ja, sa asi nepovažuje za bežný štandard, pre mňa je to však úplne normálne. Nerobím to preto, aby som niekomu dokazovala, že prečítam tri knihy za týždeň. Myslím si, že ľudia dnes čítajú dosť, avšak otázne je skôr, čo čítajú.

Blog, ktorý si mala na Sme.sk, už nerobíš?

Nie. Všetky moje ostatné činnosti, ktoré som robila predtým, čiže rozhovory, články, reportáže z koncertov, som vypustila. Práca, ktorú som začala robiť ma tak baví, že keď už niečo píšem, tak sú to väčšinou recenzie na knihy, ktoré dávam na náš blog, ostatnému sa už nevenujem. Ak by som veľmi chcela, tak to asi stíham, ale radšej sa budem poriadne venovať tomu, čo robím teraz.

Podľa čoho si si vyberala ľudí na blog, kým ešte fungoval?

Začnime takto – aj keď som v súkromí dosť veľká „hejterka“, mám tendenciu informovať skôr o tom dobrom. Vyberala som si ľudí, ktorí boli podľa mňa zaujímaví, alebo bola zaujímavá ich práca. Mnohí z nich v čase, keď som s nimi rozhovor robila, ešte neboli takí známi, ako sú teraz. Mala som tam napríklad Olju Triašku Stefanovič, ktorá bola známa skôr v rámci nejakej komunity, dnes je tomu inak. Ďalšími boli napríklad ľudia z Voices, ktorí vtedy iba začínali a ich projekt sa rozbiehal. Čiže to bolo hlavne o osobných sympatiách, buď sa mi páčili tí ľudia, alebo ich práca. V tej dobe som bola veľkým fanúšikom Rádia_FM. Spravila som rozhovor s vtedajším riaditeľom, ktorým bol Dušan Vančo, a vďaka nemu som sa dostala k tomu, že som robila rozhovory aj s ostatnými ľuďmi z „efemka“. Vtedy som si uvedomila, že to asi aj viem robiť, posunula som sa ďalej a začala robiť rozhovory aj s inými ľuďmi.

Kedy si zistila, že ťa knihy bavia natoľko, že sa im chceš naplno venovať aj v práci?

Asi ešte na základnej škole, keď som si uvedomila, že čítam omnoho viac ako moji spolužiaci. Bol to ale asi taký prirodzený vývoj, doma sme mali množstvo knižiek a môj otec veľa čítal, takže je možné, že to mám po ňom, aj keď, samozrejme, nečítame to isté. Vždy som čítala celkom dosť, ale keď som prišla do Bratislavy a začala robiť v kníhkupectve, začala som čítať ešte viac. Asi je to aj spojené s tým, že nie som veľmi „párty človek“, povahou som skôr taký samotár a radšej som doma, ako keby som mala ísť niekde do spoločnosti medzi väčší počet ľudí. Keď sa ma ľudia spýtajú, koľko kníh prečítam za mesiac, neviem odpovedať, je to pre mňa prirodzené, že pokiaľ mám voľnú chvíľu, zoberiem si knihu do ruky a čítam. Najviac čítam cez víkendy. To, že túto záľubu môžem využiť aj pri mojej práci, považujem za veľké šťastie.

Aké knihy by si radila prečítať si ľudom, ktorí k nim nemajú až taký kladný vzťah ako ty, ale predsa len by čítať chceli?

Pred časom som objavila jednu českú autorku, volá sa Kateřina Tučková, získala aj nejaké literárne ceny a obe jej knihy – „Žítkovské bohyně“ a „Vyhnání Gerty Schnirch“, sú veľmi zaujímavé. Je to mladá autorka a rozoberá v nich vážne témy ako odsun brnenských Nemcov alebo život čarodejníc na kopaniciach v Česko – Slovenskom pohraničí. Jej diela sú napísané veľmi pútavo, aj keď tie témy nie sú úplne jednoduché. Okrem Giordana, ktorého spomínané Prvočísla považujem zatiaľ za knihu môjho života a nič lepšie som zatiaľ nenašla, mám rada aj knihu „Zdroj“ od Ayn Rand. Ayn je asi známejšia sériou kníh, ktorá sa volá „Atlas pokrčil plecami“, ale „Zdroj“ je kniha, ktorú by si mal prečítať každý, aj keď je to ťažšie čítanie a má cez 800 strán. Je to také ľudsko – filozoficko – romantické a aj keď bola napísaná v roku 1943, tie témy sú doteraz aktuálne. Moja terajšia srdcovka sa volá „Zvláštní smutek citrónového koláče“. Je to kniha s veselou žltou obálkou, takže to vyzerá ako pozitívne čítanie, ale v skutočnosti je to dosť melancholická knižka o dievčatku, ktoré zistí, že dokáže identifikovať pocity ľudí z jedla, ktoré uvarili. Postupne zisťuje, že jej schopnosti nie sú asi úplne normálne a že je jediná z rodiny, ktorá niečo podobné dokáže. Knižka je vlastne príbehom nielen jej, ale aj jej rodiny a toho, ako sa s tým vyrovnávajú. Mojim ďalším obľúbencom je Murakami, ktorý vo svete patrí medzi komerčnú literatúru, no u nás medzi bestsellery rozhodne nepatrí. Mám prečítané všetky jeho knihy, ktoré vyšli buď v češtine, alebo v slovenčine. Svojou sériou „1Q84“, ma presvedčil, že aj keď napísal už množstvo diel, je pre mňa stále jeden z top autorov.

Podľa čoho si vyberáš knižky?

Knihy si vyberám intuitívne. Väčšinou teda siaham po obľúbených vydavateľstvách, ako je Odeon, Slovart alebo Artfórum. Nie vždy sa však trafím a nemám problém knihu niekedy aj nedočítať. Pokiaľ ma kniha nebaví, alebo na ňu nemám náladu, nechám ju tak. Väčšinou ich mám rozčítaných viacero, ale sú aj také, ktoré pravdepodobne nedočítam nikdy. Takou je napríklad „Pena dní“, ktorú všetci chvália a sú z nej nadšení, ale ja jej nejak neviem prísť na chuť. Potom mám medzery v ruských a iných klasikoch, keďže čítam väčšinou súčasných svetových autorov. Klasika je síce dôležitá, ale aj tí súčasní sú dobrí a stoja za prečítanie.