O tetovaní by som sa dokázala rozprávať hodiny a hodiny. Hlavne ak ide o kvalitu a nápad, ten u nás totiž často chýba. Veľa sme si toho mali čo povedať aj s dvojicou, ktorá svoju tetovačskú kariéru ešte len rozbieha – Lucy s Richardom, familiárne nazývanými Bumpkinovci. Lucy Hudecová je personalistkou v medzinárodnej spoločnosti, ale popritom sa venuje kresbe obrázkov. Nielen návrhom tetovaní, ale aj vlastnej voľnej tvorbe –ilustráciám, akvarelom či perokresbe. Richard Santay roky pracoval v automobilovom priemysle, prešiel si závislosťou od heroínu, pár rokov holdoval alkoholu, pracoval na lodi a po stretnutí s Lucy sa zase vrátil k umeniu. Dnes spoločne rozbiehajú značku Bumpkin Tattoo, v ktorej Lucy navrhuje motívy a Richard tetuje. Pár, ktorý sa zoznámil cez internet a ťahá to spolu už osem rokov, sme navštívili v ich malom domčeku, kde bývajú nielen oni, ale ich dvaja psi. Aké to je začať v nie najmladšom veku úplne odznova, ale aj o radosti z práce, ktorá človeka napĺňa – aj o tom bude tento rozhovor. A pozor. Naša drahá fotografka Lucia neodišla nepoškvrnená.
Lucy: Návrhy v rámci svojej značky som robievala už dávnejšie. Tento rok bol Richard na Kérkach pre život, kde stretol kamarátov, a tí sa ho začali vypytovať, prečo netetuje moje veci. Nevedeli sme však, kde začať. Napísala som Ondrashovi, ktoré ho poznám už nejaký ten rok, a ten nám poradil, vysvetlil a ukázal čo a ako. Richard si zobral nemalý úver na veci a odvtedy sa to snažíme nejako rozbehnúť. To bolo v auguste. Prácu sme si rozdelili tak, že ja budem zatiaľ robiť návrhy a Richard bude tetovať.
Richard: Začalo sa to však predsa len trošku skôr. To som si objednal také shitné strojčeky a skúšal som tetovať aspoň do citrusov, ale aj do seba. Našťastie, teraz už tetujem Cheyennmi. Dopyt však bol už dávnejšie. Ľudia sa pod obrazmi od Lucy často pýtali, prečo to netetujeme.
Richard: Už som to skúšal aj predtým. Prvú kérku mi robil pred vojnou Robo Forman, na vojne som potom začal tetovať chalanov. Je to síce podobné kresleniu, ale na druhej strane je to obrovská zodpovednosť. Keď raz spravíš chybu, ťažko ju napraviť. Začiatky boli dosť stresujúce. Je to celé o zodpovednosti, nechceš svoju prácu pokaziť.
Lucy: Keby to teraz chcel urobiť, pripadalo by mi to trochu zvláštne. Už by to nebol ten človek plný odvahy a odhodlania, ktorý mi v roku 2006 napísal, že je fešák z Trnavy a že prežil osobnostnú a finančnú krízu.
Richard: Asi by som sa vrátil do zamestnania iba vtedy, keby som mal pocit, že to naozaj nejde. Bol by som však z toho strašne nešťastný. Štyridsiatka je vek, keď už som prestal slepo snívať a trápiť sa. Zahodil som za hlavu všetky roky, keď som skúšal drogy, pil alkohol a nekontrolovane sa zadlžoval. Z tých období mi však zostali cenné životné skúsenosti, ktoré chcem správne zužitkovať. Dospel som do štádia, že chcem robiť už iba veci, ktoré sú pre mňa zmysluplné. A nie je pre mňa zmysluplné pracovať v korporácii alebo v spoločnostiach, ktoré venujú svoju energiu do niečoho, čo pre mňa zmysel nemá.
Lucy: Je to celé asi o tom, ako si to nastavíš. Ja sa napríklad do svojej práce teším, ale určite je človek spokojnejší, ak pracuje pre seba a na svojom.
Lucy: Ťažko. Obaja sme silné a tvrdohlavé osobnosti, vieme prejaviť svoj názor, ale keď sa na niečom dohodneme, tak je to už dobré. Na to, aby sme spolu mohli existovať, musíme niečo robiť. Občas však spolu bojujeme.
Richard: Je to aj tým, že ešte len začíname a zatiaľ sme si nezaviedli nejaký systém. Lucka je cez deň v práci a týmto veciam sa môže venovať až cez víkend. Občas mám pocit, že je to neorganizované, lebo bez svojej excelovskej tabuľky sa ani nepohnem. Keď na niečom robíme, málokedy sa zhodneme na prvýkrát.
Lucy: Myslím si, že keby sme po ôsmich rokoch spolu nedokázali vykonávať bežné činnosti, ako je nakupovanie a podobne, nejdeme ani tetovať. Keby sme nemali skúsenosti zo života, tak do toho asi nejdeme. A hlavne pri tejto práci sa aj dopĺňame, čo je veľmi dôležité.
Lucy: Keď sme sa s Richardom dohadovali, hlavná podmienka bola, že nebudeme robiť iné veci ako vlastné návrhy. Dokonca nám robí problém robiť veci, ktoré sú podobné ako tie, čo sme už robili. Niekedy ma desí a bojím sa, kde budem hľadať ďalšiu a ďalšiu inšpiráciu. Dúfam, že ju nájdem niekde vo svojom najhlbšom vnútri. Mám však pocit, že sme zaplnili dieru na trhu. Málokto sa u nás venuje jemný, nežným, ženským motívom. Možno preto sa to ľuďom aj páči, čo nás, samozrejme, teší.
Richard: Uvidíme, ako sa to vyvinie. Určite nezostaneme len pri Luckinom štýle, teraz takisto viac kreslím a snažím sa svoj rukopis dať do množstva vecí, ktoré robím. Momentálne je to väčšinou tak, že pokiaľ si Lucia nevie dať rady s niečím, čo robí, urobím to ja, alebo dorobí to, čo navrhnem.
Lucy: Už sme dosť ľudí aj odmietli. Nerobíme tribaly, pierka, jašteričky, nápisy, dátumy narodenia a podobne. S tým máme naozaj problém a hľadáme kompromis, ktorý nie vždy vyjde a musíme povedať nie. Našťastie sa nikto, koho sme odmietli, neurazil. Snažíme sa hlavne budovať si vlastné portfólio, a preto si vyberáme.
Richard: Najradšej mám, keď je niečo inovatívne. Aj ľuďom sa snažím vysvetliť, že keď si dáš vytetovať pierko na rebrá, budeš len jeden z davu, ktorý to pierko má. A to my nechceme.
Lucy: Dúfam, že v budúcom roku to bude smerovať k pokojnosti a radosti.
Richard: Hovorím, že plánovať netreba. Každou kérkou ma to baví viac a viac. Chcel by som si v tom spraviť systém, venovať sa tomu každý deň, aby to nabralo na pravidelnosti.
