Juliana Mrvová

Výtvarníčku Julianu Mrvovú si ľudia často spájajú nielen s maľbami, kresbami a výtvarnou činnosťou, ale aj s filmami. Stvárnila niekoľko televíznych a dabingových úloh. Počas strednej školy sa herectvo dostáva do úzadia a Juliana sa po skončení francúzskeho lýcea venuje štúdiu na VŠVU v Bratislave, kde neskôr v rámci doktorátu aj učí. Do roku 2013 pôsobila ako manažérka pre Tranzit dielne, kde sa nachádza aj jej ateliér. V súčastnosti je na voľnej nohe a sústredí sa na vlastnú tvorbu. Pozvala nás nielen na prehliadku svojho tvorivého kráľovstva, ale tradične vyťahovala z rukávu aj príhody všetkého druhu. Bohužial pre vás, sú nepublikovateľné.

Jula, kedy budeš hrať v ďalšom filme?

Neviem, ja som hrala v roku 2009 v jednom maďarskom, premietali ho aj v Cannes. Režisér je maďarská hviezda a film sa volal „History of aviation (A repülés története)“. Natočil taký film, s ktorým vyhral krátkometrážnu sekciu v Cannes a toto bol jeho ďalší. Našiel si ma na internete, cez agentúry. Niekde mám ešte staré fotky a písala mi jeho asistentka, a ja, že to už nerobím, tak som sa na to vykašľala. Potom som zistila, že moja kamarátka Clara, ktorá je prekladateľka do francúzštiny v Budapešti sa s ním pozná. Volala mi, že prosím ťa, rád by sa s tebou stretol, nemohla by si? Prišiel sem, bol to milý chalan, tak som súhlasila.

Spoznávajú ťa ešte ľudia?

Spoznávajú, bohužiaľ, aj podľa hlasu, že ty si dabovala tú a tú. Vieš, dosť veľa som dabovala, aj Baywatch a podobné kraviny. Trikrát som bola Hobbyho frajerka – raz černoška, raz taká malá tučná a raz neviem čo. Potom som na strednej prestala, nemala som čas, musela som študovať. Bola som na francúzskom lýceu a dabuje sa poobede, musíš byť celý týždeň v štúdiu.

Ako dlho maľuješ obraz?

To závisí. Napríklad ten, čo tu mám, maľujem už pol roka a asi ho nikdy nedokončím. A tieto mám na stene od začiatku Vianoc. Tento maličký som namaľovala za jeden deň, ale potom som sa už nevedela pohnúť. Veľakrát na to len tak pozeráš, potom zistíš, že takto to robiť nemáš, toto je zle. V princípe maľujem rýchlo, mám kolegov, napríklad Erik Šille, ktorému jeden obraz reálne trvá niekoľko týždňov. Ja keď maľujem, tak to ide dosť rýchlo. Dlho mi trvá než začnem, rozhodnem sa, čo s tým obrazom vôbec chcem spraviť. Som si to vypočítala, že takých veľkých, tých viem urobiť tak desať ročne. Desať takých stredných a k tomu nejaké maličké. V poslednej dobe robím ale množstvo kresieb. Viac ako 10, 15 obrazov však nenamaľujem, lebo potom to už vyrábaš. Tiež potrebuješ mať obdobie, keď nemaľuješ. Mohla by som maľovať stále tie moje kvetiny, ale to by asi nikoho nezaujímalo.

Často maľuješ podľa fotiek?

Je to rôzne. Niektoré sú vyslovene podľa fotiek, ale tie tušové neboli. Ja fotografiu používam miesto skicára, robím si také prepálené zábery a vlastne si to nemanipulujem v počítači, ale keď si chcem meniť farebnosť, tak ju mením rovno pri maľovaní.

Budeš ešte niekedy učiť na škole (VŠVU)?

Vieš čo, tá škola je taká mužocentrická. A neviem, či sa mi tam chce nejak nasilu cpať. Je to taká klasická inštitúcia, niekde inde by som možno učila… ale neviem, či by som chcela vlastne.

Bavilo ťa to?

Baviť ma to, bavilo, však ja som sa s mojimi študentami potom kamarátila.

Viac informácií o Juliane nájdete na jej webovej, alebo na facebookovej stránke.

Jej práce si môžete pozrieť do konca januára 2014 v Rimavskej sobote na výstave Bienále maľby IV.? a v bratislavskej Flatgallery do konca februára 2014.

V rámci projektu „Periférne centrá“ nájdete do jari 2014 jej najväčšie dielo v Dúbravici, na budove Jednoty.