Ak by mi niekto dekádu dozadu povedal, že budem poznať nie jedného, ale hneď niekoľkých ľudí, ktorí produkujú svetové veci na Slovensku, neviem, či by som mu uverila. Našťastie, doba sa zmenila a s ňou aj moja radosť z toho, že tých ľudí je okolo mňa príjemne veľa. Jednou z nich je aj nežná grafická dizajnérka Mikina Dimunová. Pre milovníkov módy jej meno nie je žiadnou novinkou. Možno ju registrujete aj ako „tú, ktorá navrhla logo NEHERA“, nie je to však jej jediný svetový vizuál. Počas pôsobenia v Paríži sa jej podarilo pracovať aj na projekte pre módny dom Chanel, a v súčasnosti predstavila aj svoju víziu slovenského baletu na úrovni – v kampani pre SND. To, ako si našla cestu ku grafickému dizajnu a typografii, prečo nechcela ostať v Paríži, ale aj čo to znamená pracovať pre Chanel, sa dozviete v rozhovore.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub
Ako si sa dostala ku grafickému dizajnu?
Predvojom určite bolo aj to, že som bola vizuálne citlivé decko, odchované na počítačových hrách a kreslení v Paintbrushi.
Ale úplne uvedomelo v prvom ročníku na vysokej škole. Ako migrantka z textilného dizajnu, na ktorý som bola oficiálne prijatá, som si vybrala kurzy, ktoré ma fascinovali po piatich rokoch odevného návrhárstva oveľa viac. Grafický dizajn v podobe štvrť semestra som absolvovala hneď na úvod a už som odtiaľ nechcela odísť. Začala som chodiť do BURIZONU – komunity už etablovaných grafických dizajnérov, intermediálnych umelcov a teoretikov ako Róbert Paršo, Peter Huba, Vladimíra Pčolová a Mária Rišková. Títo ľudia ma tak ovplyvnili, že som sa okamžite rozhodla, že grafický dizajn je to, čo ma bude v budúcnosti živiť.
Prečo grafický dizajn a nie textil?
Už výber pokračovania z odevného do textilného dizajnu bol dobrý smer. Odev je priestorový objekt, pomerne zložitý na konštruovanie, na čo som nemala zvyčajne trpezlivosť. Mala som pocit, že nebudem nikdy dostatočne dobrá. Textilný dizajn mi prišiel ideovo obmedzený. Chcela som tvoriť výlučne v 2D, ale pracovať aj s fotografiou, ilustráciou a typografiou. Prinášať posolstvo cez vizuál – vizuálne komunikovať.
Prečo si teda šla na textil?
Bola som dieťa, ktoré netušilo dosah toho, čo mu má škola dať. Šťastne som však bola zmanipulovaná najbližšími. Veľmi veľa som kreslila, šila bábikám šatstvo, takže doma bolo zanalyzované, že by som sa tým mala zaoberať. Trenčín bola najbližšia destinácia a tak som prakticky odišla v štrnástich z domu, aby som 4 roky na sebe intenzívne pracovala. No a zdržala som sa 5 a dalo mi to veľa.
Čo ťa zaujalo na grafickom dizajne?
Od malička som si listovala časopisy, zaujímali ma reklamy, to zobrazenie momentu, ktoré má niečo v statickej forme rozpovedať. Mala som rada plagáty, potom aj komix, ako formu výpovede príbehu. Dnes viem pomenovať, že všetky tieto fascinácie spája pojem – grafický dizajn.
K typografii som si hľadala cestu dlhšie, no nakoniec som ju našla. Som zberateľka fontov, komunikujem s typografmi z celého sveta a už nejeden pre mňa doplnil do znakových setov Ľ či Ĺ. Na fonty míňam najviac peňazí.
Kedy si sa začala venovať grafickému dizajnu „naozaj“?
Bolo to v čase, keď som ho začala už reálne študovať, čiže v druhom ročníku. Riešila som paralelne zadania do školy a prichádzali aj prvé pracovné ponuky. Nikdy som sa k nim nepostavila, že sa na to necítim, učila som sa za pochodu, priamo na reálnych projektoch.
Rovno medzi prvými spoluprácami prišla ponuka tvoriť knižné obálky pre Vydavateľstvo Slovart. Neprišla však len tak od nich, ale od spolužiaka, ktorý pre Slovart už robil. Bolo super, že dopyt po dizajnéroch z VŠVU bol tak citeľný. To dávalo nádej, že umenie môže byť reálnou profesiou. S takou víziou sa študuje hneď ľahšie.
Lenže to boli časy, keď mi dizajn obálky schválili tak na desiaty krát. Postupne som sa prepracovala k menšiemu počtu návrhov a schopnosti si ich relevantne obhájiť, respektíve správne si vysvetliť zadanie, aby som nerobila toľkú nadprácu. Pri spomienke na tento projekt nezabudnem, ako som chodila s disketou do internet café a posielala do Slovartu tie množstvá návrhov.
Čo bola prvá vec, ktorú si robila pre Slovart?
Stimul od Maxella. Na obálke bola Marilyn Monroe a mozog ako ústredný motív v predpísanom dizajne príslušnej edície.
Ako dlho si pre nich pracovala?
S pauzami pracujem až do teraz.
Kedy si si našla svoj štýl?
Slovenský klient mi umožnil naučiť sa naozaj širokú škálu techník a výrazových prostriedkov. Robila som koláže, fotila som si materiál, kreslila, písala, hľadala náladu v kumulovaní materiálu. Ku každému zadaniu som pristupovala rôznorodo, ale akoby bez vlastného názoru. Proste som nasledovala zadanie a bola skôr exekútorom myšlienok tých druhých. Dnes, po naozaj neprebernom množstve realizácií je to tak, ako by to malo byť. Najskôr prichádza názor v podobe konceptu a potom realizačná fáza, ktorá je dôsledne dotiahnutá, aby podporovala obsah, čiže ideu projektu. A klient prichádza za mnou, lebo mi verí.
Ktorá práca bola pre teba zásadná?
V Paríži nastal zlom. Prišiel pre mňa úplne nový druh zadávateľa – parížsky klient. A ten chce po dizajnérovi myslenie. Práca sa robila na kvalitu, bolo jej podstatne menej ako na Slovensku. Rozpočet bol dvadsaťkrát vyšší a bol priestor na názor. Taktiež ma veľa naučili kamaráti – parížski kolegovia – dizajnéri. Najmä o efektivite a koncepčnosti. Dovtedy som sa hrala na umelca, robila množstvo návrhov a rôznych prekvapivých riešení, ktoré napokon nikto nikdy neocenil.
Ako dlho si bola v Paríži?
Najskôr som tam chodila na veľmi časté návštevy, pokračovalo to jedným letom, keď som si vytýčila cieľ naučiť sa po francúzsky. A napokon som sa tam presťahovala a zostala ďalšie 3 roky.
Tam si bola na voľnej nohe?
Áno. Paralelne ma živili projekty zo Slovenska a v Paríži som postupne dostávala zaujímavé zadania od rôznorodých klientov a tiež sa nabaľovali projekty pre ďalšie krajiny. Na záver som si vyskúšala aj stabilnú prácu v agentúre venujúcej sa nadnárodným klientom vo fashion a beauty segmente. Vyskúšala som si, ako fungujú veľké produkcie pre obrovské značky a to bola skúsenosť z ktorej čerpám dodnes.
Prečo si sa vrátila?
Jednoducho pre pocit kultúrneho zázemia a komfortu žiť v malom meste. Taktiež kvôli osobným pocitom, že v Paríži ostane človek navždy nejakým prišelcom. Chýbal mi domov. Ten pocit byť tam, odkiaľ som. Bola som veľmi pekne integrovaná, ale s nepochopiteľnou emóciou prázdna v sebe. Zrazu som milovala návštevy na Slovensku. Tak som si to vymenila. Teraz znovu milujem návštevy Paríža.
Čím pre teba bola práca pre Chanel?
Brala som to na ľahkú váhu, lebo som neverila, že by to mohlo vyjsť. Vyšlo. Nebolo to nič veľké pre svet, zato veľké pre moju dizajnérsku kontinuitu. Našla som sa v danom segmente, pochopila som, že sa dá rozvíjať dizajn značky, ktorá je tu storočie. Vždy sa do nej dá vniesť niečo nové, aby to zafungovalo v hraniciach, ktoré má značka zadefinované. Tam som pochopila zmysel identity ako takej a to odštartovalo aj moje aktuálne pole pôsobnosti.
A Nehera?
Ponuka vytvoriť Nehere vizuálnu identitu prišla presne v správny čas. V dobe dizajnérskeho útlmu. Bol to nový cyklus, na ktorý som čakala. Dostala som ponuku vytvoriť nový brand.
Videla si to oblečenie predtým, než si navrhla logo?
Áno, počas navrhovania prvej kolekcie Borisom Hanečkom som bola prizvaná k spolupráci. Videla som prvé kreatívne procesy i ambície, študovala som históriu a to, ako vyzerala táto značka pred takmer storočím. S tým prichádzali nápady, ako značku uchopiť, vystavať ju tak, aby bola univerzálna, zapadla medzi svetové módne značky, ale aby bolo cítiť aj tú československú tradíciu.
Majú ťa ľudia zafixovanú ako tú, čo robila Neheru?
Áno, sú ľudia, ktorí mi dávajú kredit aj za veci, ktoré už na značke robia iní. Mám radosť, keď môžem byť hrdá na to, čo značka kontinuálne generuje aj bez mojej pomoci. Takých, ktorí uchopia identitu tak správne, ako to urobila Nehera nie je veľa.
Chcela by si pracovať tak, aby ľudia hneď poznali, že si niečo spravila ty?
Neviem. Nerada sa recyklujem, aj keď sa tomu úplne vyhnúť nedá. Baví ma meniť štýly. Rada lavírujem. Ukľudňuje ma meniť estetiku. Oddýchnem si a som kreatívnejšia. Urobím sofistikovaný konceptuálny brand a vzápätí dizajnujem plechovku na nápoj, potom idem na fotenie do terénu. Takto je to dobre rozvrhnuté. Jedna práca vyvažuje druhú.
Na čom zaujímavom robíš teraz?
Dokončila som práve tri zaujímavé identity. Redizajnovala som pražskú značku sviečok Meadows, vytvorila som komplexnú vizuálnu identitu portugalskej surferskej značke Blest. a novootvorenému concept storu v Bratislave – Diagram.
Taktiež sa mi podarila skvelá spolupráca s Baletom SND, kde som vytvorila vizuálnu identitu zastrešujúcej kampane. Je to organická kampaň, kde vidieť v online aj offline priestore veľké množstvo kombinácií vizuálov – kumulovaných tanečných figúr, ktorými chceme navnadiť publikum chodiť na baletné predstavenie a odbúrať predsudky o bielych pančuškách a zženštilých tanečníkoch. Repertoár je plný zaujímavých, ale aj pôvodných diel a málokto vie, že baletný súbor SND je vyskladaný z tanečníkov z rôznych kútov sveta. A práve to chce táto kampaň vizuálne komunikovať.
***
