Andrea Kopecká

K tetovaniu som sa dostala úplnou náhodou len pred dvoma rokmi. Kreslila som vždy, ale na tetovaní ma zaujalo to, že na rozdiel od maľby alebo kresby, ktoré som často tvorila pre seba do šuplíka, pri kérke sa obrázok hneď stal niekoho súčasťou. Nakreslila som návrh a človek si ho o chvíľu odniesol na sebe domov, kamkoľvek sa pohol, kresba išla s ním. Tetovanie som však pôvodne mala myslené ako odreagovanie sa popri škole, že cez víkend možno spravím nejakú tú kérku kamarátovi a zároveň sa budem učiť tetovať. Nabralo to ale rýchlejšie obrátky, ako som si myslela, keďže som nakoniec ostala tetovať v štúdiu, kde som si robila kurz. Od začiatku som mala celkom veľa ľudí, lebo som začala tetovať štýlom, ktorý v Bratislave nie je príliš rozšírený. Takže sa z tetovania v rýchlom slede stala plnohodnotná práca a pomaly som sa nestíhala venovať toľko maľbe. Teraz som si dala za cieľ spojiť maľbu s tetovaním, takže to je taký môj súčasný „challenge“. Kresba ma sčasti priviedla k tetovaniu, a tetovanie teraz spätne ovplyvňuje moje rozmýšľanie v maľbe.

Najlepšia cesta je mať dosť veľa strelených kamarátov, alebo ochotu skúšať na sebe, lebo je lepšie začať sa učiť tetovať do živého. Živá ľudská koža sa správa úplne inak ako nejaké prasacie kože a je len ťažko simulovateľná. Takisto na nej človek môže postupne pozorovať aj proces hojenia a čo sa s kérkou pri ňom vlastne stane. Chce to ale veľa skúšať a mať hlavne ochotných ľudí, ktorí sa nechajú potetovať, lebo keď začínaš, je proces tetovania bolestivý a pomalý.

Oficiálna cesta je spraviť si kurz. Potom si človek vytvorí nejaké portfólio a môže skúsiť uchádzať sa o miesto v tetovacom štúdiu. Na kurze ťa ale nenaučia pekne tetovať. To je remeslo, ktoré sa naučíš praxou. Je to skôr o praktických veciach – ako sa pohybovať v štúdiu, ako si nekontaminovať veci, s ktorými pracuješ, základy hygieny v štúdiu, technická stránka tetovania. Základ je ale mať možnosť reálne tetovať. To bolo aj moje šťastie, keďže si ma v štúdiu, kde som kurz robila, aj rovno nechali a začala som hneď naostro. Takže pokiaľ si niekto myslí, že si stačí spraviť kurz a bude z neho tatér – nestačí to.

Najskôr som tetovala iba do prasacích koží. Prvého človeka – kamaráta – som tetovala tak trochu z donútenia. Naozaj som nechcela, ale mal meniny a stále ma prehováral, že to musím vyskúšať. Tak som sa na to dala. Spravila som mu čiaru a tá tam ostala. Nakoniec to nebolo až také hrozné.

Kamaráti vedeli, že viem kresliť a že to nebude ako z tej reklamy na McDonald’s, že im nakreslím kresbičku ako za euro. Alebo potom chceli práve takú, boli za každú blbosť. Hlavne to však boli ľudia, ktorí neobľubovali klasické kérky, tieňované realistické obrázky, na ktorých sa ukazuje skill. Samozrejme, na začiatku odo mňa nikto nečakal, že s tým tetovaním vyhráme nejakú tattoo convention. Bolo to celé kamarátske.

Návrhy som si robila vlastné a občas boli dosť komplikované a založené na efekte. Keďže som ale nemala dostatočné technické danosti, tak som si tie motívy prispôsobovala, aby pre mňa boli zvládnuteľné a aby konečný výsledok vyzeral dobre. Od začiatku som vedela, čo musím spraviť, aby som na konci bola so svojou prácou spokojná. V podstate platilo, že čím viac efektov – barličiek, tým lepší výsledok. Teraz sa snažím zjednodušovať. Pokiaľ som sa ale s niekým na motíve nedohodla, tak som mu jednoducho vysvetlila, že to asi nie je práca pre mňa. To je však bežná prax a robím to tak dodnes, pokiaľ niečo necítim, nejdem do toho, je to zbytočné.

Dnes ale väčšinou už tetujem len veci, ktoré ma bavia. Teší ma to, že mám okolo seba dosť mladých výtvarníkov a tí vždy prídu so zaujímavými nápadmi. Dosť mi pomohla aj moja facebooková stránka, ktorú som si založila. Najskôr mi ju lajkovali len kamaráti, ale postupom času sa moje práce rozniesli medzi ľudí a začali sa sami ozývať. Momentálne som ale vo fáze, keď iba hosťujem, lebo sa snažím dokončiť diplomovku a v štúdiu som iba dohodnutý týždeň v mesiaci.

Nie, tribaly som nikdy nerobila. Raz som ale robila mačičku z Google. To je taká, že si zadáš do vyhľadávača „cat“, a vidíš, že je to hneď tretia mačka a že si ten človek ani nedal námahu s tým, aby si zobrazil viac výsledkov alebo hľadal niečo originálne. Ľudia sú u nás dosť naučení brať to, čo už niekde videli a idú „na istotu“. Do niečoho experimentálnejšieho sa im príliš nechce, mám taký pocit, ale už sa to trocha lepší.

Často ale bojujem s ľuďmi, ktorí prídu a majú nezmyselné požiadavky technického charakteru. Napríklad si prinesú vytlačený motív, ktorý je taký maličký, že sa proste vytetovať poriadne nedá. Je rozdiel medzi kožou a papierom, to by si mali uvedomiť. Asi si ale myslia, že je lepšie mať niečo maličké, čo nebude také nápadné. Vidím to však tak, že pokiaľ si dáš malú kérku na ruku, už ten priestor aj tak natoľko rozbiješ, že sa tam neskôr ťažko niečo napasuje. A hlavne, pokiaľ je tá vec malá, zle vytetovaná, aj tak ju časom budeš buď schovávať, alebo ju niečím prekryješ, takže je to vlastne zbytočná práca.

Okrem vzácnych prípadov, keď mám totálne voľnú ruku, je motív vždy výsledkom kompromisu medzi mnou a tetovaným. Oni mi síce napíšu, že sa im páči to, čo robím, a nech sa realizujem, ako chcem, ale v konečnom dôsledku majú prirodzenú potrebu do návrhu zasahovať. Je to ako v každej kreatívnej profesii, kde pracuješ na zákazku – ty síce nápad máš, ale zákazník ti ho celý prekope. Myslím teraz pripomienky, ktoré nie sú k dobru veci: zahlcovanie vizuálu prehnanou symbolikou, okresávanie kompozície. Ak mi napríklad niekto povie „daj preč tú čiaru“, na ktorej je celý motív postavený, a myslí si, že to bude fungovať. Nie je tu ešte natoľko zaužívané to, že sa vložíš tatérovi do rúk a necháš to na neho. Z prvotného „páči sa mi tvoja robota, nechám to na teba“ sa to nakoniec tak či tak úplne zmení. Dôvera v našu prácu sa buduje postupne, s každou ďalšou vecou sú ľudia ochotní menej a menej zasahovať do procesu tvorby tetovania.

Bolo to úplne na začiatku. V tom čase som robila v škole seminárku o tetovaní a dosť som sa venovala jeho histórii. Európa mala bohatú históriu tetovania a až kresťanstvo ho odsunulo do úzadia. Neskôr sa kérky postupne vrátili vďaka námorníkom, ktorí si ich doniesli z tichomorských ostrovov do prístavov a odtiaľ do miest. To, že som sa venovala histórii tetovania a učila som sa rozlišovať jeho významy, ma naučilo, že tu tetovanie bolo ešte skôr, než to bola len módna záležitosť. Všetky národy vychádzali v tetovaní z lokálnej histórie, ľudovej tvorby a vizuality. Preto mi napadlo, že budem robiť niečo naše. Slovensko má predsa bohatú, voľne prístupnú databázu svojich motívov, s ktorými sa dá dobre pracovať a sú vizuálne silné. Preto nechcem, aby to bolo len o preberaní cudzích kultúr, keď sami máme čo ponúknuť. Nie je mi blízke a ani sa mi nechce tetovať niečo, čo má v iných krajinách úplne odlišné konotácie. Napríklad japonské vzory sú plné významov a nemám chuť ani dôvod doplňovať si v tejto sfére vzdelanie, aby som niekomu nevytetovala nejakú hlúposť. Fušovať do významov, ktoré majú bohatú históriu a symboliku niekde úplne inde, je čistý nezmysel. Výšivky sú nielen pôvodné vzory, ale aj naše korene.