Jakub Trajter

Expo je veľká vec. Nielen pre krajinu a mesto, ktoré ho hostí, ale aj pre štáty, ktoré sa ho zúčastnia. Množstvo zásadných stavieb a objektov vzniklo práve pri príležitosti týchto výstav – či už Eiffelova veža alebo Atomium v Bruseli. V roku 1958 patrila svetová výstava aj československému pavilónu. Navštívilo ho viac ako šesť miliónov návštevníkov a patril k najvyhľadávanejším. Tento rok sa Expo koná v Miláne. Slovensko síce nemúti vody, ale je tam. A spolu s ním aj sochy od Jakuba Trajtera, ktorý pripravil objekty pre náš pavilón. Ako pracuje a s kým a ako sa mu podarilo na Expo dostať, sme sa dozvedeli pri návšteve jeho ateliéru.

Čo máš najradšej na sochárstve?

Najviac sa mi na ňom páči kontakt s materiálom. Môj mentor prof. akad. soch. Juraj Meliš mi vždy hovoril, že je to ako vrcholový šport. Človek vynechá tréning a ide to dolu vodou. Na druhej strane ma baví, že sa nemôže stať nič také, čo by človek nemohol vyriešiť. Počas dokončovacej fázy alebo riešenia problémov si to človek môže najviac užiť.

Aké problémy rieši mladý sochár?

Intenzívne som sa začal venovať soche hneď po vysokej škole. Základný problém, s ktorým bojuje väčšina sochárov – a to je priestor, aby mohol veci skladovať, aby mohol tvoriť –, sa mi podarilo vyriešiť až po piatich rokoch. Ten môj je v industriálnej zóne, kde nikomu nevadí hluk ani to, že robím do noci. Zázemie, čo sa týka kovošrotov, predajní železa a podobne, je tu vykryté, takže sa nikam nevzďaľujem. Môžem pracovať bez vyrušovania kolegami alebo návštevami.

S akými materiálmi najradšej pracuješ?

Vyzerá to tak, že s kovom, ale nebránim sa ničomu. Iné materiály sú oproti železu o dosť poddajnejšie a prechod k nim je potom vždy tak trochu relax. Kov má v sebe množstvo možností – môžeš z neho vytvárať nielen obrovské objekty, ale aj miniatúry a to ma baví. Aj keď niektoré materiály, ako napríklad kameň, sú dosť ťažké na obrábanie. Potrebuješ vodný lúč, pri práci s nimi sa práši a to príliš nemám rád. Veľmi ma však baví odlievanie. Človek si môže do detailov – v rámci konštrukčných možností CNC – navrhnúť model, ktorý nakoniec prenesie do skutočnosti. Síce nie vždy to, čo človek navrhne v 3D, funguje aj v skutočnosti, ale je príjemné pozerať sa na to, ako vec vzniká. Dôležité je nestrácať kontakt s materiálom. Pre mňa je materiál inšpiráciou. Vždy sa správa inak v skutočnosti a na papieri. Niekedy je však treba byť nekompromisný a realizovať svoju predstavu striktne.

Aký máš pracovný postup?

Snažím sa postupovať systematicky, ale nebránim sa spontánnej zmene alebo úprave, keď si to dielo vyžaduje. Nie vždy som v najlepšej forme, a preto stále hľadám lepšie riešenia. Pracujem priamo svojimi rukami, ale šetrím sa. V rámci zodpovednosti a rodičovstva. Jasné, že na niektoré veci si vytvorím model, ale napríklad aj v prípade vtáka, ktorý putoval na Expo 2015, som si spravil viac-menej iba skicu. Je to tak, že veci, ktoré majú byť exaktne čitateľné, si radšej pripravím v modeloch a 3D vizualizáciách. Tohto sa musím hlavne držať, keď idem do verejného priestoru, kde platia nejaké pravidlá a musím dbať na bezpečnosť ľudí.

Na základe čoho ťa vybrali na Expo?

Referenciou bol exteriérový objekt, ktorý som robil pre výstavu v River Gallery. Scénograf Tomáš Berka hľadal niekoho, kto by bol schopný vytvoriť veľkorozmerné oceľové diela pre slovenský pavilón, a mňa si ma vybral práve na základe týchto referencií.

Aká bola cesta do Milána na Expo?

Cesta bola fajn, lebo som hneď na začiatku natankoval do svojho auta benzín namiesto diesla. Nakoniec sme sa však všetci šťastne dostali do Milána. Práca na mieste bola skvelá. Ľudia boli veľmi kolegiálni a nápomocní, keď zistili, že som autor vystavených vecí. Celé je to však show, keď si to porovnáš napríklad s Bienále v Benátkach. Je to skôr pre masy, takže veľa vecí je tam robených na efekt, aby ľudí zaujali. Slovensko sa snažilo odprezentovať nielen prírodnými zdrojmi, ktorými disponuje, ale aj tým, čím sme známi, napríklad športom.

Na akú tému sú tvoje veci?

Témou Expa sú životné zdroje. Moje veci boli súčasťou hlavnej expozície v sekcii Tradícia. Tomáš Berka ma oslovil, či mu nepomôžem zrealizovať komplet výzdobu a scénu celého pavilónu. Sú tam dva väčšie objekty – šesťmetrový strom fujarovník, ktorý mal predstavovať pretavenie hudby do priestoru. Druhým objektom bol vták, ktorého predstava bola len nahodená. Tam sa to teda mohlo riešiť úplne slobodne. Som rád, že spolupráca s Tomášom Berkom fungovala aj napriek vekovému rozdielu, ktorý medzi nami je. Som od neho podstatne mladší, ale mal dôveru v moje návrhy, tak ako som mal ja dôveru v jeho prácu. On sa pohybuje v úplne inom segmente ako ja, takže aj jeho pohľad na vec bol odlišný. Má množstvo skúseností z filmu a podobne, takže keď s niečím prišiel, bolo to väčšinou fasa.

Čo sa stane s vecami z Expo 2015, keď sa skončí?

To sa ešte uvidí. Podľa mojich informácií by náš pavilón mal dať objekty na charitatívne účely, čo znamená, že sochy sa rozoberú a spraví sa z nich napríklad detské ihrisko alebo dekoratívne objekty, v každom prípade sa asi objavia vo verejnom priestore.

Čo ti dala skúsenosť s tvorbou objektov na Expo 2015?

Bolo to také pokrstenie ateliéru, keď som za krátky časový úsek musel spraviť množstvo roboty, ktorú nebolo možné zvládnuť ani s jedným, ani s dvoma pomocníkmi – to znamená, že bolo potrebné manažovať viacero ľudí. Takisto bolo potrebné naraz pracovať na viacerých projektoch. Až na konci toho celého som videl, či to do seba zapadlo, alebo nie. Celé to bolo veľmi náročné. Bokom išiel nielen osobný život, ale aj rodinný.

Ako dlho trval tento projekt?

Päť mesiacov.

Vyšiel si s časom? Alebo bol na konci stres?

Ani v jedinom momente nedošlo k situácii, že by sme nestíhali. Samozrejme, dochádzalo k časovým sklzom, ale vždy, keď som videl, že nestíhame, tak som robil nadčas a bol som tu nie desať, ale dvanásť hodín.

Stalo sa ti niekedy, že prišiel klient s takou nereálnou predstavou, že to bolo nerealizovateľné?

Samozrejme, stáva sa to. Všetko je viac-menej realizovateľné, no keď napríklad niekto príde s predstavou 500-kilogramového objektu, ktorý má päť metrov a má ležať na dvoch malých šraubíkoch… Stáva sa to však aj skúsenejším návrhárom, pokiaľ človek s tým materiálom nepracuje. Pre mňa je v rámci predaja, samozrejme, najlepšie, keď príde klient, niečo si vyberie a zaplatí. Vtedy odpadá tá fáza, keď sa s ním potrebujem dohadovať na veciach počas toho, ako tvorím. Predstava klienta je málokedy uspokojená, lebo jeho vízie sa postupne menia.

Čo ťa čaká najbližšie?

V prvom rade si dám trochu relax. V druhom rade mám nahromadených množstvo nápadov. V rámci oživenia svojej tvorby by som sa preto rád pustil no viacerých projektov. Za tých päť mesiacov som si toho nahromadil v hlave a na papieri naozaj veľa. Aj v rámci hudby by som sa rád venoval takej pohodovej, hobby tvorbe, lebo ma to naozaj baví.

***