Dušan Kochol

Odkedy sa Annie Leibowitz vyjadrila, že iPhone je dobrý kompaktný fotoaparát, môže byť fotografom už naozaj každý. Jediné, čo k tomu potrebuje, je séria dobrých filtrov. Po starom sa však k fotografii dostal Dušan Kochol, ktorý momentálne končí doktorát na Inštitúte tvůrčí fotografie a okrem toho sa venuje aj organizovaniu bratislavského fotografického OFF_festivalu. Okrem slovenských a českých inštitúcií mal možnosť vyskúšať si aj prestížnu londýnsku Central Saint Martins či London College of Fashion. V Londýne prežil skoro sedem rokov, momentálne však žije a tvorí v rodnej Bratislave, kde sme ho navštívili. Venuje sa umeleckej inscenovanej fotografii, videoartu, kurátoruje a aby toho nebolo málo, je šéfredaktorom časopisu FORM, ktorý sa zameriava na prezentáciu slovenského dizajnu a vychádza štyrikrát do roka ako dizajnová príloha časopisu For Men.

Prečo si začal s fotografiou?

U mňa to bol taký prirodzený vývoj. Na ŠUV som študoval propagačné výtvarníctvo a venoval sa maľbe. To ma do značnej miery ovplyvnilo aj pri fotografickej tvorbe. Kompozícia a to, ako vo fotografii pracujem so svetlom, vo mne prechádza procesom pripomínajúcim prípravu na akt maľby. Tak, ako som prešiel z maľby na fotografiu, teraz plynulo prechádzam z fotky na video. Vždy som sa filmu a videu chcel venovať, ale asi som potreboval mať vo svojej tvorbe určitý vývoj, pomaly sa k tomu dopracovať. Ak by som hneď skočil na film, mám pocit, že by mi veľmi chýbali všetky tie skúsenosti.

Aké témy si fotil na začiatku a aké fotíš teraz?

Keď sa na tým zamyslím, od začiatku sa venujem vlastne tomu istému – inscenovanej fotografii. Baví ma totiž vytvárať si vlastnú realitu, ktorá najskôr vznikne v mojich predstavách. Inšpirujem sa svetom okolo seba, ľuďmi a situáciami, do ktorých sa dostávajú. Dosť som sa venoval aj módnej fotografii, hlavne som po tom túžil, keď som žil v Londýne, tam ma to chytilo naplno. Musím sa však priznať, že aj keď je tým moja tvorba dosť poznačená, dnes už podobné fotenia až tak nevyhľadávam a radšej sa sústredím na iné veci.

V našich podmienkach je módna fotografia dosť uniformná a vybočenie je prijímané veľmi ťažko, čiže proces je pomalý a treba naň trpezlivosť. Je to hlavne o cieľovej skupine, pre ktorú sú tie dva-tri tuzemské módne časopisy určené, a ešte väčšmi o zadávateľoch reklamy, ktorí majú o tejto cieľovej skupine dokonca limitovanejšiu predstavu. Nikto nechce nikoho uraziť alebo pohoršiť, a preto každý radšej ide na istotu. Tým pádom celá produkcia končí veľmi „ľúbivo“ a nevýrazne. Nehovoriac o tom, že u nás sa za vzor dávajú nie nezávislé časopisy so sviežou tvorbou, ale tradičné časopisy, ktoré fungujú vo veľmi podobnom začarovanom kruhu, len vo väčšom svetovom meradle.

Vedel by si porovnať londýnske umelecké školy s tými našimi? Dá sa to vôbec?

Myslím si, že je to hlavne o menách, ktoré si s tou inštitúciou spájame, a tie sú naozaj zvučné. Či je ale úroveň škôl alebo výučby obzvlášť lepšia, je diskutabilné. Skôr je zameraná iným smerom. U nás sa pridržiavajú klasickejších postupov, u nich to bolo viac smerované na individualitu študenta. Radšej však nebudem generalizovať, veď aj na niektorých slovenských a českých školách to tak už je. Na druhej strane je ale oveľa ťažšie sa na tieto prestížne školy dostať. Sito tam je obrovské, lebo bojuješ so záujemcami z celého sveta. Ďalšou vecou je, že tie školy nie sú práve najlacnejšie, a treba počítať s tým, že človek bude musieť utiahnuť nemalé školné. A začínať život so študentskou pôžičkou na krku nie je sranda.

Jeden zásadný faktor, ktorý podľa mňa spôsobuje to, že zo zahraničných škôl vychádzajú ľudia, ktorí sú oveľa viac konkurencieschopní, je ten, že tieto školy sú viac prepojené s reálnym svetom. Dôležitou súčasťou štúdia sú „interships“, čo znamená, že reálne pracuješ v odbore, ktorý študuješ. Inštitúcie, o ktorých sa rozprávame, majú, samozrejme, veľmi dobré kontakty s rôznymi módnymi domami, firmami a podobne, takže keď skončíš školu, máš za sebou aj prax, ktorá našim deckám často chýba. Získavaš najmä kontakty, ktoré sú na nezaplatenie. U nás sú školy tak trochu vytrhnuté z reality a držia sa v nejakom akademickom vákuu. Keď z takej školy vyjdeš, musíš sa preškoliť na reálny svet a začať vlastne od začiatku.

Prečo si sa vôbec vrátil z Londýna?

No to je dobrá otázka. Začal som si robiť doktorát v Čechách a po siedmich rokoch, ktoré som v Londýne prežil, sme sa navzájom s týmto mestom akosi odcudzili, život v Bratislave sa mi po tom čase zdal akýsi jednoduchší a menej hektický. Keď sa však vrátim do Londýna, stále sa tam cítim ako doma a často mi ten multikultúrny ruch chýba. Momentálne ma však veľmi začal baviť New York a chcel by som si ho vyskúšať aj na dlhšie. Našťastie sa mi darí si túto novú métu často spájať aj s pracovnými príležitosťami, tak uvidíme.

Ako prišiel nápad začať s OFF_festivalom?

Popri Mesiaci fotografie, ktorý tu je už vyše 20 rokov, vznikali aj výstavy, ktoré neboli zaradené do jeho programu. Či už nespĺňali určité podmienky, alebo o to nemali ani záujem. Bol som súčasťou tejto vlny a spolu s terajšími kolegami sme sa zamýšľali, čo je vlastne spoločným menovateľom týchto výstav. Boli sme skupina mladých tvorcov, ktorá túžila po prezentovaní a vystavovaní vlastnej tvorby. Príležitostí vystavovať pre nových autorov po ukončení školy bolo totiž veľmi málo. Dalo by sa povedať, že jediné, čo sme s OFF_festivalom vlastne podnikli, je, že sme túto novú vlnu v správnej chvíli podchytili a dali jej jasnejší smer a formu. Malo to celkom dobrú odozvu a z roka na rok sa festival stával väčší, medzinárodnejší a populárnejší. Aj keď sa zo začiatku mohlo zdať, že sme nejaká konkurencia Mesiaca fotografie, nakoniec sa ukázalo, že jeho program skôr dopĺňame o platformu, ktorá tu chýbala, a že spolunažívanie a spolupráca je možná a dokonca nevyhnutná a produktívna. Pôvodne sme mali výstavy v rôznych galériách v Bratislave, posledné tri roky ale býva OFF_festival sústredený v Pisztoryho paláci.

O čom je OFF_festival?

Festival je tu preto, aby dával príležitosť novým autorom pracujúcim s médiom fotografie. Každý rok sa venujeme nejakej téme a v jej duchu sú aj diela prezentované. Buď teda oslovujeme rovno autorov, ktorí na niečom podobnom už pracujú, alebo vytvárajú svoje projekty priamo pre festival. Aktuálne sa budeme zaoberať revolučným manifestom, čiže každá z dvadsiatich výstav by mala obsahovať manifest – či už politický, kultúrny, spoločenský alebo osobný. Keď sa človek prejde palácom, cíti, že tá téma plynie a že sa aj niečo dozvie. Rozmanitosť prístupov umožňuje nahliadať na problematiku z rôznych uhlov, prirovnal by som to k takému vedeckému konzíliu, na ktorom sa stretne veľa odborníkov a pomalou diskusiou sa dopracujú k ucelenému záveru. Až na to, že u nás sa argumentuje skôr pocitmi namiesto faktov.

Majú ľudia záujem o mladú slovenskú tvorbu?

Na festivale je v návštevnosti zásadný prvý otvárací víkend, vtedy sa musíte palácom predierať. Kvôli tomu, že je OFF_festival zadarmo, nemáme príliš možnosť odsledovať, koľko ľudí naozaj príde počas celého mesiaca – ale nie je ich málo a počítame ich v stovkách. Som rád, že festival nie je len pre uzatvorený okruh ľudí, ktorí chodia na všetky akcie podobného druhu, ale prídu sa pozrieť aj ľudia z iných oblastí či takzvaná „neodborná verejnosť“. Naším veľkým cieľom je práve ukázať verejnosti to, že sa nemusia umenia báť. Najčastejšie sa stretnete s názorom, že ľudia na takéto akcie neprídu, lebo majú obavu, že tomu nebudú rozumieť, a potom sa cítia nepríjemne. Na túto predpojatosť reagujeme tým, že z tej obrovskej škály autorov a diel, ktoré sa na festivale každoročne prezentujú, si určite každý nájde niečo, pri čom sa zastaví a zapozerá sa aspoň o minútu dlhšie, ako by povodne očakával.

Aké máš kritériá pri výbere vystavovaných diel?

Autorov a projekty nevyberám len ja ako riaditeľ festivalu, ale celý kurátorský tím. Kritériom je pre nás hlavne kvalita. Nie je ale podmienkou, aby daný autor bol profesionálny fotograf – aj keď pri spätnom ohliadnutí si uvedomujem, že väčšina z nich sa venuje fotografii intenzívne. Spolupracujeme aj s vysokými školami z rôznych krajín a odtiaľ nám prúdi množstvo príspevkov. OFF_festival je pre nové talenty, čo sa však ťažko ohraničuje vekovo. Povedal by som to takto – nevenujeme sa retrospektívnym výstavám zabehnutých autorov, ale skôr ide o prezentáciu zaujímavých projektov od umelcov, ktorí svoju fotografickú kariéru práve rozbiehajú.

Jednou z tvojich aktuálnych aktivít je aj časopis FORM, kde pôsobíš ako šéfredaktor. Čomu sa magazín venuje?

FORM je občasník, ktorý sa venuje slovenskému dizajnu a dizajnérom. Od produktu, módy až po interiér a architektúru. Tým, že vychádza spolu s pánskym časopisom For Men, sa dostane do rúk aj ľuďom, ktorí sa o takéto veci síce zaujímajú, ale asi by si ho prioritne nekúpili. Mám nutkanie v ľuďoch vyvolať pocit hrdosti, ukázať im, že či už ide o dizajn v magazíne alebo fotografiu na festivale, aj u nás sa robia dobré a kvalitné veci, na ktoré môže byť Slovensko pyšné. Článkami nám do časopisu prispieva dizajnérka Simona Janišová a redaktorka Petra Vagaská. V prvom aprílovom čísle sme sa dotkli témy vesmíru, v júli vyšlo druhé „orientálne“ číslo a v najbližšom, novembrovom čísle sa pohráme s ideou času.