Dosky, ktoré znamenajú svet, sú tajomstvom a lákadlom pre mnohých z nás. Nazrieť do divadelného zákulisia by si určite priali mnohí, málokomu sa to však podarí. My sme navštívili rovno to najväčšie z divadiel – Slovenské národné divadlo, ktorým nás previedol človek najviac povolaný – Marián Chudovský. Operný režisér, milovník divadla a generálny riaditeľ SND. O jeho ceste k divadelnému svetu, láske k opere, ale aj riadení kolosu, akým Národné divadlo jednoznačne je, porozprával v rozhovore pre Hemmet. A my dúfame, že aj tých, ktorí divadlo doteraz obchádzali, možno práve toto stretnutie presvedčí, že je to inštitúcia, ktorá si zaslúži pozornosť.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Zuzka
Ako ste sa dostali k divadlu?
Mal som od malička rád divadlo, televízne inscenácie a umenie. Moja mama ma k nemu viedla, mala takú emotívnu povahu. A to, myslím si, som po nej podedil. Keď som bol malý chlapec, tak som športoval. Hrával som futbal za Banskú Bystricu, bol som členom klubu Dukla Banská Bystrica ako brankár až do svojich 19-tich rokov. Ale od tých 14 – 15 rokov, keď som nastúpil na gymnázium v Banskej Bystrici, som sa dostal k divadlu. Jeden spolužiak mal otca v zbore bystrickej opery a ten robil komparz. A tak sme asi ôsmi z triedy chodievali spolu do bystrickej opery, dostali sme sa do zákulisia, hrali sme rôzne epizódne postavy a komparzové situácie. Keď sa človek raz dostane do zákulisia a pocíti tú atmosféru, tak sa ľahko môže stať, že ňou ostane opantaný a začne o divadle rozmýšľať. To sa stalo aj mne. Začal som sa ním zaoberať – a nielen z pozície komparzistu, ale snažil som sa aj popri gymnáziu vzdelávať a všeobecne som sa zaujímal o umenie. Neskôr som hrával aj ochotnícke divadlo, pokúšal som sa byť hercom v divadle Andreja Sládkoviča v banskobystrickom ochotníckom súbore. Po gymnáziu som sa rozhodol, že sa skúsim dostať na opernú réžiu. To sa mi podarilo druhý rok po škole, keďže prvý opernú réžiu neotvárali. Za ten rok som praxoval v divadle ako technikár, osvetľovač, tanečník, kurič, vlastne všetko možné. V Bratislave na VŠMU som sa dostal do ročníka Branislava Krišku a vyštudoval som opernú réžiu.
Prečo práve operná réžia?
Pretože v Banskej Bystrici bola opera a ja som k nej inklinoval. Silná hudobná zložka opery ma zaujala. Na to som sa teda zameral – zháňal som si rôznu literatúru, či už domácu, alebo cudzojazyčnú a pochopiteľne nahrávky, platne, komplety opier.
Čo dokáže mladého chlapca zaujať na opere natoľko, že skočí od futbalu k divadlu?
To neviem úplne presne pomenovať. Myslím si, že to bola emócia a istý kus fantázie, ktorou som bol očarený ako mladý chlapec túžiaci po romantike. Ja som mal vždy bujnú fantáziu, mám ju doteraz, aj keď netvrdím, že ju vždy správne využívam! Vždy som veľa čítal, nielen odbornú literatúru, ale aj beletriu. Človek dokáže zhltnúť tristostranovú knihu za jeden – dva dni a odniesť si z nej niečo. To všetko je pre mňa spojené s fantáziou a inšpiruje ma k niečomu. Bohatosť operného diela ma opantala. To jednoducho k tomu patrí, človek musí byť operou alebo divadlom posadnutý. Bez toho to nejde.
Čím je opera pre vás výnimočná?
Inšpiráciou hudbou, autorom. Pretože nielen v slovách – librete, ale hlavne v hudbe je autorove posolstvo a zakódovaná psychológia postáv. To ma vždy veľmi zaujímalo a bolo to hlavným zdrojom inšpirácie. Pochopiteľne, treba pozorne čítať pri inscenovaní operného diela aj libreto, dešifrovať ho, poznať všetky možné pramene, ktoré s dielom súvisia. Ale psychológia postáv a ich konanie je v prvom rade v hudbe.
Keď ste inscenovali operné predstavenie, čo bolo pre vás pri jeho realizácii najdôležitejšie?
Zaujať diváka. Patrične ho prekvapiť. Ale nie povrchným spôsobom. Dostať na javisko kúsok svojho názoru, vytvoriť posolstvo, mnohokrát aktuálne, pretože opera nie je v žiadnom prípade žáner, ktorý by bol petrifikovaný. Pevne verím, že má pred sebou ďalšie horizonty.
Je opera moderná?
Ako sa to vezme! (Smiech.) Píšu sa aj moderné, súčasné opery. Moderná je však predovšetkým v tom, že svojím výkladom často inšpiruje aj mladého diváka, ktorý sa podobne ako ja, správne a včas zoznámi s týmto žánrom. Je to podľa mňa druh umenia, ktoré je aktuálne, moderné, nie je archaické. Archaická môže byť jeho interpretácia, teda to, ako ho inscenujeme, môže byť niekedy spiatočnícke, ale tomu sa rozumní a invenční režiséri vyhýbajú a práveže sa snažia opernú predlohu inscenovať tak, aby nepatrila do múzea.
Máte teda vzťah skôr k modernejšej interpretácii?
Áno, aj keď moderné nie je asi to najlepšie slovo. Skôr by som povedal, že mám rád súčasnú, aktuálnu interpretáciu. Súvisí to určite aj so skúsenosťami a mojím fyzickým vekom. Keď som začínal a bol som trochu mladší, tak som bol výbojnejší a vtedy sa skôr podarí tá rovnováha medzi moderným a historickým šatom. Tento spoločný prienik je podľa mňa najlepší. Opera nemá totiž iba jednu divácku vrstvu. Prelína sa v nej rôznorodá mozaika názorov. Konvenčnejšie znázornenie názorov v ňom chce nájsť ten tradičnejší divák a zas iný druh diváka očakáva istú priebojnosť, názor doby. Nájsť fúziu medzi týmito dvoma svetmi je veľmi zložité, keď nechcem zaujať iba jedných alebo druhých.
Vy ešte režírujete?
Musím režírovať, lebo keby som nerežíroval, tak sa cítim opustený, prázdny a bez perspektívy. Takže samozrejme, režírujem a nielen operu – občas sa pohybujem aj v televízii. Bohužiaľ, musím to však veľmi limitovať, lebo moja funkcia mi nedovoľuje venovať sa tomu naplno. Viac ako raz za rok novú operu nerežírujem, či už tu v Bratislave, alebo inde.
Aké to je, „režírovať“ Slovenské národné divadlo?
SND sa nedá režírovať, musí sa viesť. Pozícia generálneho riaditeľa je veľmi komplikovaná a má obrovskú zodpovednosť, nielen za majetky štátu v správe SND. Ide pritom o ľudí – máme okolo 900 zamestnancov, ale najmä o napredovanie divadla. Hlavným poslaním je podľa mňa vytvoriť tvorivé prostredie, ktoré umožňuje umeleckým riaditeľom súborov, aby tvorili a dostali na javisko to najlepšie, najinvenčnejšie, čo sa dá, aby divadlo nezaspalo. Slobodné tvorivé prostredie po všetkých stránkach je predovšetkým otázkou myslenia, vzájomného dialógu, inšpirácie a komunikácie na všetkých frontoch.
S akou ideou ste sem nastúpili? Bolo treba veci meniť?
Samozrejme, že bolo potrebné mnoho vecí meniť a veľa iných zaviesť či vymyslieť. Nebola to iba idea, bola to nutnosť, pretože moja koncepcia rozvoja SND bola založená na tom, aby som posilnil autonómnosť súborov a aby som posilnil a vytvoril tvorivé prostredie. Chcel som však aj zmeniť a vylepšiť značku SND, pretože tá bola v tých časoch (hovoríme o roku 2012) podivuhodne pošramotená. Vedeniu SND sa nakoniec podarilo umeleckým napredovaním a výsledkami, kvalitou dramaturgie a celkovým postojom divadla vytvoriť priateľské divadlo, ktoré má dôveru divákov. Nechcem, aby to znelo ako samochvála, lebo to je najhoršie, ale máme kvalitné výsledky. Aj o tých menej kvalitných sa dá niečo povedať, ale nič nie je na hranici kritickosti. Je dôležité, že napredujeme a vzájomne sa inšpirujeme. To sa odzrkadlilo aj na dôvere diváka a na návštevnosti, ktorá stále stúpa. V uplynulom roku sme dosiahli rekordný počet divákov a tržieb, takže je dosť možné, že niečo robíme dobre, keď už sa chceme rozprávať o exaktných číslach. Stále však máme priestor na vymýšľanie pred sebou.
Z môjho pohľadu sa vám celkom úspešne podarilo osloviť aj mladú generáciu. Predstavenia sú svieže, aj keď predloha nemusí byť moderné dielo, ale pokojne aj klasika.
To je náš hlavný cieľ – generovať nového diváka. Myslím si, že sa nám to celkom darí. A nie je to len o tom, že robíme čo najkvalitnejšiu prácu, ale aj koncepčným myslením. Nový divák nepríde do divadla len tak, že tam zablúdi. Musí o tom niečo počuť, musí na neho vplývať nejaká informácia. Tá musí byť pre neho zaujímavá, atraktívna v tomto dynamickom, búrlivom a niekedy aj depresívnom svete. Snažíme sa o to aj formou edukačných projektov, ktoré divadlo ponúka. Nie je to len o tom, zahrať rozprávku, na ktorú môže prísť aj ten najmenší divák a nezaspí pri tom. Chceme sa mu prihovárať aj inými formami – vydávaním publikácií, silným médiom je internet, sociálne siete, ktoré využívame. Náš marketing sa snaží byť dynamický, v tíme sú mladí ľudia, ktorí myslia v rovine aktuálnosti a nepoužívajú iba tradičné prostriedky. Neuspokojíme sa iba s tým, že vytlačíme plagát a zavesíme ho niekde na stenu, snažíme sa o širokospektrálnosť. Každopádne je pre mňa veľmi potešujúce, že sa mladí ľudia nájdu nielen v činohre, kde to bolo vždy tak tradične usporiadané.
Čo podľa vás posunulo SND tým správnym smerom?
To, čo zvýraznilo značku SND v spoločnosti, bolo najmä koncepčné myslenie riaditeľa činohry Romana Poláka. Ten prišiel so svojím názorom na divadlo, dramaturgiu a veľmi originálnym názorom na koncepciu sezón. To prinieslo aj za cenu určitého rizika nový nápad, energiu a vygenerovalo množstvo nových ľudí. Každá zo sezón bola zameraná nejakým originálnym smerom. Či už to bola dramatizácia populárnych románových predlôh známych autorov, alebo slovenská sezóna, v ktorej sa predstavilo 8 slovenských autorov vo veľmi invenčnom a zaujímavom spracovaní. Podarilo sa nám, myslím si, priniesť divákovi niektoré pozoruhodné pohľady na dramaturgiu a divadlo. Samozrejme, svoje miesto tam mala aj opera a balet. Tie sú však rozsiahlosťou a komplexnosťou omnoho náročnejšie, keďže obsahujú veľké kolektívne telesá a ani premiér nie je tak veľa. Nemôžu tak rýchlo ako činohra revitalizovať svoj repertoár. Zásluhou vtedajšieho šéfdramaturga a dnes už riaditeľa opery Slavomíra Jakubeka a hudobného riaditeľa Friedricha Haidera sa dostal k slovu veľmi zaujímavý pohľad na divadlo. To isté platí aj o balete, kde to bolo možno najťažšie. Musel sa znova začať zameriavať na klasickú interpretáciu, tréning a dobudovanie súboru, pretože nebol úplne vyrovnaný a sólistická garnitúra chýbala. Myslím si, že dnes je zloženie úplne iné a vyrovnané.
Čo malo medzi ľuďmi najväčší úspech počas vášho doterajšieho pôsobenia?
Myslím si, že najväčším úspechom je zlepšenie imidžu divadla. Aj keď sme čelili množstvu útokov, či už proti mne, alebo proti SND, som rád, že sme pre divákov otvorené, priateľské divadlo, ktoré je transparentné. Myslím si, že dôležitá je aj istá nezávislosť našich ľudí, ktorí majú váhu v spoločnosti (a tým nemyslím iba hercov) a vedia si povedať názor.
Chodíte na predstavenia často?
Chodím veľmi často, pretože potrebujem byť v divadle nielen cez deň, ale aj večer. Nie som iba administratívnym pracovníkom, ktorý je uzavretý v kancelárii a teší sa zo svojho kresla. Naopak, potrebujem chodiť medzi ľudí, divákov, ale aj do zákulisia. Divadlo musí fungovať od opony dopredu, ale aj od opony dozadu. A na to tam potrebujem byť. Divák musí vidieť, že nám záleží na každom detaile. Od kúpy vstupenky, bulletinu, odloženia kabátu, ako sa na neho usmejeme pri kontrole vstupenky, usadenie v hľadisku, oslovenie, to, ako odchádza. Na tom všetkom záleží.
Komunikujú s vami diváci, keď vás stretnú na predstavení?
Áno, veľakrát. Často povedia aj svoj názor, aj keď nie vždy musí byť príjemný. Niekedy sú to pripomienky kritické, ale všetko treba brať do úvahy. Ja aj moji kolegovia sa tým musíme zaoberať – čo diváka poteší a čo ho naopak podráždi. Ak je to možné a v súlade s našou víziou, nedostatky sa snažíme odstrániť.
Ak by ste mali niekomu, kto ešte nikdy nebol v SND, odporučiť jedno predstavenie, ktoré by to bolo?
Každý je inej výbavy, má iné zameranie, vzdelanie, názor na život, takže nemôžem povedať len jeden titul. Asi by to ale mal byť titul, ktorý ho zaujme, keď už to berieme takto zjednodušene, tak povedzme plagátom, aby potom nebol sklamaný. Lebo najhoršie, čo sa môže stať, je, keď sa divák stretne s divadlom a sklame sa. Najkomplikovanejšia je v tomto opera. V nej, ak nie je ten prvý zážitok správne načasovaný a divák na to nie je pripravený, tak to môže dopadnúť veľmi zle a do divadla už viac nevstúpi. V činohre je to iné. Tam, aj keď vás predstavenie na prvýkrát nezaujme, je dosť možné, že sa vrátite. Vidíte tvár herca, ktorý je vám blízky alebo tému, ktorá vás zaujme. Odporúčanie na prvú návštevu divadla by malo byť spontánne. Vybrať si to, čo vás na prvý pohľad upúta a bude inšpirovať.
Na čo sa najviac tešíte v SND v najbližšom čase?
Teraz sa teším z toho, že sme mali takú štvoricu premiér v činohre, opere a aj balete – Fanny a Alexander, Morálka 2000+, Fidelio a BESS. Keďže nechodím na skúšky, tak sa obzvlášť vždy teším na premiéry.
Majú herci stres, keď prídete na premiéru?
Prečo by mali mať stres?! Oni majú svojich riaditeľov, ktorí dohliadajú na tvorivý proces. Ja si myslím, že mám k ním priateľský postoj a oni ku mne tiež. Radi sa spolu porozprávame po premiére a dáme si pohárik vína. Myslím si, že ma berú ako normálneho kolegu a tiež diváka. Myslím si, že sa tešia, že direktor tam prišiel a že mu ukážu svoj výsledok práce.
Boli ste už niekedy sklamaný?
Bol. Samozrejme. Nebýva to ale často. Za celé moje pôsobenie na poste riaditeľa SND som bol raz sklamaný veľmi a zvyšné 3 – 4 razy mierne. Je to ale, najmä pre mňa a pre umeleckých riaditeľov, ponaučenie, ktoré si z toho vezmeme a ideme ďalej. Divadlo sú víťazstvá a prehry, vzostupy a pády. Ako v živote. A inak to nejde.
***
