Keby som mala spočítať, koľkokrát som dostala otázku, prečo som ešte na Slovensku, boli by sme tu do zajtra. O to zvláštnejší je pocit pýtať sa to niekoho iného. V dnešných pohnutých časoch je však dôležité si pripomínať, že sa veci dajú, aj keď máme niekedy pocit, že nie. Fotografi Illah Van Oijen a Šymon Kliman sú toho príkladom. A nielen vo vzťahu k Bratislave. Od toho, že je ako stvorená pre nové projekty sme sa postupne dostali k tomu, čo je v živote najdôležitejšie – rodina. Nahliadnite spolu s nami do bytu, kde vznikajú nielen kreatívne nápady, ale sa aj snúbi kúsok Holandska so Slovenskom.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Denisa
Rozhovor vznikol v spolupráci s festivalom [fjúžn].
Illah, ako si sa ocitla na Slovensku?
Illah: Študovala som v Holandsku a chýbalo mi, že som počas štúdia nebola na žiadnej výmene ani Erazme. Mala som možnosť ísť na Slovensko, keďže môj vtedajší priateľ dostal ponuku tu pracovať. Rozhodla som sa ísť s ním, lebo som tu chcela fotiť novú hranicu Európskej únie. V Holandsku je veľa fotografov a všetko je tam už pofotené, takže mi prišlo zaujímavejšie prísť sem a skúsiť to tu. Moja imigrácia teda vyzerala tak, že som si zabalila všetko, čo som si chcela doniesť. Naložila som to do dodávky, ktorú šoférovala moja mama s jej mužom. Mala som zoznam vecí, ktoré v tom aute boli, aby som ho vedela ukázať pri kontrole na Schengenskej hranici medzi Rakúskom a Slovenskom. To bolo ešte obdobie, kedy sa veľmi dlho čakalo na hraniciach. Nás ale nakoniec pustili bez kontroly, takže som ten dlhý zoznam robila úplne zbytočne (smiech)!
Ako dlho si plánovala ostať na Slovensku?
Illah: Plánovala som tu ostať rok, možno rok a pol. Na svoj holandský telefón som si pred odchodom na Slovensko nahrala odkaz do hlasovej schránky pre ľudí, ktorí by mi volali. Bol asi takýto: „Ahoj, momentálne tu nie som, ak ma chcete zastihnúť, toto je moje slovenské číslo a vrátim sa v roku 2007“. To sa ale nikdy nestalo. Odvtedy už holandské číslo nemám. Na Slovensku pre mňa nebolo zaujímavé iba fotografovanie. Cítila som sa tu veľmi dobre. Mala som pocit, že môžem začať odznova. Začala som teda pripravovať knižku o Bratislave, počas prípravy ktorej som stretla super ľudí, medzi nimi aj Šymona.
Šymon: Stretli sme sa na Vysokej škole výtvarných umení, kde som študoval. Bol som akurát po ročnom pobyte v Prahe a mal som pocit, že potrebujem skončiť so štúdiom. Nakoniec som sa rozhodol, že to predsa len nejak dokončím a počas tých posledných rokov na škole sme sa stretli s Illah. Ona robila knihu o Bratislave a ja som jej ukazoval zaujímavé miesta a zákutia.
Čo ťa fascinovalo na Bratislave a Slovensku?
Illah: Že tu bolo všetko tak v pohybe a všetko sa rýchlo menilo.
Šymon: A ešte stále sa to mení! Ten boom je podľa mňa rovnaký. Keby si pokračovala v tej práci o Bratislave doteraz, tak by stále bolo o čom.
Illah: Vtedy to bola ale taká veľká zmena, ktorú som sa snažila zachytiť.
Šymon: Slovensko ponúka strašne veľa možností. V Holandsku majú všetko. Tam je na všetko tisíc expertov, u nás vieš byť veľmi ľahko jednooký kráľ medzi slepými. V tomto je Slovensko absolútne vymakané (smiech)!
Illah: S tým môžem len súhlasiť! Poviem to tak, že ma to nikdy nelákalo ísť naspäť. To, čo robí Slovensko pre mňa výnimočným, sú ľudia, ktorých poznám. A to, čo robím, sa sem hodí, keďže rada rozbieham veci, ktoré ešte nie sú. Napríklad aj trhy – to je niečo, čo funguje v Holandsku odjakživa, pamätám si to už ako dieťa. Tam by to pre mňa nemalo zmysel robiť. Tu je to pre mňa na druhú stranu výzva a preto je z môjho pohľadu Slovensko zaujímavé.
Ako si sa naučila po slovensky?
Illah: To bola asi najzložitejšia vec v mojom živote! Učila som sa iba konverzáciou. Mala som našťastie dobrého učiteľa. Stále som sa ale hanbila rozprávať, čo bola pre mňa nová vec. Po roku aj pol, dvoch, som sa ale osmelila a teraz po ôsmych to už nie je problém. Dokonca už aj s deťmi hovorím po slovensky.
Hovoríš s nimi aj po holandsky?
Illah: To nie. V holandštine si už nie som taká istá a nemám sa s kým rozprávať. Ťažko sa mi do toho jazyka prepína. Medzi angličtinou a slovenčinou mi to ide ľahšie.
Šymon, ty si nemal niekedy chuť ísť naopak žiť do Holandska?
Šymon: Stále! Ale nejak mi to neprešlo… Bolo by to tam samozrejme ťažšie, lebo tu poznáme ľudí a máme väzby, ale áno, lákalo ma to.
Illah: Ja sa nebojím, že by sme v Holandsku nedokázali nájsť prácu alebo kamarátov, ale naša rodina je tu. Tak to cítim. Šymon tu ma celú rodinu, tak si to neviem predstaviť.
Tebe rodina nechýba?
Illah: Ja mám rodinu všade inde, len nie v Holandsku. Tam už žije len jeden môj brat. Druhý je v New Yorku, otec v Los Angeles a starí rodičia v Arizone. Takže pokiaľ sa chceme stretnúť, vyžaduje si to veľa plánovania.
Tvoja rodina sa ti nečudovala, prečo ideš práve na Slovensko?
Illah: Doteraz to nechápu. Najmä do Ameriky musím ešte stále vysvetľovať, pokiaľ sa niečo deje v okolitých krajinách, ako napríklad na Ukrajine, že som v pohode.
Šymon: Starí rodičia celkom prežívajú to, čo sa naokolo nás deje a aj to, že máme napríklad fašistov v parlamente. Lebo tie správy sa k nim samozrejme dostávajú.
Ste rodičia, zamýšľali ste sa nad tým, kde je najlepšie vychovávať deti?
Šymon: Z môjho pohľadu ide predovšetkým o školy. Aj v Holandsku aj na Slovensku to má svoje klady, ale aj zápory. Je jasné, že bohatý školský systém je základom a prínosom.
Illah: Ja som mala skvelú školu a školské roky boli pre mňa fantastické! Nikdy som z nej nemala traumu. Slováci ale majú tendenciu hovoriť, že keď sme to prežili my a sme v pohode, tak to musia prežiť aj naše deti. Akokeby vôbec nepočítali s možnosťou, že by to mohlo byť lepšie.
Hovorili ste, že vás na Bratislave baví to, že sa vyvíja. Vnímate aj po rokoch stále dynamiku mesta rovnako, alebo sa už pomaly doťahujeme na Západ?
Šymon: Minule som hovoril s kamarátkou, ktorá sa vrátila z Londýna a povedala mi: „Veď vy tu nie ste 100 rokov za opicami! Iba 60!“ Pokiaľ cestuješ, chodíš mimo Slovenska, tak dokážeš viac menej odhadnúť ten urbánny vývoj. Teraz u nás prevláda gastro, máme samé nové bistrá, predtým to bolo zase niečo iné. Podľa mňa tu ešte stále zažívame takú renesanciu.
Illah: Ja si nemyslím, že tu nemáme výzvy. Participatívne projekty alebo urbánny dizajn v meste s dlhodobou víziou tú má stále miesto. Ja si však skôr kladiem otázku, že kam ďalej s tým, čo sme už rozbehli. Máme každý týždeň v tržnici sobotné potravinové trhy a myslím, že to budeme vedieť ťahať dlhodobo, pokiaľ sa o tie projekty budeme náležite starať.
Ako sa ti pracuje na Slovensku?
Šymon: Ty si mala taký pekný výrok, že keď ti Slovák povie, že sa niečo nedá, tak to musíš spraviť.
Illah: Zo začiatku to bolo srandovné. Ja som chcela vydať knižku a človek, s ktorým som spolupracovala v občianskom združení mi povedal, že to nie je možné. To mi prišlo vtipné, lebo to samozrejme išlo. Pochopila som, že cez svoje fotky dokážem ukázať ľuďom veci, ktoré predtým tak nevnímali.
Čo sa ale týka napríklad Dobrého trhu, to bolo trochu iné. Nápad prišiel od Barbary a Aleša z OZ Punkt a bola to skôr spolupráca – či už s nimi alebo so samosprávou. Pre mňa je to pekný príklad toho, ako veci môžu fungovať. Organizačne je do Dobrého trhu zapojené množstvo ľudí a každý z nich tam vkladá kúsok seba. Trh iba otvoril dvere a ľudia sa toho chytili. Cez tento projekt aj vidím, aké krásne veci na Slovensku vznikajú.
Boli ľudia otvorení nápadu mať v meste, na ulici trh?
Illah: Predtým, ako sme projekt spustili, sme si robili prieskum. Pýtali sme sa ľudí, či si vedia predstaviť trh na ich ulici. Tak 80% povedalo áno. Potom sme sa ich spýtali, či si myslia, že niečo také bude. Väčšina povedala „nie“. Raz sme im ukázali, že sa to dá a odvtedy sa to už len rozširovalo. Teraz sme mali okolo 120 predajcov a keby bolo viac priestoru, tak by sme ich pokojne mali viac. V septembri to bude 5 rokov a som rada, že sa tomu darí, ale nechcem to brať ako samozrejmosť a nedívať sa na to kriticky. Som však šťastná, že si ľudia napríklad aj vďaka trhom začínajú uvedomovať, že majú na výber. Zodpovednosť za to, čo kupujú alebo kam chodia je na nich. Môžu sa rozhodnúť či podporia lokálneho výrobcu, biznis alebo svoje peniaze dajú nadnárodnej sieti. Každopádne alternatíva už je a ľudia to vnímajú.
Čo je pre teba najkrajšie na Bratislave?
Illah: Podľa mňa má Bratislava všetko, čo potrebuje – má vodu aj hory. Na prvý pohľad nemusíš tú krásu vidieť, ale na druhý pohľad, keď mesto preskúmaš, je tu kopec krásnych zákutí. A to ma baví – objavovať. Ideš napríklad na prechádzku k Dunaju a nemusíš ísť na oficiálnu pláž, ale môžeš nájsť zákutie, ktoré je celé len pre teba.
Aké sú vaše plány do budúcnosti?
Šymon: Ak sa podarí, tak zachrániť Cvernovku (viac info tu, pozn.). Je tu ale strašne veľa možností, čo sa dá robiť.
Illah: Ja mám momentálne, keďže som na materskej, také osobné ciele. Napríklad by som chcela mať na terase vermikompostér. A aby to, čo robíme fungovalo. To je pre mňa najväčšia výzva. Samozrejme som ale otvorená čomukoľvek, čo príde.
*** 