Lucia Marcinková

Na Slovensku sa dnes venuje móde každý druhý. Módnych značiek sú desiatky, možno stovky, a aj keď by ste väčšinu z nich len ťažko hľadali v preplnených nákupných centrách, miesto na trhu si našli. Či už ide o romantické veci, streetové značky alebo čistý minimal, je si pomaly z čoho vyberať. Pod svojou vlastnou značkou tvorí aj Lucia Marcinková, ktorú väčšina pozná skôr pod prezývkou Cina. Drevená Helena je síce dieťa náhody, po svete však bludne naozaj nebehá. Cina nás pozvala do svojho kútiku v Zimmerfrei na Páričkovej, kde tvorí, prezentuje svoje návrhy a delí sa o priestor v trochu inom „open space“.

Ako vznikla Drevená Helena?

Asi v apríli 2012 som začala vyrábať šperky. V tom čase som sa vrátila po roku z Londýna do Bratislavy a vôbec som nevedela, čo tu budem robiť. Doma som začala samovoľne vyrábať šperky a objavila som Sashe, kde som ich postupne predávala. Celkom sa mi darilo, takže som šla aj na Urban Market, ale stále som mala trochu trému. Zdalo sa mi, že vyrábam veci, ktoré sa môžu páčiť len mne, no ľudia si ich kupovali, a to ma nakoplo, aby som vyrobila ďalšie.

Názov Drevená Helena vznikol takisto náhodne – ako slovná hračka. Raz sme išli v aute a zdržali sme sa v kolóne. Doteraz ma ten názov neomrzel a množstvo ľudí ma dokonca volá Helena.

Minulú jar som zase mala obrovskú chuť vyrobiť si tašku. V Brne som objavila plsť, rovno som si kúpila tri druhy a doma začala vyrábať. Najskôr som vôbec nevedela šiť, takže som zavolala mame, aby ma naučila nejaké základy. S úplne nulovými skúsenosťami som ušila prvú tašku a neskôr aj šaty. Všetko to však asi vzniklo z potreby vyrobiť si niečo, čo mi na našom trhu chýbalo a páčilo sa mi. Tieto veci som teda používala pri fotení šperkov a ľudia sa na to chytili. Pýtali sa ma na cenu, chceli si veci objednať, ale mala som rešpekt, lebo som si hovorila, že sa veľmi rýchlo môže ukázať, že neviem šiť. Tak som sa rozhodla, že na sebe zamakám, začala som sa učiť a zlepšovať.

Na začiatku by mi ale určite nenapadlo, že po necelých dvoch rokoch budem sedieť v ateliéri a denne tvoriť nové veci.

Spomenula si, že šitie nebolo tvojou silnou stránkou. Ako sa v ňom zlepšuješ?

V začiatkoch mi veľmi pomohla mama, ktorá mi toho veľa ukázala. Často som aj párala veci, napríklad zo sekáča, pokiaľ ma zaujali strihovo, a študovala som, ako sú spracované, poprípade som si ich upravovala na seba. Robím však veľmi jednoduché veci a moja tvorba je dosť neutrálna. Samozrejme, musím dobehnúť techniku, keďže nie som učená krajčírka. Napríklad zimnú kolekciu mi pomohla vytvoriť kamarátka Dominika Valko, ktorá si ma sama našla. Nemala ambíciu spolupodieľať sa na návrhoch, iba sa jej páčili veci, ktoré som robila, a chcela mi pomôcť. Pri práci s ňou som toho takisto dosť pochytila. Všetko sa učím postupne, či už z internetu, ale napríklad aj z Burdy, kde je množstvo strihov, ktoré si potom upravujem. Je jasné, že cítim množstvo nedostatkov, pretože nie som na vysokej technickej úrovni, ale na druhej strane si vďaka tomu hľadám svoju cestu a moje veci sú preto iné.

Keby si vedela lepšie šiť, chcela by si robiť komplikovanejšie veci?

Komplikované by som asi nerobila nikdy nič. Chcem, aby sa moja technika zlepšila a bolo to vidieť aj na veciach, ale to budem musieť ušiť ešte tisíc kúskov a tisíc ich aj budem musieť pokaziť. Každopádne by mi to určite otvorilo iné obzory. U mňa v ateliéri sú ale už asi len dve veci, ktoré som nešila ja, takže som sa hecla a zamakala na sebe. Každý deň sa venujem šitiu a veľmi sa z toho teším.

Aké sú reakcie na tvoju tvorbu?

Doteraz mi nikto do očí nepovedal, že sa mu to nepáči, ale možno sa niekto ozve. Väčšina ohlasov je pozitívna, čo ma teší a posúva ďalej. Je to skvelý pocit, keď zverejním niečo na Instagrame a hneď sa mi ozve niekoľko dievčat a chce tú-ktorú vec. Neviem posúdiť, ako na mňa reagujú ľudia, ktorí móde naozaj rozumejú, ale bola som napríklad veľmi príjemne prekvapená, keď ma Dana Kleinert zavolala na Fashion Live! do Kontaktu. Tým, že sa veľmi neorientujem v slovenskej módnej scéne a cítim sa v nej trochu ako votrelec, som mala voči tomu celkom rešpekt. Celý týždeň som šila s Dominikou nové veci, lebo som mala doma tri kusy. Keď mi tam potom niekto moje veci pochválil, cítila som sa ako malé dieťa, ktorému chvália obrázok. Bolo to pre mňa znamenie, že to, čo robím, naozaj má zmysel.

Keď som ťa videla v zime na Urban Markete, mala som pocit, že tvoje veci miznú naozaj veľmi rýchlo.

Občas mám taký pocit, že keď ľudia vidia veci na marketoch, majú nejaký záchvat. Na marketoch sa toho predá naozaj veľmi veľa. Osobný kontakt s ľuďmi je úžasný. Tým, že sú tie veci také jednoduché, dosť pomáha, keď ich mám oblečené na sebe a ľudia si ich vedia lepšie predstaviť. Takže pokiaľ sa niekomu páči, to, čo mám na sebe, vyzlečiem si to, predám a prezlečiem sa do iného modelu.

Preto som aj rada, že mám tento priestor. Ľudia sa ma totiž často pýtali, kde si môžu prísť veci pozrieť. Tu si ich môžu nielen pozrieť, ale aj vyskúšať a „omakať“. Pri mojich šatách je to tak – sú síce ako vrece, ale keď si ich vyskúšaš, môže sa ukázať, že sú naozaj univerzálnym kúskom.

Venuješ sa nejako zvlášť propagácii Drevenej Heleny?

Tak nejako podvedome som zo sociálnych sietí vycítila, že ľudia niečo takéto potrebujú. Potrebujú, aby s nimi niekto komunikoval, či už cez Facebook alebo cez Instagram. Ľudia „scrollujú“ a ja im rada niečo ponúknem. Rada fotím svoje veci a „postujem“ ich, ale cielene sa reklame nevenujem. Skôr ma poteší, keď si niekto odo mňa niečo kúpi, odfotí sa v tom a dá napríklad na Facebook. Vtedy mám také malé Vianoce.

Predstav mi trochu tvoju aktuálnu jarnú kolekciu.

K jej tvorbe ma inšpirovala fotografia interiéru, kde bol chlpatý koberec, biele kreslo a strieborné závesy. Budem sa asi opakovať, ale moje veci sú dosť jednoduché, takže som príliš nemenila strihy. Chcela by som, aby basic strihy ostali pre Drevenú Helenu charakteristické. Zmenila som materiály, viac používam bavlnu, vzdušné látky a množstvo bielej, ktorej som sa trochu obávala – hlavne toho, ako na ňu zareagujú ľudia, po všetkej tej čiernej.