Martin Jenča

Keď sme sa v jednu nedeľu stretli v prítmí kreatívneho štúdia Milk, takmer prvá vec, ktorú mi oznámil, bola, že sa nechce rozprávať o časopisoch. Martin Jenča, alebo aj „Žltý“, je človek, ktorého majú ľudia zaradeného nielen do kolónky grafický dizajnér a spoluzakladateľ Milku, ale aj do kategórie odborník na časopisy. Bola to teda úloha nie úplne jednoduchá. Sám o nich totiž vie naozaj veľa a často sa k tejto téme vyjadruje – či už v rozhovoroch, alebo na svojom aktuálne už trochu mŕtvom blogu Don’t skip lunch. Ako to však býva, ak človek niečomu zasvätí časť svojho života a je to pre neho nielen práca, ale aj vášeň, ťažko sa mu tej téme vyhýba. A aj keď sme sa snažili, čas od času sme predsa len zabŕdli do problematiky printových médií. Naozaj len zľahka, tak, aby sa nepovedalo.

Martin, veľa ľudí ťa má zafixovaného ako milovníka časopisov. Je to u teba ešte stále najaktuálnejšia problematika, alebo sa postupne posúvaš k iným veciam?

O časopisoch som toho narozprával strašne veľa. Stále je to mojou obsesiou, ale ani svoj blog už neživím a zdá sa mi, že toho bolo veľa. Ono je to tak, že pokiaľ sa tým človek intenzívnejšie zaoberá, je ťažké sa tej téme vyhnúť. Napríklad aj my v Milku sa venujeme príprave časopisov. Baví ma to, o tom niet pochýb, ale nechcem byť len Žltý – ten čo stále kecá o časopisoch a ceckoch. Ono to, samozrejme, ostáva, ale bolo by fajn odhaliť aj nejaké moje iné stránky. To už je však na tebe, aby si to zo mňa vytiahla.

Časopisy teda opustíme. Čím sa začala tvoja zberateľská vášeň?

Zbieraním obalov – od žuvačiek a krabicových džúsov. Zaujímali ma hlavne obaly, ktoré sa u nás nedali zohnať, a vizuálna kultúra, ktorú so sebou prinášali. Bola úplne odlišná ako to, na čo sme boli doma zvyknutí. Krabicové džúsy síce už nezbieram, ale žuvačky ma držia doteraz – hlavne detské. Pri nich je stále kladený dôraz na to, ako vyzerajú, a na radosť z rozbaľovania. Ďalšou skupinou sú ázijské žuvačky. Fascinuje ma, že sú schopní do jedného plátku napratať niekedy aj celý komix.

Ide ti teda najmä o ich vizuálne spracovanie?

Áno, hlavne o ich imidžový obal. Je pre mňa nielen nositeľom informácie, ale aj vizuálnym fetišom. A potom radosť z toho, keď žuvačku rozbalíš. Mal som veľmi rád, keď som ich všetky dal do jednej krabice a potom som ich voňal. Teraz mám už len jednu krabicu s detskými žuvačkami a tá je podľa mňa úplne fantastická.

PFka, ktorej vznik si môžete pozrieť TU.

Viktor Frešo fucked me, 2008. Originál od Viktora Freša, ktorého sme tiež navštívili v jeho ateliéri.

Aké obaly boli najvzácnejšie?

Americké, tie som si vážil asi najviac a aj ich vizuál mi bol bližší. Klasiky, ktoré som si mohol kúpiť aj u nás, ma veľmi nezaujímali, mal ich totiž takmer každý. Bavilo ma snívať o tom, čo nemôžem mať. Ako deti sme zbierali kadečo a nič z toho pre nás nemalo nejakú extra hodnotu, vždy to bol iba ošiaľ, lebo to robili ostatní. Aj žuvačky som vlastne zbieral len preto, že ma zaujal branding a aj preto, že som nemohol zbierať cigarety. Tie ma fascinovali asi ešte viac. Ako dieťa som bol raz napríklad v Poľsku v tábore a tam som minul celé vreckové na krabicové džúsy, ktoré som si nakoniec ani nemohol doniesť domov.

Uvedomoval si si už vtedy, že tvoja vášeň pre vizuálne spracovanie výrobkov sa môže časom preklopiť do profesie, ktorej sa venuješ momentálne?

Prišlo to až neskôr, keď som začal koketovať s tvorivou prácou a nejako sa realizovať. Toto všetko sa mi spojilo a pochopil som, prečo ma to vždy ťahalo k vizuálne silným veciam. Všetky moje fetiše z detstva vlastne boli silne grafické, boli to objekty na hranici vizuálnej komunikácie a reklamy. Uvedomil som si to však až teraz.

Momentálne zbieraš teda čo?

Časopisy…

Okrem časopisov.

Dizajnérske hračky a rôzne malé predmety bez významu. Začal som zbieraním hračiek od dizajnérov, ktorých som pokladal za výnimočných. Išiel som po hračkách, ktoré navrhli a boli úspešné, a časom som to rozšíril aj na iné hračky. Fascinovaný som bol hlavne ázijskými, japonskými dizajnérmi, ale dostal som sa aj k československým, ako napríklad od Libuše Niklovej.

Hračky mi spestrujú môj osobný svet, sú plné charakterov a postáv a, samozrejme, ide aj o ich dizajnovú stránku. Úprimne však neviem povedať, prečo ich zbieram. Normálne ma fascinujú, poviem si – wow, ty vole, toto ako vyzerá? To potrebujem! Je to v podstate úplne primitívne. Na druhej strane ma baví aj príbeh, ktorý v sebe hračky skrývajú, že ju napríklad dizajnoval David Horvath alebo KAWS. Takže som sa od obyčajných hračiek dostal až k limitkám, ktoré nemajú už len zberateľskú, ale aj finančnú hodnotu.

Aké hračky sú tvoje najobľúbenejšie?

Najobľúbenejšie mám, samozrejme, na stole. Napríklad Treeson, ktorý vyrastal na konári a navrhol ho hongkonský dizajnér Bubi Au Yeung. Kúpil som si k nemu aj celú sadu balónov, ale momentálne neviem, kde sú. Ďalšia obľúbená je Monique St. Pierre, ktorá v sebe prepája moju obsesiu s časopismi a lásku k hračkám. Je to Miss November 1978 z titulky Playboya, ktorý, samozrejme, mám. Choco od Davida Horvatha mal istú dobu výnimočné miesto na stole, stále sa však na mňa pozeral a bol som z neho nervózny, tak som ho nakoniec vyložil na poličku, aby na mňa nevidel.

Už to však nie je také ako na začiatku, nevenujem im toľko pozornosti. Samozrejme, stále mám od každej hračky odloženú škatuľu, aby to malo hodnotu, lebo bez škatule je to shit, aj keď nemám v pláne speňažiť ich. Keďže každá hračka, ktorú vlastním, vzišla z rúk dobrého dizajnéra alebo výtvarníka, majú pre mňa aj inú ako finančnú hodnotu, a to autorskú.

Zažívaš vo svojom zberateľstve fázy ošiaľov, keď ťa niečo strašne baví a potom to zrazu opadne?

Jasné, zažívam. Napríklad s hračkami mám tento ošiaľ už za sebou. Jediné, čo ešte potrebujem mať, je Darth Vader v KAWS verzii. Je to už dávno vypredaná vec. Na to, aby som ho kupoval cez eBay, momentálne nie je priestor.

Takisto aj časopisy u mňa už mali vrchol, že som odvšadiaľ chodil s taškami plnými časákov. Samozrejme, ešte stále sa ku mne časopisy dostávajú, ale vďaka tomu, že som sa intenzívnejšie začal venovať nielen Milku, ale aj inej práci, ustúpili do úzadia. Stále ešte lovím dobré titulky, časopisy z roku ale aj mesiaca, keď som sa narodil, lebo tvrdím, že to ovplyvnilo môj charakter. Jednoducho na to, aby ma časopis momentálne zaujal, musí byť niečím zásadný, či už obsahom alebo coverom… alebo to musí byť číslo s Kim Kardashian.

Žltý a Choco od Davida Horvatha, ktorý mal istú dobu výnimočné miesto na stole.

Čo je teda tvojou najväčšou aktuálnou obsesiou?

Stále u mňa prevládajú časopisy. Zbieram aj množstvo chujovín a odkladám si napríklad rôzne papiere, poštové obálky, na ktorých je ručne napísané moje meno alebo adresa. To, čo príde napísané strojovo, automaticky vyhadzujem. Množstvo z menších časopisov sa snaží dať tomu osobný punc, takže adresy vypisujú ručne. Už mám celkom slušnú zbierku obálok so svojím menom napísaným rôznymi ľuďmi z celého sveta. Neviem síce, čo s tým budem robiť, ale fascinuje ma ľudský rukopis a najmä to, že všetci vlastne píšu to isté, a aj tak je to odlišné.

Dostal si sa už do fázy, keď si nevedel kam s vecami, ktoré si zbieral?

To zase nie, sú oveľa extrémnejší zberatelia ako ja, s takými sa nemôžem porovnávať. Ja by som takým iba chcel byť.

Čo takto platne? Tie náhodou nezbieraš?

Platne zbiera už snáď každý… Ale áno, zbieram aj tie. Prevažne metalové. Alebo staré platne od vybraných dizajnérov, jedným z nich je napríklad Peter Saville, ktorý robil obaly aj pre New Order. Potom mám napríklad obľúbené kapely, od ktorých sa snažím mať všetko – medzi také patrí Nomeansno. Od nich som zozbieral nové vydania, nepoužité pekné obaly. Potom som si dokupoval čo najviac rozdrbané, zničené covery, pretože majú v sebe príbeh. Niektoré albumy mám teda viackrát. Nemám však gramofón, takže ich nepočúvam. No určite si ho raz kúpim, keď budem starší.

Žltého môžete sledovať aj na Twitteri @martinjenca. Do toho!