Zolo Kis

Výnimočnosť človeka sa dá merať rôznymi spôsobmi – napríklad tým, čo dokázal, alebo tým, čo vybudoval. Niekedy však stačí, že nosí ružovú mikinu a má fantáziu ako Bastian z Nekonečného príbehu. Zolo Kis, produktový a grafický dizajnér, stál za množstvom zaujímavých projektov – či už to bola konferencia By Design! alebo inšpiratívne Design Walks. Jeho meno si však ľudia dlho spájali hlavne s kreatívnym štúdiom Milk, ktoré založil spolu s Martinom Jenčom. Priestor reklamy však opustil a pred vyše rokom sa začal venovať drevu. Pod značkou Mr. Wood skúsil to, čo ho lákalo už dlhšie – vytvoriť produkt, ktorý zaujme nielen doma, ale aj v zahraničí. Tak vznikli nielen dekoratívne písmená a plagáty, ale aj nová etapa jeho života, ktorú odštartovala CNC fréza. Vo svojej dielni nám porozprával o tom, ako sa to všetko začalo, a prizval nás aj k výrobe jedného z plagátov.

Ako vznikol nápad venovať sa výrobe drevených dizajnových doplnkov?

Vznikol skôr náhodne, nezamýšľal som sa nad tým, či zaplním dieru na trhu. Iba mi napadlo, kde by som si dal vyrobiť niečo podobné, keby som to potreboval. A zistil som, že nikde. Nemal som však žiaden biznisplán. Jednoducho som si zariaďoval dielňu, robil som to, čo ma baví, a nejako sa to už vyvinulo. Netrávil som mesiace prieskumom, že aha, toto nikto nerobí, tak to idem robiť ja a určite v tom bude strašne veľa peňazí. Vždy som mal blízko ku grafickému dizajnu, tak som začal vyrábať písmená, ktoré ako objekty vyzerali dobre. Potom som prešiel k posterom a otvoril som e-shop (http://www.mrwoodshop.com/). Prvá objednávka bola hneď na 60 písmen. Potom sa to už rozbehlo.

Prečo padol výber práve na drevo?

Drevo som si nevybral cielene. Nikdy som k nemu nemal extrémne pozitívny vzťah, aj keď mi vonia, mám rád les, prírodu. Bol to skôr praktický výber. Kúpil som si CNC frézu a drevo bolo najjednoduchšie spracovateľný materiál. Urobil som prvé písmenká, nejakú typografiu, ľuďom sa to páčilo, tak som pri dreve ostal z čisto praktického dôvodu.

Čo ťa priviedlo ku kúpe frézy? Nie je to úplne bežný nástroj ani u naozaj zapálených kutilov.

Skúsenosť s CNC frézou som mal už dávnejšie, nechával som si totiž vyrábať nejaké veci na zákazku. Cena bola však natoľko vysoká, že sa mi to neoplatilo. Povedal som si, že si frézu radšej kúpim sám. Spravil som si research a objednal som si nemeckú – som na ňu doteraz hrdý, nie sú v nej žiadne čínske komponenty. Prišiel mi ju zapojiť taký pán, celé to trvalo asi pol hodiny, a odišiel preč. Ostal som tam sám. S frézou. Prvé týždne som z toho mal normálne depresiu, lebo som nevedel, čo s ňou. Nestálo to malé peniaze a všetci sa ma vypytovali, čo s tým mienim robiť a či som sa náhodou nezbláznil. Začal som sa teda učiť a zrazu to išlo. Bol to taký pocit, aký som mával v detstve. Každému objavu som sa úprimne tešil.

Kedy si si uvedomil, že Mr. Wood už nie je len hobby, ale seriózna práca?

To neviem, a ani som to nikdy nevedel. Ani teraz nedokážem tvrdiť, že pri tomto ostanem. So Žltým sme založili Milk v roku 2008, ale už predtým sme spolu robili asi dva roky. Za to obdobie sa toho strašne veľa zmenilo a tým, že som odišiel z kreatívy a riešil som skôr manažérske činnosti, ma to jednoducho nenapĺňalo. Prirodzene som teda začal kompenzovať nedostatok kreatívneho vyžitia a začal som sa realizovať v dielni. Vždy som mal množstvo náradia a vecí, ktoré sa mi za život nazbierali, no boli rozhádzané po rôznych miestach. Túžil som mať dielňu, kde by som mohol niečo vyrábať.

Prestala ťa baviť práca v reklame?

U nás je to tak, že pokiaľ ponúkaš služby (ako napríklad Milk), tak je to hlavne o tom, že stále čakáš, kým ti niekto zaplatí, prípadne sa dožaduješ toho, čo ti patrí. To je dosť únavné. Pri produkte to máš hneď, a to mi pripadá ohromne oslobodzujúce. Ľudia len prídu, vyberú si, zaplatia a idú preč. Baví ma aj to, že konečne nemám žiadnych zamestnancov, takže som sa zbavil dosť veľkej zodpovednosti. V budúcnosti sa tomu však asi nevyhnem. Už dnes je to tak, že časť práce outsourcujem – spolupracujem s chránenou dielňou v Piešťanoch.

Aké to bolo, keď si po takej dlhej dobe odchádzal z Milku?

Toto je trochu komplikovaná téma. V Milku sme vždy boli dvaja – ja a Žltý. Martin bol povedzme tomu zodpovedný za kreatívu a ja som bol manažér. Vo svojej funkcii som jednoducho prestal byť spokojný. Často sme viedli na túto tému diskusie, lebo rozdelenie funkcií nebolo od začiatku takéto – dali sme sa dokopy ako dvaja tvoriví ľudia. Len čo však začali prichádzať zamestnanci a nabaľovali sa problémy, postupne sme si delili úlohy. Martin bol a je v svojej práci vždy veľmi sústredený na kreatívnu časť a ja som mal asi schopnosť riešiť praktické veci, tak som ich riešil. Problém bol však v tom, že ma to časom prestalo napĺňať. Vždy je to tak, že keď je veľa práce a starostí, dá sa to takto utiahnuť dlho. Začal som to teda intenzívnejšie riešiť až vtedy, keď to bolo pre mňa neúnosné. Prirodzene som hľadal únik k niečomu inému. A celý Mr. Wood bol iba zhoda okolností. Keby to nebol tento projekt, tak je to niečo iné. V každom prípade si myslím, že to bolo pre nás oboch v konečnom dôsledku prínosom. Zažili sme spolu skvelé roky, obom nám to dalo množstvo skúseností, z ktorých teraz môžeme čerpať. Martin môže naplno rozvíjať to, čo ho baví, a ja takisto. Hlavne som rád, že sme to ustáli ľudsky, lebo ukončovanie takéhoto partnerstva je ako rozvod. A rozvody väčšinou nedopadnú dobre.

Aj v súčasnosti však robíš množstvo vecí na zákazku, čo je vlastne tiež služba, ktorá ťa tak unavovala.

Máš pravdu, je to veľmi podobné tomu, čo som zažíval v Milku. Zase sa to otáča od predávania produktu k poskytovaniu služby a ľudia majú tendenciu vymýšľať, všetko meniť. Nakoniec sa vystaví faktúra a tá nie je zaplatená. Takže som si povedal fuck off. Je to taká debilná slovenská vlastnosť – brať veci, na ktoré nemám, a neplatiť za ne. Keď mne príde faktúra, nie že ju zaplatím v termíne splatnosti, ale spravím to hneď. Mám problém spomenúť si, že by som za celú históriu podnikania niečo nezaplatil včas. A keď sa to aj stalo, lebo sme proste nemali na účte peniaze, tak som zdvihol telefón a ospravedlnil som sa. Len tu je to tak, že sa nepatrí na nikoho príliš tlačiť, lebo druhýkrát ti už nedá robotu. Čo je, samozrejme, úžasné, báť sa, že prídeš o robotu, ktorú ani nemáš zaplatenú.

Prečo potom vyrábaš customy?

Prvá vec bola, že som potreboval peniaze. Druhá, že ma to vlastne aj baví, lebo sa na tom veľa naučím. Každá vec je odlišná a treba nájsť iný spôsob, ako ju spracujem. Ten pocit, keď prídem na nejaké riešenie, ma náramne teší. Venujem sa tomu asi rok, takže sa stále učím. Jasné, treba vedieť ovládať grafické programy, počítač, to mi nerobí problém, ale potom je tu ten CNC svet, kde sa mám stále čo učiť.

V Milku bola tvoja práca založená z veľkej miery na komunikácii s klientmi. Mr. Wood je zase činnosť značne samotárska. Nemáš pocit, že ti to, že si zrazu sám, trochu udiera na hlavu?

Dúfam, že nie. Aj keď tu trávim veľa času sám, som obklopený ľuďmi z iných dielní. Trochu som sa tej samoty obával, ale nie je to až také zlé, lebo stále fungujem sociálne, stretávam sa s ľuďmi a aj oni chodia za mnou. Dokonca si myslím, že samota je fajn. Mám veľmi veľa času napríklad na počúvanie hudby či audio kníh. Alebo rozmýšľam a vymýšľam si príhody. Baví ma fabulovať. Vždy je to na hrane reality a predstavivosti. Niekedy sa pozastavím nad tým, či už to nie je príliš, ale na druhej strane to, čo je a čo nie je reálne, je dosť relatívne.

Samota je úžasná vec, keď človek nie je hluchý k pravde o sebe, zisťuje, čo je zač. V zhone, ktorý zažívame každý deň, na to nie je čas. Veľa ľudí sa vlastne vôbec nepozná. Myslia si, že sú nejakí, ale je to len ich projekcia toho, akí by byť chceli. To, aby takí aj reálne boli, je robota, a to sa nikomu nechce.

Ty poznáš pravdu o sebe?

Áno, myslím si, že áno. Hlavne si ju viem povedať. Niekedy je, samozrejme, príjemné zamlčať ju, ale snažím sa byť k sebe otvorený. Som abstinujúci narkoman, v roku 1997 som išiel na prvé liečenie, v roku 2003 na druhé. Odvtedy som čistý. Bohužiaľ, prerod z narkomana na abstinenta nie je možný bez toho, aby sa človek dotkol najväčších a najhlbších právd o sebe. Aspoň u mňa to nebolo inak možné. Musel som nájsť odpovede na množstvo otázok. Pokiaľ sa chceš dostať zo závislosti, je dobré byť v komunite ľudí, ktorým dôveruješ a ktorí ti povedia pravdu. Keď ti desať ľudí povie, že toto je takto, tak si môžeš myslieť, čo chceš, ale niečo na tom asi bude. Základná premisa je, že závislý človek je vlastne chorý človek, a všetko, čo si myslí, je pičovina. Liečiť som sa išiel hlavne preto, lebo som si v určitom momente uvedomil, že moje rozhodnutia sú úplne irelevantné. Tisíckrát som sa rozhodol, že končím s drogami, a na druhý deň som sa aj tak nafetoval. Dospelo to až do štádia, keď som si povedal, že som nesvojprávny, lebo rozhodnutie, ktoré spravím dnes, je už zajtra ničím. Ocitol som sa v slepej uličke, z ktorej som nevedel vyjsť von.

Ako si sa cítil, keď ti desať ľudí povedalo niečo, čo si o sebe nechcel počuť?

Je to boj, človek je nasratý. Tvoja hlava ti niečo hovorí, a ostatní, samozrejme, hovoria niečo úplne iné. Musí nastať zlom, keď si uvedomíš, že tvoja hlava je proste len debna plná chorých pičovín. Si teda pred múrom, nevieš, kam ďalej, tak si v jednom momente povieš: „Vyskúšam počúvať, čo mi hovorí tých desať ľudí, však čo sa mi môže stať.“ Zrazu sa ti otvoria nové obzory, lebo najväčším nepriateľom človeka sú jeho zvyky. Keď tej hlave povieš, že nebudeš zase robiť to, čo si robil doteraz, tak je samozrejmé, že sa vzbúri. Ak to však konečne spravíš, tak si uvedomíš, že tam, kde si doteraz nebol, sa začína iná krajina a ty vidíš úplne iné veci. Pomaly sa ti začne vytvárať nová štruktúra videnia a myslenia. Na základe tohto zážitku, keď si povieš, že to asi nebola úplná blbosť, čo mi tí ľudia povedali, prijímaš ďalšie informácie ľahšie. Prvý moment je však prekonanie sa a uvedomenie si, že tí ľudia ti vlastne nechcú zle. Druhý moment je nevysvetľovať, lebo človek má tendenciu si na všetko hľadať racionalizáciu. Aj na vraždu si nájdeš logické vysvetlenie.

Čo si myslíš, prečo sa ti nakoniec podarilo dostať sa zo závislosti?

Jedným z hlavných pravidiel pri liečení bolo, že som musel držať hubu, keď mi niekto niečo hovoril. Samozrejme, že som sa vždy chcel obhajovať. To je však chyba, lebo už nepočúvaš. V liečbe závislostí fungujú určité mechanizmy, ktoré – aspoň ja som o tom presvedčený – môžu každému pomôcť zo závislosti na drogách. Preto som sa ani nikdy nebral ako niekto, kto má extrémnu disciplínu, je obzvlášť šikovný, a práve preto sa mu podarilo skončiť s drogami. Mal som jedine šťastie, že som sa v správnom čase ocitol v dobrej komunite ľudí a na základe ich súčinnosti a súčinnosti primára sa mi to podarilo.

Je podľa teba fakt, že si abstinent, v našej spoločnosti skôr pozitívom alebo negatívom?

Určite z abstinencie veľa ťažím. Nie je to tak, že si to raz vybavíš a už ideš. Je to kvetina, ktorú treba zalievať, strihať a keď sa na to vyserieš, vyschne. To, že som abstinent, nie je zadarmo. Hovorím o sebe na rovinu, že som abstinujúci narkoman, a je mi príjemné, keď to o mne ľudia vedia. Nemusím sa schovávať za výhovorky typu „som tu autom“ alebo „beriem antibiotiká“. Jednoducho nepijem preto, že som bol fetoš. Bodka. A všetky svoje rozhodnutia, ktoré v živote robím, robím ich ako abstinujúci narkoman. Neexistuje také, že si poviem, že na to na chvíľu zabudnem, vypijem si, zahulim. Je to čiernobiely svet. Niečo ako „trošku abstinujem“ jednoducho neexistuje. Má to tvrdé pravidlá, ale bez nich to nejde.

Pozastavujú sa niekedy ľudia nad tým, že si abstinent?

Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či nemám chuť dať si pivo alebo tak. Vieš čo, po vyše desiatich rokoch fakt nie. Úprimne, ani mi to nikdy nenapadne. Dokonca si myslím, že ak by som to mal po desiatich rokoch ešte stále riešiť, tak to by som asi radšej pil, lebo to musí byť extrémna nesloboda. Som s tým však často konfrontovaný, takže ani nemám šancu zabudnúť, že som abstinujúci človek.

Nie je ti nepríjemné túto svoju stránku ľuďom stále vysvetľovať?

Nie. Nepríjemné by bolo, keby som sa musel za niečo schovávať a vymýšľať si príbehy. Je to mojou súčasťou, tak prečo to tajiť. Dokonca mi niektorí ľudia ani neveria. Je to hlavne asi o tom, ako to oznámiš. Keď o sebe sebavedomo prehlásiš, že sa veci majú tak a tak, cítiť v tom nekompromisnosť a rozhodnosť, a ľudia cítia, že tam nie je priestor na diskusiu.

Nemal si nikdy strach, že sa k tomu vrátiš?

Nie, nikdy sa k tomu nevrátim. A hlavne robím všetko pre to, aby som ani nikdy nemal chuť vrátiť sa k tomu.

Čo ťa v súčasnosti najviac štve?

Ľudská jebnutosť a to, čo sú ľudia schopní spraviť pre peniaze. Na to nadväzuje aj také moje zamyslenie: Dnes je moderné chváliť sa, mať sa rád a byť dobrý človek. Toto všetko funguje len do momentu, kým na stole nie je dostatočné množstvo peňazí, ktoré túto emóciu prekryje. Zrazu sa odhalí pravá podstata ľudí. Každý ma túto hranicu inde, niekto pri tisíc, iný pri milióne eur. Na toto si dávam veľký pozor, lebo viem, že to mám v sebe, každý to má v sebe. Prajem si, aby táto moja hranica bola skúšaná, ale nikdy som nepodľahol.

Vlastne mám aj skvelú teóriu o zombíkoch, ktorá sa dá aplikovať na tému ľudskej jebnutosti. Pretože jebnutosť sa prenáša presne tak, ako keď ťa uhryzne zombík. Vidím to na sebe, keď sa ku mne niekto zachová ako kokot, poviem si, že sa na to môžem vysrať a aj ja budem sviňa. A vtedy sa spúšťa choroba, ktorú na mňa niekto preniesol svojím jebnutým správaním. Zrazu som kúsok od toho, že aj ja budem zombík. Vtedy si poviem: „NIE!“. Koniec sveta teda nastane, keď sa všetci navzájom nakazíme jebnutosťou a budeme sa k sebe správať ako úplní kokoti.

Aby som však nebol príliš negatívny, sú aj obdobia, keď mám pocit, že je táto choroba na ústupe. Bohužiaľ, nikdy to netrvá dostatočne dlho.

Foto Lucia / Text Zuzana / Video Patrik / Korektúra Soňa