 |
| Posledná kniha, ktorú Boris vydal, je „Obchodná“. Zaujímavý pohľad na 30 rokov výkladov na Obchodnej ulici v Bratislave. |
V grafickom dizajne sa poväčšine venujem knižkám alebo kultúrnym kampaniam. Nechce sa mi príliš ísť do reklamy, snažím sa zaoberať projektmi, ktoré ma tematicky zaujímajú alebo bavia a zároveň majú trochu dlhšiu životnosť. V oblasti architektúry a výstav to má tú výhodu, že človek len nesedí za počítačom a nekliká, ale má šancu niečo aj fyzicky realizovať. Napríklad tento rok pracujeme na výstave do Detského múzea Trvalé bydlisko Zem. Venuje sa udržateľnosti a ekológii. Malo by to mať podobu interaktívnej hry, založenej na projekcii kombinovanej s mechanickým ovládaním, aby to deti vtiahlo.
Možno trochu cez otca, ktorý je fotograf a už dlho sa venuje foteniu architektúry. Zvykol som mu pomáhať s postprocesom fotiek. Druhá línia je možno ješitnejšia v tom, čo som už spomínal, že ma lákajú trvácnejšie projekty. Knihy a domy sú celkom trvácne. Potom, čo som sa vrátil z Prahy, sme spolu s Martinom, ktorý v tom čase takisto končil školu (a vtedy ešte aj s Tomášom Bertókom), opäť začali hovoriť o spoločnom ateliéri. Prišla reč na Cvernovku, kde akurát začali viaceré vznikať. Začali sme sa venovať spoločným projektom, založili oximoron a postavili tento ateliér. Idea od začiatku bola, aby sa jednotlivé disciplíny vzájomne ovplyvňovali a neostalo to len pri takom tom rigidnom chápaní odborov.
Nevenujem sa úplne technickému kresleniu výkresov, ale v celom procese sa spoločne bavíme o koncepte, priestore, interiéroch alebo exteriéroch. Ako hovorí Juraj Sukop, nezáleží na tom, čo dizajnuješ, je to vždy o nejakej škále a problémoch, ktoré v rámci nej riešiš. Či už dizajnuješ dom alebo stoličku, vždy musíš mať na danú vec nejaký názor a držať sa určitých technických zásad. Samozrejme, dôležitá je aj skúsenosť z praxe, ale tú ťa na škole nenaučia, to príde časom samo.
Snažíme sa do nej dostávať ekologické princípy – nielen materiálovo, ale aj energeticky, aby to bolo celé udržateľné.
Zatiaľ sme mali šťastie na klientov, ktorí tomuto boli otvorení. Jedným z takých je pasívny drevo-slamený dom na severnom svahu. Nie je celý zo slamy, ale izolácia v ňom je slamená, dom je z dreva a nepálenej tehly. Nechceli sme, aby to bolo také etno-eko, ale aby to bola súčasná stavba. Konkrétne pri tomto projekte s nápadom slamy ako izolácie prišiel sám investor. Slama nie je práve najjednoduchší materiál na prácu a prináša so sebou množstvo komplikácií. Keď však investor nechce, nič také mu nasilu netlačíme, no vždy sa snažíme dávať mu na výber, že existujú aj také a také materiály, ktoré sú ekologickejšie. Pokiaľ sa mu to páči, tak je to fajn, ak nie, tak ideme klasickejšou cestou.
Asi najhlbšia spolupráca bola zatiaľ s Dežom Tóthom (Monogramista T•D). Na tejto knižke sme pracovali dva roky, nikto nestresoval a projekt mal čas dozrieť. Myslím si, že sa to na tej knihe dosť odrazilo, mali sme na ňu dosť času.
Jedna z posledných vecí, ktoré sme robili, bola Obchodná. Ľubo Stacho tridsať rokov fotil výklady na Obchodnej ulici v Bratislave. Spolupráca to síce nebola úplne najľahšia, ale zase si myslím, že dopadla dobre. Obe tieto knihy sme aj sami vydali.
Opačným prípadom je zákazka, ktorú robím pre vydavateľstvo Slovart. Tam som len v úlohe dizajnéra. Zaujímavá je tým, že ide o edíciu všetkých kníh od Rudolfa Slobodu. Tento projekt sa pripravuje na niekoľko rokov dopredu. Mojím cieľom bol jednoduchý, civilný, ale úderný dizajn. Keď vyjdú všetky knihy, človek si z nich bude môcť vyskladať nielen meno Rudolf Sloboda, ale aj ďalšie slová alebo heslá. Idea bola taká, že sa ľudia budú môcť s knihami hrať a niečo ďalej vymýšľať.
Áno. Veľa z kníh, na ktorých pracujem, aj priamo vydávame. Je to aj trošku historická vec – môj otec hneď po revolúcii spolu s Jurajom Králikom a Vladimírom Rostokom začal vydávať knižky a organizovať výstavy pod značkou O.K.O. Po rôznych prestávkach a odmlčaniach, keď v tom už ostal sám, som vydavateľskú časť v poslednom čase prevzal ja. Často za mnou totiž príde človek, že chce knižku a má nejaké peniaze, ktoré, ako zistíme, vyjdú tak ledva na tlač. Takže sa snažíme nájsť ďalšie financie, ktoré väčšinou dáme opäť do toho, aby bola kniha polygraficky ešte lepšia, takže sa nám zase nepodarí pokryť honoráre. Tak potom dúfame, že ich pokryjeme z predaja knihy. Na jednej strane je to super, lebo takto máme slobodu. Zároveň je trochu problém v tom, že človek pracuje sám a nemá na to iný pohľad. Musí si to vedieť ustrážiť, aby to neodletelo do niečoho, čo je v konečnom dôsledku nepredajné.
Mňa asi najviac baví práve to skákanie z jednej veci na druhú. Nemám rád, keď robím napríklad už tretiu knihu za sebou. Potom ma to nielen že až tak nebaví, ale začnem sa v niektorých veciach opakovať. Snažím sa preto svoju prácu diverzifikovať. Som rád, že ma všetko, čo robím, baví a vždy sa do toho snažím ponoriť čo najhlbšie. Niekedy je však najlepšie mať odstup a pozrieť sa na problémy aj z inej strany.
Ja som to nevymyslel. Vymyslela to moja manželka, ktorá má k Mexiku vzťah už dlho. Rok predtým sme tam boli na trojtýždňovom výlete a celkom sa nám tam zapáčilo. Kamaráti, u ktorých sme bývali, nás zo srandy lámali, že však príďte na dlhšie, a tak sme si po pol roku povedali – prečo nie? Cieľom však, samozrejme, bolo hlavne zmeniť prostredie, či už fyzicky, alebo psychicky. Na Slovensku máš strašne veľa väzieb, stále ti niekto volá, chce niečo od teba. Asi aj to bol dôvod, že sme mali chuť odísť a oslobodiť sa od toho. Veľa robí nielen vzdialenosť, ale hlavne časový posun. Tým pádom som síce ráno ešte riešil Skype a maily, ale nebolo to také strašné. Pôvodná idea bola rok nerobiť a vypnúť, nájsť si niečo lacné a užívať si pokoj, nakoniec sme však ostali v Mexico City. Mali sme na to praktické dôvody – potrebovali sme sa zabývať, lebo tam s nami trávil pol roka aj náš syn z manželkinho prvého manželstva Edo. Dieťaťu potrebuješ vytvoriť zázemie. Až na mieste sme zistili, že už len vybavovanie bývania tam je neuveriteľne komplikované – niečo ako keď si u nás berieš hypotéku. Nikto tam nikomu neverí, že bude platiť, tak si ťa preverujú. Okrem toho moja žena spočiatku chodila do školy a potom sme tam už mali aj viac kamarátov. Tým, že sme ostali v Mexico City, boli logicky náklady vyššie a my sme museli aj viacej pracovať. Robil som veci na diaľku – projekty zo Slovenska, ale v Mexiku – to bol pre mňa celkom dôležitý moment, vyskúšať, či to takto bude fungovať. Bolo to také odstrihnutie sa od slovenskej reality a aj Edovi sme chceli dať možnosť zažiť aj niečo iné, ako má tu.
Paradoxom je, že za tie tri týždne sme toho precestovali asi viac ako za rok, ktorý sme tam teraz žili. Predtým sme boli stále v pohybe, a teraz sme zakotvili v Mexico City. Prvý mesiac aj pol sme len zháňali bývanie, takže sme putovali z miesta na miesto po rôznych štvrtiach. Chodili sme síce na výlety, ale viac sme toho precestovali počas prvého pobytu. Teraz sme skôr zažili ten ozajstný život v meste – raňajky na ulici, typické zvuky, ktoré ťa tam všade obklopujú, ruch. Keď si potom v Bratislave, tak ti to trochu aj chýba.
 |
| Nielen súborné dielo Rudolfa Slobodu, partizánska séria od Zvonka Lakčeviča, Obchodná, ale aj napríklad Petržalka Identity patria do portfólia Borisa Meluša. |
Jej chýba hlavne slnko. V Mexiko City je nielen veľmi slnečno, ale aj príjemná klíma – nie príliš horúco ani zima po celý rok. Ľudia sa tam viac usmievajú. To je však všetko asi závislé od klímy – nemusíš sa chystať na zimu ako u nás.
Ako sa Bratislavčan díva na život v Mexico City?
V Mexiku sú v súčasnosti veľmi otvorené nožnice medzi bohatými a chudobnými. Rozdiely sú nielen obrovské (však aj jeden z najbohatších ľudí na svete Carlos Slim je Mexičan), ale aj viditeľné – táto štvrť je pre bohatých a na druhej strane širokej cesty je štvrť pre chudobných. Ty žiješ v tom svojom a v podstate ani nemáš šancu pohybovať sa v meste ako celku – nielen z dôvodu už spomínaného rozdelenia, ale aj preto, že je jednoducho obrovské. Dá sa pohybovať len v niekoľkých oblastiach, ani domáci neboli v každej časti mesta a mnohé vôbec nepoznajú. Tým, že som strávil množstvo času doma, lebo som z domu pracoval, predsa len som žil v nejakej bublinke. Keď je tam človek iba na obmedzený čas, politiku rieši menej ako doma – zaujíma ho podnebie, jedlo a atmosféra.
Samozrejme. Tým, že učila na viacerých miestach, mala mesto obehané na bicykli oveľa viac ako ja. Mňa na druhej strane viac bavili výlety do prírody, k oceánu, kde bolo na jej vkus príliš veľa chrobákov. Každý z nás mal to svoje, ale užili sme si to.
Vzdialenosť som nikdy neriešil. Je tam všetko, čo k životu človek potrebuje. Celé rozhodnutie padlo relatívne rýchlo a jediný strach sme mali z toho, či to celé nejako finančne vyjde. Samozrejme, že sme mali nejakú rezervu, ale aj tak bolo otázne, ako to celé dopadne. Jasné, že ťa všetci strašia, že ti tam odseknú hlavu a podobne. Keď si však dávaš pozor, je tá šanca veľmi malá. Napríklad nám tam za celý rok nič neukradli, ale keď sme prišli domov, po troch týždňoch nám ukradli bicykel.
Pre mňa je Mexico City najväčšia reštaurácia sveta – od najlacnejšieho a najlepšieho street foodu, cez stredne drahé reštaurácie až po naozaj drahé gurmánske, kde sme nikdy neboli. Z gastronomického hľadiska je to tam naozaj pestré, a to nielen čo sa týka mexickej kuchyne. Toto je vec, ktorej sa môžeš venovať každý deň, a stále je čo objavovať. Potom sú to ešte rôzne trhy alebo tematické uličky, kde nájdeš vždy iba jeden druh tovaru – napríklad látky, lampy, rádiá, náhradné diely do práčok. Toto ma zaujalo vždy viac ako nejaké vyslovene turistické atrakcie. Možno s výnimkou všetkých tých tisícročných pyramíd, pri ktorých si tak turisticky hovoríš, že to treba vidieť, a keď už si skutočne tam, zistíš, že je ozaj dobré zažiť to.
Mne sa na nich veľmi páčilo, že vždy všade meškajú, lebo aj ja všade meškám. Tu to ľudia dosť ťažko znášajú. A to nehovorím len o stretnutiach, ale napríklad aj o termínoch. Niekedy tie veci jednoducho potrebujú viac času, aby dozreli a v konečnom dôsledku nikto nebude riešiť termín, ale výsledok, ktorý je najdôležitejší.
Vizuálne – aj tu boli rôzne diskusie o okrášľovaní. Keď tam niečo opadá, tak to zamaľujú divokými farbami a nikto to nerieši. Páči sa mi tá voľnosť, ktorá sa potom prenáša aj do dizajnu. Nie je to však tak, že by som hneď začal robiť prefarbené veci, ale trochu sa to na mňa nalepilo.
Mali sme tam hlavne viac času na seba a na Eda. Pracovne sa mi síce trochu nazbierali veci, ktoré som musel potom dokončiť, ale nikdy som nemal pocit, že by to bol zle investovaný čas. Niekde vzadu v hlave mi však stále vŕta, že by sme sa tam raz mohli vrátiť. A ak nie tam, tak aspoň vypadnúť zase niekde inde. Ale to nebude tak skoro.
