Keď si mám vybrať akúkoľvek tému, o ktorej sa budem s umelcom rozprávať, prikloním sa vždy k tomu nehovoriť primárne o jeho tvorbe a umení. Umenie, hlavne abstraktné, je pre množstvo ľudí neuchopiteľné a ťažko si naň vytvárajú názor. Práve táto téma mi pri rozhovore s Patríciou Koyšovou nakoniec zarezonovala najviac a venovali sme sa jej o trochu viac ako jej samotnej tvorbe. Otázka, ako spoznať kvalitné umelecké dielo, sa objavila v hlave asi každého z nás. Kde však chýba rokmi overený a doktrínami potvrdený náčrt toho, čo je dobré umenie, tam zvykneme tápať. A pritom, ako vyplynie z nášho rozhovoru, je to veľmi jednoduché. Rovnako ako všetky ostatné veci, ktoré za to stoja, je to najmä otázka srdca. Patrícia, ktorú sme navštívili v jej ateliéri na Továrenskej, je nielen mladá abstraktná maliarka, ale aj doktorandka na VŠVU u profesora Csudaia. Jej prejav i tvorba sa vyznačujú určitou presnosťou a za celý čas, čo sme boli u nej, nám nedala pocítiť, že nevie, čo robí. Ale hlavne, ako povedala, verí, že čo si človek praje, sa aj splní. A to prajem aj každému z vás.
Čo si si priala a nakoniec sa ti splnilo?
Veľa osobných vecí. Väčšinou sú to úplné maličkosti, napríklad premýšľaš nad nejakým človekom a potom ho stretneš na ulici. Alebo som chcela ísť konečne bývať do vlastného a aj to sa mi splnilo.
Je to tým, že na to myslíš, alebo tým, že pre to robíš niečo navyše?
Je to tým, že na to človek myslí a je otvorený robiť veci, aby sa to začalo diať.
Aké má miesto súčasná abstraktná maľba na Slovensku?
Je dobré, že aj teraz v Gagarinke robí Juliana výstavu, ktorá sa venuje práve abstraktnému, alebo inak povedané nezobrazujúcemu umeniu, pretože sa mu podľa mňa venuje málo teoretikov. Aj keď má abstraktná maľba u nás publikum, práve u teoretikov nie je dobre prijímaná. Často sa pýtajú, čím je súčasná tvorba iná ako tá, ktorá vznikala v období moderny, napríklad po druhej svetovej vojne. Myslím si, že dnes má abstrakcia svoje miesto vo svete a je veľmi dôležitá. Sama to poznáš. Chodíš po ulici a odvšadiaľ ťa atakujú hotové vizuálne informácie – a to všetko sa na nás valí, či už chceme, alebo nechceme (bilbordy alebo hudba na zastávke). Preto si myslím, že je abstrakcia veľmi potrebná a poskytuje priestor pre rozvoj divákovej imaginácie. Chcem každému človeku, ktorý príde na moju výstavu alebo na návštevu do ateliéru, poskytnúť zážitok, a on na to môže alebo nemusí zareagovať. To je pre mňa úloha abstraktnej maľby – rovnako ako divadlo – ponúknuť človeku zážitok. Práve tým, že je tento druh maľby nezobrazujúci, donúti ho pozastaviť sa, premýšľať, o čom to vôbec je, alebo si v tom nájsť niečo svoje, podľa obdobia, ktoré práve prežíva. To ma na tom aj baví –každý si môže interpretovať po svojom.
Prečo si myslíš, že abstraktnej maľbe sa nevenuje takmer žiadna pozornosť?
Je to ako so všetkým umením, vždy sa mu venuje pozornosť až po určitom čase. Treba ho zrekapitulovať a aj ja sama som ešte mladá na to, aby sa niekto vracal pri mojom diele späť v čase do histórie. Myslím si však, že to nie je tak, že by sa tým nikto nezaoberal. Skôr je to tým, že mladí teoretici sa tomu nevenujú, nenavštevujú ateliéry, nekomunikujú s umelcami. Možno si k tomu ani nevedia nájsť vzťah a nie sú k tomu vedení.
Pokiaľ však nebudem hovoriť iba o teoretikoch, ale aj o bežných ľuďoch, tak je to možno aj tým, že naša história bola vždy silne spätá s kresťanstvom. Kostoly sú plné vizuálnych stimulov, a keď človek nevedel čítať, tak aj podľa malieb, ktoré tu boli, dokázal vyrozumieť, že ide o Kristovo utrpenie alebo podobne. Vedel prečítať posolstvo prikázaní bez toho, aby musel používať svoju predstavivosť. Možno aj tam niekde je súvislosť s naším (ne)vzťahom k abstraktnému umeniu.
Ako vnímaš postavenie abstraktnej maľby v dnešnom pretechnizovanom svete?
Ako som už povedala – je nevyhnutná. Snáď ešte nikdy nebolo jej postavenie dôležitejšie. Jeden z mojich obľúbených teoretikov Wolfgang Welsch, ktorého myšlienky vo mne silne zarezonovali a jeho úvahy si stále premietam, tvrdí, že to, čo je nemenné, a to, čo si nárokuje svoj priestor a čas, to nám v dnešnej dobe ponúka zažiť niečo autentické. Tú autentickosť v umení hľadám aj ja.
Pre väčšinu bežných ľudí je podľa môjho názoru abstraktné umenie dosť neuchopiteľné. Buď sa im páči, alebo nepáči. Ťažko však nájdu nejaké objektívne kritériá, podľa ktorých zhodnotia jeho kvalitu.
Hranica v abstraktnom umení, čo je ešte v poriadku a čo je už gýč, je strašne tenká. Ja sama s tou hranicou pracujem a tento balans ma baví. Preto je ťažké rozpoznať, čo je dobré a čo nie. Už však nie je kritériom prinášať stále niečo nové, ale skôr sprostredkovať obsah. Niekto jednoducho obsah nevidí, niekto iný si tam nájde svoje interpretácie.
Ako vnímaš postavenie abstraktnej maľby v dnešnom pretechnizovanom svete?
Ako som už povedala – je nevyhnutná. Snáď ešte nikdy nebolo jej postavenie dôležitejšie. Jeden z mojich obľúbených teoretikov Wolfgang Welsch, ktorého myšlienky vo mne silne zarezonovali a jeho úvahy si stále premietam, tvrdí, že to, čo je nemenné, a to, čo si nárokuje svoj priestor a čas, to nám v dnešnej dobe ponúka zažiť niečo autentické. Tú autentickosť v umení hľadám aj ja.
Pre väčšinu bežných ľudí je podľa môjho názoru abstraktné umenie dosť neuchopiteľné. Buď sa im páči, alebo nepáči. Ťažko však nájdu nejaké objektívne kritériá, podľa ktorých zhodnotia jeho kvalitu.
Hranica v abstraktnom umení, čo je ešte v poriadku a čo je už gýč, je strašne tenká. Ja sama s tou hranicou pracujem a tento balans ma baví. Preto je ťažké rozpoznať, čo je dobré a čo nie. Už však nie je kritériom prinášať stále niečo nové, ale skôr sprostredkovať obsah. Niekto jednoducho obsah nevidí, niekto iný si tam nájde svoje interpretácie.
Ako sa hľadá obsah v abstraktnej maľbe?
Jeden z mojich obrazov Payn & Air (payn ako druh šedej) bol pre mňa veľmi dôležitý. Mal na moju tvorbu veľký vplyv. Maľovala som ho ešte v ateliéroch v Tranzite, v starej umývarke. Sloboda, ktorú mi tento priestor ponúkol (dovtedy som maľovala so štyrmi ďalšími ľuďmi v škole), priniesla obrovské uvoľnenie. Payn & Air odpálil tému, ktorej sa venujem až dodnes. Chvíľu po tom, ako som ho domaľovala, vybuchla na Islande sopka. A zrazu to tam bolo – vybuchujúce sopky, vesmírne hmloviny a útvary – to sú témy, ktoré ma bavia doteraz. Vlastne som našla zmysel obrazu až po jeho namaľovaní. Často riešim maliarske problémy a z nich potom vyplynie aj téma. Obsah obrazu si teda môže vyložiť každý podľa seba.
Ako tvoríš?
Na začiatku bolo veľa experimentovania, časom som však vedela predvídať, čo nastane. Sú obrazy, ktoré samy otvárajú nové témy, potom sa od nich odvíjajú ďalšie a ďalšie a to ma baví. Preto mám napríklad rada formát 90×105, umožňuje mi pracovať na viacerých obrazoch zároveň a vždy sa nájde nejaký, ktorý mi otvorí nové obzory a nové témy. Pre mňa je dôležité, ako som už hovorila, aby človeka môj obraz donútil pozastaviť sa nad ním a aby z neho mal zážitok. A o tom sú práve veľké formáty. Napríklad obraz Bez konca vystavený v galérii Space. Mal štyri metre na výšku a keď som ho zbadala nainštalovaný, tak som si povedala „wow“. Sama som sa cítila ohrozená (nie že by som chcela vyvolávať iba pocity ohrozenia, no bolo to pre mňa vtedy ťažké životné obdobie) a tento obraz vo mne vyvolal presne to, čo som chcela. Pohol aj mnou. Často to spôsobuje i veľkosť a ten istý pocit malo vyvolať aj dielo Vesmírna uhorka, ktoré má 3,7 metra.
Kedy si sa rozhodla venovať abstraktnému umeniu?
V druhom ročníku na vysokej škole sme dostali zadanie, ktoré bolo voľnou témou, čo je asi najťažšie. Zrazu som nevedela, čo so sebou. V tom čase som bola na mikroskopickom vyšetrení krvi a dostala som vytlačené snímky krviniek. Rozhodla som sa ich namaľovať a napodobniť to, čo som videla na digitálnom výtlačku. Neskôr som si fotila obrazovky, snažila som sa dosiahnuť zrnenie, rozostrovanie reality. Nezačalo sa to teda tým, že chcem byť abstraktná maliarka. Skôr išlo o postupné zoomovanie a prehlbovanie maliarskych problémov. Dôležitým momentom však bolo, keď mi Ivan Csudai povedal, že by som si na školský dvor na Hviezdoslavovom námestí mala doniesť miešačku na farbu a byť veľkorysejšia. Vtedy som si povedala, že to je presne ono, tá veľkorysosť.
Veľkorysým dielam sa u nás darí? Mám pocit, že ľudia často nevedia uchopiť nič väčšie ako A4 a všetko, čoho jedna strana má aspoň meter, je pre nich neumiestniteľné v interiéri.
Myslím si, že ľudia majú radi veľké obrazy, no často na ne nemajú priestor. Na Slovensku je problém nájsť aj galériu, ktorá má dostatočne veľké výstavné priestory. Je však pravda, že na väčšinu stredných formátov, aké maľujem, si človek priestor doma nájde, je to len o tom, či ho nájsť chce. Pre mňa sú veľké formáty veľmi dôležité. Verím a dúfam, že aj keď na Slovensku priestor nie je, tak v Nemecku je miesta dosť. V tomto budem tvrdohlavá a budem sa venovať veľkým formátom aj naďalej. Pri ich zažívam úplnú eufóriu a radosť.
Spomenula si, že ich či už galeristi, kurátori, alebo kritici veľmi málo nenavštevujú umelcov v ateliéroch. Čím to podľa teba je? Boja sa?
To naozaj neviem, avšak na troch prezentáciách Pecha Kucha Night som vždy hneď na začiatku povedala, že ak majú ľudia chuť, nech sa zastavia u mňa v ateliéri na Továrenskej 14, budem veľmi rada. Nech sa nenechajú odradiť ani vznikajúcou stavbou a nech jednoducho prídu. Neviem, prečo nechodia, ani mladí ľudia sa o súčasný stav nezaujímajú a pritom minimálne ja som návštevám veľmi otvorená.
Aké má Patrícia Koyšová plány do života?
Počas tridsiatky, ktorá teraz bude plynúť, by som chcela mať galeristu niekde v zahraničí, ktorý sa bude o mňa starať. Ďalším snom je byť raz jazzovou speváčkou a otvoriť si vlastnú pekáreň. To však už budem mať 50, možno 60. No a rada by som sa naučila robiť keramiku. Avšak stále budem predovšetkým maliarka.
Smutný pohľad na výstavbu Twin City na Továrenskej.
Vesmírna uhorka, kombinovaná technika, 370 cm, 2012 pre výstavu All Lights are Fire v už neexistujúcej bratislavskej galérii SPACE