Kristína B. Hrončeková

 

Aký je vzťah dnešných detí k umeniu?

Myslím, že dnes majú deti lepšie podmienky na spoznávanie umenia, ako sme mali napríklad my. Sama robím program v Slovenskej národnej galérii, ktorý sa volá Utorkový ateliér. Je venovaný tým najmenším návštevníkom – deťom od 4 rokov, ale mávam aj mladších, pokiaľ sú už schopní zapojiť sa. Decká tam chodia s rodičmi, s nimi aj program absolvujú, čiže je to taký rodinný formát. Vždy navštívime aktuálnu výstavu a zoznámime sa s jedným dielom formou vhodnou pre túto vekovú kategóriu. Potom ideme do ateliéru, kde tento zážitok spoločne spracovávame. Takto deti prijímajú nové informácie cez tvorivú aktivitu. Vždy sa snažím nájsť pre ne niečo zaujímavé, aby výstavou len neprebehli a na diela sa naozaj pozerali. Zmysel týchto aktivít vidím v tom, že deti majú možnosť vytvoriť si vzťah nielen k umeniu, ale aj k samotnej inštitúcii, aby do nej chodili rady a bez strachu. Keď som bola malá, nechodila som do galérií rada, iba nás tam okrikovali alebo to bola nuda. Účelom je vytvoriť prostredie, v ktorom sa deti cítia dobre a môžu sa prejaviť.

Ako reagujú deti na umenie, ktoré vidia v galérii?

Rôzne, každé z nich je iné. Niektoré sú také, že ich to baví, počúvajú, živo komunikujú, čo je dobre, lebo potrebujem „parťákov“ na rozhovor. Sú ale aj také, čo sa boja a trvá im dlhšie, kým sa rozhovoria. Pri tvorivých aktivitách to už nie je taký problém. Tam sa už prejaví každý. Niektoré deti chcú robiť veci po svojom, iné viac spolupracujú. Je to však vo veľkej miere o tvorivej činnosti spolu s rodičmi. Zadám síce tému, chodím pomedzi nich, pomáham, ale je to hlavne o tom, aby vytvárali niečo spoločnými silami, ako rodina. Teší ma komunikovať s deťmi o dielach, sú otvorené a bez predsudkov, majú zaujímavé postrehy. Niekedy ma upozornia na veci, ktoré som si vôbec nevšimla.

Počas Utorkových ateliérov pracujeme so starým, moderným aj súčasným umením, záleží to od aktuálnej výstavy. Pri niektorých dielach mám hneď nápad, ako ich deťom sprostredkovať, iné sú menej komunikatívne a čitateľné aj pre mňa, takže ich radšej obídem alebo nájdem nejaký most, cez ktorý si dielo spoločne priblížime. Začiatočné naladenie skupiny je dôležité. Momentálne prebieha v SNG výstava Zaujatí krásou. Aby sme sa s deťmi v predstave dokázali časovo posunúť do 50. rokov 20. storočia, hovorím im, že každým schodom ideme viac a viac do minulosti a keď vyjdeme na posledné poschodie, ocitneme sa v období, keď ich babky a dedkovia chodili do škôlky ako ony. Decká sa na tom smejú, ale sú zrazu naladené na tému. Na jednom z našich stretnutí sme si pozerali sériu fotografií zo stavby. Na fotkách sa dali vidieť len detaily lešení, žeriavov, konštrukcií. Tak sme pátrali po tom, čo na fotkách vlastne je. Nakoniec sme v dielni pospájali stoly, nakreslili na ne čiernou lepiacou páskou krajinu a pomocou rámikov vystrihnutých z papiera sme hľadali zaujímavé detaily a kompozície. Tak teda vyzerajú Utorkové ateliéry.

Ako sa dostane šperkárka k práci s deťmi?

Dobre si rozumiem s deťmi, rada s nimi trávim čas. Našťastie väčšine z nich je ešte jedno, či robia niečo dokonale alebo nie. Hlavne, že si to užívajú. Takisto to vyplýva z toho, že moja práca v ateliéri je samotárska, medzi ľudí sa často dostanem iba počas obeda. Mám rada, keď sa to strieda. Potrebujem mať v živote oboje, tak mi to vyhovuje.

Venuješ sa ale aj workshopom, ktoré sú vhodné skôr pre dospelých.

Áno, robievam workshopy mokrého plstenia, ktoré sa považuje za najstaršiu textilnú techniku. Ide o spracúvanie vypranej a vyčesanej ovčej vlny. Tým, že je to technika naozaj stará (prvé výrobky pochádzajú údajne až z praveku), nie je potrebné mať k nej žiaden nástroj. Jediné, čo treba, je horúca voda, mydlo (ideálne s olivovým olejom) a ruky. Takýmto spôsobom je možné bez ihly alebo nite vytvoriť čokoľvek trojrozmerné, od klobúkov cez kabáty až po obuv, ale aj iné objekty. Túto techniku som objavila na stáži v Slovinsku a neskôr som ju začala požívať aj v tvorbe šperkov. V autorskom šperku je to pomerne zriedkavý materiál, tak mám čo objavovať. Občas vediem kurzy plstenia pre dospelých a snažím sa aj sama ďalej vzdelávať. Minulý rok som sa zúčastnila workshopu vo Francúzsku na farme neďaleko Paríža, kde sa chovajú ovce druhu merino. Naučila som sa tu nové techniky, ale zaujímavá bola aj teoretická časť. Hovorilo sa tu o tom, že vlna, ktorá je skvelý materiál s nezameniteľnými vlastnosťami, postupne mizne z nášho života. Napriek tomu, že na Slovensku je množstvo ovčích fariem a vyrábajú sa tu mliečne výrobky, vlna sa u nás prestala spracúvať. Pred približne piatimi rokmi sa na Slovensku zavrela posledná spracovňa vlny a v súčasnosti sa spaľuje. Aj v takej obrovskej krajine, ako je Francúzsko, je iba jedna spracovňa vlny, čo je dosť zvláštne.

Je teda minimálna pravdepodobnosť, že by si pri tvorbe svojich šperkov použila slovenskú vlnu.

Je pravda, že nie každá vlna je vhodná na tvorbu šperkov. Čím v teplejšej krajine ovečky žijú, tým je ich vlna jemnejšia, a práve tá je potom vhodná na výrobu šperkov. Vlna z našich oviec je dobrá skôr na výrobu vecí, ktoré musia byť pevné a môžu „kusať“, napríklad papuče alebo nádoby. Každý druh ovce má špecifickú vlnu, ktorá má svoje využitie.

Aké boli teda tvoje šperkárske začiatky?

Počas vysokej školy sme mali hodiny klasických zlatníckych techník, takže tomu sa venujem dlhodobo a veľmi ma to baví. Vždy som ale ku kovu rada pripojila nejaký druhý materiál, napríklad textil. Na strednej škole som študovala sochu a niekedy cítim, že stredoškolské zlatnícke vzdelanie mi chýba. Ale keďže viem, čo chcem robiť, nie je to problém. Páčia sa mi také hrubšie veci, nikdy som príliš neinklinovala ku klenotníckej práci. Pri veciach, ktoré sama neviem vytvoriť, funguje dobre systém spolupráce. Napríklad priateľka-šperkárka čokoľvek skvele vyryje podľa môjho návrhu, či pán šperkár, ktorý osadí do mnou vyhotoveného šperku vzácny briliant. Aj tak teda funguje tvorba mojich šperkov.

Stojíš aj za značkou Pikpoki. Ako vznikol nápad na tvorbu drevákov?

V Slovinsku sme stretli remeselníka, ktorý dreváky vyrábal. Pod nánosom „nepekností“ sme uvideli potenciál, verili sme, že by sa ľuďom mohli opäť páčiť. Dreváky sme zredizajnovali a tak vznikla prvá kolekcia a značka Pikpoki. Po prvý raz sme sa verejnosti predstavili pred dvoma rokmi na Dizajnvíkende. Ľudia na Pikpoki reagovali pozitívne a odvtedy fungujeme. Celé je to veľmi príjemná spolupráca troch ľudí. Môj muž Ďuro Balogh je grafický dizajnér a ilustrátor, dáva našej značke tvár. Naša kamoška Jasna Vastl je scénografka, má veľa skúseností, komunikuje s remeselníkmi a spolu to všetko vymýšľame. Okrem toho sme sa v priebehu minulého roka rozhodli pridať do nášho portfólia aj tašky. Naším krédom je robiť veci „simple“. Čiže jednoduchý, funkčný dizajn a dobré remeselné prevedenie.

Kde sa vyrábajú dreváky Pikpoki v súčasnosti?

Na drevákoch spolupracujeme len s majstrom Antonom zo Slovinska. Aj keď do projektu s nami nechcel ísť ako „parťák“, lebo svoj pôvodný dizajn považuje za lepší, sú dreváky Pikpoki spojené výhradne s ním. Pikpoki tašky sme navrhli my a na ich výrobe spolupracujeme s mladým slovinským obuvníkom. Na Slovensku sme spolupracovali s pánom Alfonzom z Trnavy. Ten sa remeslu venuje dlhé roky a takisto sme s ním vytvorili kolekciu tašiek. U nás je problém nájsť nielen remeselníkov, ale aj materiál a polotovary. Je cítiť, že sa tu tradícia remesla prerušila. Remeslo nie je pre mladých ľudí príliš atraktívne, všetci chcú byť ekonómovia alebo právnici. Tento slovinský chalan zdedil svoju dielňu po otcovi, je veľmi šikovný a jeho dielňa je vyhľadávaná. Venuje sa napríklad aj šitiu tradičnej obuvi pre folklórne súbory a divadlá.

Ako si spokojná s tým, kam ste sa za dva roky fungovania značky dostali?

Som veľmi spokojná. Keďže nejde o našu hlavnú aktivitu, je v tom veľký kus slobody. Pokiaľ sa nám s niekým nechce spolupracovať, jednoducho do toho nejdeme, lebo od toho nie sme závislí. Hlavným pozitívom je ale fakt, že je to veľmi príjemná spolupráca. My traja sme chceli spolu niečo vytvárať a mať dôvod na stretávanie už dávno a týmto projektom sa nám to darí.

Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa