Slovo komercia je neskutočne sprofanované. Ešte horšie na tom však je bulvár. Zuzana Gavulová je fotografka, ktorá sa venuje – alebo venovala – obom. Pod značkou Gavulka fotí pekné editoriály, reklamné fotky, kampane a pod Pretty photography sa zase venuje čisto komerčným, pekným veciam, ako sú rodinné portréty, svadby a podobne. Svoju fotografickú kariéru však začala Zuzana v ľahko bulvárnom plátku a momentálne sa – úplne bez hanby – venuje komerčnej fotografii. Množstvo ľudí si jej meno spája napríklad aj s fotením svadby Dominiky Cibulkovej. Ja ju však poznám ako tú, ktorá fotí všetky kampane pre skvelú slovenskú značku detského oblečenia Mile. Vysoká, podmanivá mladá žena má takisto vyhranené názory, za ktoré ju uznávam. Mnohí ju možno nazývajú „šialenou biomatkou“, ktorá odopiera svojim deťom sladké, no ani jeden z jej synov nedostatkom cukru zjavne netrpí. Starší Jonáš aj napriek svojmu mladému veku (a absencii čokolády) započal fotografickú kariéru a dokonca mal to šťastie fotiť aj prezidenta. Gavulka nás privítala vo svojom dome pri Bratislave, kde žije s rodinou a pracuje.

Text Zuzana / Foto Kristína Botlová

Rozhovor so Zuzanou nájdete aj v tlačenej verzii Urban Market časopisu v Mlynici 8. – 10.12.2017.

Zuzana, ako si sa dostala k fotografovaniu?

Fotografiu som mala ako koníček už na strednej škole, dokonca som si myslela, že by som mohla byť raz fotografkou. Na základnej škole som zase myslela, že sa budem venovať šperkom a pôjdem študovať do Kremnice. Ale keďže je môj ocino z umeleckej rodiny a jediný je ekonóm, stále mi tvrdil, že to nemám robiť. Umením sa predsa neuživím! Na gympel som ale ísť nechcela – nešli mi predmety ako fyzika, chémia. Tak som išla na Obchodnú akadémiu. Tam som bola nakoniec aj tak vždy nástenkárka, zdobila som školu, vymýšľala rôzne kreatívne veci.

Na druhej strane som však mala aj veľmi dobré študijné výsledky – som taký typ. Takže som aj celú školu skončila úspešne, napriek tomu, že to nebola moja šálka kávy. V čase strednej školy som už začínala fotiť a po maturite som išla na UCM do Trnavy, kde sme mali fotografiu ako voliteľný predmet. Tam som začala chodiť do ateliéru k Tiborovi Huszárovi, ale stále som si myslela, že to mám len ako koníček. Aj napriek tomu, že Tibor bazíroval na čiernobielej fotografii, ja som vždy inklinovala k farbe. On ma v tom podporoval a posmeľoval ma, aby som sa tomu začala venovať profesionálne. Bol to však pre mňa stále iba sen, venovať sa fotografii. A ani som si netrúfla nahlas vysloviť, že by to mohlo vyjsť.

Keď som skončila vysokú školu, dala som si chvíľu pauzu. Ale hneď moja prvá práca, ktorú som si našla, mala blízko k môjmu koníčku – pracovala som ako redaktorka vo vydavateľstve Plus 7 dní. Dohodli sme sa so šéfredaktorkou, že budem vlastne fotografujúca redaktorka a pokiaľ sa v rámci vydavateľstva uvoľní miesto fotografky, pustí ma tam. Tak sa aj stalo a ja som sa ocitla v časopise Šarm, kde som fotila reportáže, rozhovory, neskôr aj editoriály. Keďže som bola mladá, bez záväzkov, venovala som práci väčšinu času a energie. Po vyše troch rokoch som ale už mala pocit, že ma to naplnilo a nemám kam rásť a posúvať sa. Zároveň som cítila, že som sa v prostredí vydavateľstva niektorým veciam príliš poddala, nechala sa usmerňovať a už to nie som ja. Trvalo mi hádam rok, možno aj dva, kým som veci začala znovu vidieť zo svojej perspektívy.

„Pre mňa je komerčná fotografia niečo, čo si človek nezavesí na stenu a väčšinou podporuje predaj, to ale neznamená, že to má byť odfláknuté.“

Práca v bulvárnom plátku však asi nebola snom mladej fotografky.

To nie, ale nikde inde sa človek nenaučí byť taký spoľahlivý a rýchly, ako v podobnom časopise. Nikdy v živote neobanujem, že som tam bola. Do dňa, keď som dala výpoveď, to bola práca, ktorá ma skutočne bavila. Bol to pre mňa naozaj hodnotný tréning. A samozrejme – urobila som si kontakty, čo je neskutočne dôležitá vec. Stretla som tam množstvo zaujímavých ľudí, zažila som kopec zaujímavého, keďže som bola mladá, bez záväzkov, často som cestovala. Bola to zábava, a ani ten šoubiznis nebol taký „opovrhnutiahodný“ ako dnes. Možno aj to, že som bola mladá a pochabá, prispelo k tomu, že ma tá práca napĺňala. Dnes by som to asi už nezvládala, keď mám rodinu. Dokonca aj môj partner Peter robil to isté, a asi aj druh našej práce bol dôvodom, že sme sa presťahovali na dedinu. Mali sme toho po krk.

Ísť na voľnú nohu bolo určite lákavé, nikdy to nebolo a ani nebude ľahké. Ako si to mala ty?

Zo začiatku som brala skoro všetky zákazky, aby som sa uživila. Nevyberala som si príliš, lebo som si to nemohla dovoliť. Neskôr som si však povedala, že asi nechcem len napĺňať vizuálne predstavy rôznych ľudí. Vtedy nastal zlom, keď som si povedala, že budem robiť veci tak, ako ja chcem a nech si ma začnú hľadať ľudia, ktorým sa moja práca páči. Nakoniec sa to ukázalo ako dobré rozhodnutie.

Nikdy som práce nemala málo, teraz jej však mám naozaj veľa. Už som v štádiu, keď sa mi z 90 % ozývajú len ľudia, s ktorými si sedím a máme podobné vizuálne predstavy. Vďaka tomu nemusím brať všetko. Vlastne nie, že nemusím – ani nemôžem. Dopyt začína byť taký veľký, že to nestíham pokrývať. Stáva sa dokonca, že aj ľuďom, ktorých poznám, musím povedať nie, čo ma neskutočne mrzí. Som však rada, že robím prácu svojich snov a brutálne ma baví.

Robila si vo svojom živote aj niečo iné, ako fotografiu?

Odkedy som skončila vysokú školu, nerobila som nič iné, iba fotografku. Samozrejme, počas školy som rôzne brigádovala, robila som všetko! Rok som žila v Austrálii, kde som sa živila ako upratovačka, predavačka, zbierala na farme jahody, v Amerike som robila v zábavnom parku a v Burger Kingu! (Smiech.)

Keď sme sa rozprávali na túto tému, sama si sa nazvala komerčnou fotografkou. Tým sa fotografi často nechvália, pripadá mi, že sa to považuje skôr za stigmu.

Mne to nevadí. Ja som mala napríklad dlhé roky odpor ku kategórii svadobná fotografia. Bolo to pre mňa absolútne tabu, ktoré išlo mimo mňa. Ale dokonca aj v nej som našla zaľúbenie. Takisto je to aj s komerčnou fotografiou. Záleží veľmi od toho, čo si pod tým predstavím. Aj event alebo produkt či kampaň pre nejakú značku sa dá predsa nafotiť pekne – jednoducho sa snažím, aby bol výsledok dobrý. Pre mňa je komerčná fotografia niečo, čo si človek nezavesí na stenu a väčšinou podporuje predaj, to ale neznamená, že to má byť odfláknuté.

Okrem práce je pre mňa jednou z najzaujímavejších vecí na tebe to, ako sa staviaš k výchove svojich synov. Vytváraš v nich sebavedomie, ktoré mi je veľmi blízke, podobne mi ho vštepovali napríklad aj moji rodičia. Aj keď čítam tvoje vyjadrenia na Facebooku (napríklad o tom, prečo synovi Jonášovi nedávaš sladké a nevadí mu to), hovorím si – dobre to tá Zuzana robí!

Je to so mnou ale čím ďalej tým horšie! (Smiech.) To bolo v časoch, keď som ešte stravu až tak neriešila. Teraz som niekde úplne inde. Zistila som, že keď nebudem o svoje zdravie dbať na 100 %, nedopadne to dobre. Automaticky sa to teda odzrkadľuje aj na rodine. Jonáš je veľmi múdre dieťa a všetko, čo mu poviem, berie dosť vážne a vie si to aj obhájiť. Márne by si mu teda núkala zakázané čokoládky, nevzal by si ich (i keď, občas to zneužije). Samozrejme, aj on môže jesť sladké, len asi prísnejšie sledujem čo a kedy. Som však veľmi rada, že nezneužíva moju dôveru.

Jedným z často opakovaných komentárov bolo, že deti budú v škole šikanovať, lebo majú niečo iné. To znie celkom ako hlúposť.

Ja mám pocit, že mojim deťom práve ostatní závidia. Jonáškovi robím cez rok raw koláče, dávam mu sušené ovocie, oriešky. Vždy má doobeda niečo sladké a poobede slané, zeleninové. Nedostane dva chleby a Brumíka. V poslednom čase dokonca chce iba ovocie a zeleninu, takže čo viac si môžem priať! A keď príde domov a povie mi, že mu spolužiaci vyjedli oriešky, tak si vravím, že niekde asi nastala chyba a deti možno aj samy vedia, čo im chýba.

Ty sama si však musela najskôr dostať celkom vážny varovný signál…

Áno, ja som si množstvo tých symptómov ani neuvedomovala. Myslela som si, že to, že sa zle cítim, je životným štýlom. Asi to všetci poznajú, že má človek ledva čas sa najesť, tak je pizzu z donášky, aby vydržal deň. Dá si napolitánku, tlačí všetko v pokluse. Deťom som navarila skvelý obed, ale sama som si dala pagáč, lebo som sa ponáhľala do práce. Bol to ale pre mňa taký moment, keď som sa musela prebrať a prekopať všetko od základov. Začala som sa naozaj zaujímať o to, čo jem.

Ako teda vyzerá pre teba ideálne denné menu?

Pre mňa je najdôležitejšie, že chcem jesť skutočnú stravu a nejem žiadny lepok. Nejem polotovary, respektíve sa im na 90 % vyhýbam. Podľa toho, či mám chuť na sladké alebo na slané, na raňajky si dám buď vajíčka s kopou zeleniny alebo pšenovú kašu. Na desiatu zjem ovocie s orieškami, na obed polievku alebo zeleninové jedlo s prílohou alebo mäso s prílohou (pokiaľ je to možné, preferujem vegetariánske jedlo), olovrant spájam s večerou a zas zjem napríklad len polievku alebo šalát. Alebo zeleninové teplé jedlo či mäso so zeleninou. Moja strava je veľmi jednoduchá, aj ju rýchlo pripravím. Dôležité je plánovať a mať doma suroviny. Nemusím mať všetko bio, ale napríklad si všímam krajinu pôvodu potravín. V živote si napríklad nekúpim čínsku šošovicu, čo je v našich reťazcoch skoro každá, a málokto to vníma. Uprednostňujem európske potraviny. Na to sú potom dobré bioobchody pre „šialené biomatky“. (Smiech.)

„Stravovanie by nemal byť stres.

Jednoducho treba vedieť robiť veci najlepšie, ako sa dá.“

Čoho sa nevieš vo svojom jedálničku vzdať alebo bez čoho nevieš žiť?

Mäsového vývaru. To jedlo by som si so sebou zobrala na opustený ostrov a mohla by som ho jesť navždy.

Budeš ešte pritvrdzovať?

To ani nie je o pritvrdzovaní, človek získava nové poznatky a vyvíja sa. Aj v stravovaní sú rôzne trendy, ktoré sa menia, a človek chce všetko robiť najlepšie, ako vie. Ja si ale nemyslím, že by sme sa mali všetci teraz zblázniť a žiť na 100 % zdravo. Podľa mňa sa to ani nedá a ani nie sú na to prostriedky – zdravých potravín jednoducho nie je dostatok. Nemyslím si, že by si ľudia mali zo stravovania robiť stres. Jednoducho treba vedieť robiť veci najlepšie, ako sa dá.

Jonáš má okrem názorov aj oko na pekné zábery. Bude z neho fotograf?

Nemyslím si, i keď by to bolo pre neho veľmi výhodné. Jednak by sme ho mohli všeličo naučiť, mal by aj materiálne základy, ale uvidíme, čo ho bude baviť.

Má ale vlastnú Facebook stránku!

To má, ale je to zatiaľ len taká detská hra.

Bolo by to však super, ak by z neho vyrástol fotograf, mal by roky skúseností a kontakty! Nie je nič krajšie, keď sa ti splnia na prvýkrát sny o tom, čo chceš robiť.

Budem rada, ak sa bude venovať čomukoľvek. Ja som napríklad nenávidela matiku a až v dospelosti som začala cítiť, že to môže byť veľmi zaujímavá veda a rada by som jej rozumela. Keby sa vybral tým smerom, veľmi by ma potešil. Sama som ju nikdy neovládala a ak by sa Jonáš dokázal realizovať v tomto odbore, bolo by to skvelé. Bolo by fajn, keby mal napríklad „vyšší zmysel života“, ako máme my. I keď je fotografia skvelá práca, niekedy mám taký pocit, že pre tento svet nič nerobím. Niekedy sa upokojujem aspoň tým, že si vravím, že robím ľuďom svojou prácou radosť. Na druhej strane ma ale potom hneď zarazí a poviem si, že vlastne podporujem zbytočnú spotrebu, čo nie je veľmi ekologické. Mám však aj množstvo klientov, ktorí majú vzťah k ekologickým a morálnym princípom, a vtedy ma práca naozaj teší. Medzi takých patria napríklad aj dievčatá z Mile. Často sa zamýšľam nad tým, prečo nejdú s výrobou niekam za hranice, kde by ich to vyšlo lacnejšie a dokázali by na tom poriadne zarobiť, a nie len točiť svoju malú sumičku peňazí. Na druhej strane si vravím, že to je na tom práve super, lebo podporujú lokálnu výrobu a nepridávajú do výrobného kolotoča ďalšie zbytočnosti. Aj preto napríklad chodím rada na Urban Market, ktorý je pre mňa práve príjemným opakom globalizácie, keď väčšina vecí vzniká tu.

***