Juraj Kuchárek

Verím tomu, že väčšina z vás videla aspoň prvú sériu Slovensko hľadá Superstar. Množstvu z vás neunikla ani tanečná súťaž Let’s Dance. Adela Show takisto nebude úplnou neznámou. No a Jana Eyrová? Tú videl alebo čítal snáď každý. Čo je však spoločným menovateľom týchto naozaj rôznorodých formátov? Scénograf Juraj Kuchárek. Počas piatich rokov, ktoré sa venuje divadelnej a televíznej scénografii, má toho na konte naozaj dosť, a to nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Juraj nás pozval do svojho improvizovaného ateliéru pod Bratislavským hradom, v ktorom sídlia architekti Home is Land, a porozprával nám o svojich začiatkoch, ale aj o tom, ako vznikala scéna k jeho v súčasnosti asi najvýznamnejšiemu divadelnému projektu – Jane Eyrovej v Slovenskom národnom divadle. Ako prvé si však dáme malé jazykové okienko, lebo nie je antropológ ako archeológ, ani scénograf ako stenograf.

Juraj, hneď na začiatok, čo je scénografia?

Scénografia hlavne nie je stenografia, teda žiaden tesnopis. Takisto si nepíšem scénky. Nie som ani kulisák. Nevyťahujem zo skladu zaprášené kulisy a nearanžujem ich na pódiu. Ty sa možno smeješ, ale je to tak. Ľudia si myslia aj takéto veci.

Ako teda prišlo rozhodnutie stať sa scénografom?

Chodil som na strednú školu, ktorá bola scénického zamerania, kde som študoval odbor reprodukčná maľba a scénická tvorba. Aj keď to vlastne so scénografiou nemalo veľa spoločného, nejaké remeselné danosti a základy sa na mňa nalepili.

Po strednej škole som chcel ísť študovať animovaný film, tam ma ale nezobrali, a scénografiu som mal ako druhú voľbu. Keď som však na škole začínal, mal som dosť skreslenú predstavu o tom, čo vlastne scénografia je. Až postupom času, niekedy v druhom ročníku, som sa dostal do obrazu. Ten prvý rok bol taký abstraktný, ale keď sa to začalo miešať s hercami, dramatickými textami, zistil som, o čom to celé je. Po skončení školy ale prišlo vytriezvenie, keďže nikto nečakal na to, že budem robiť scénografa. Tak mi napadlo, že by bolo asi vhodné zamestnať sa a trochu sa začleniť do spoločnosti.

Začal som pracovať v kúpeľňovom štúdiu, kde som okrem navrhovania kúpeľní aj predával, čo bola zaujímavá skúsenosť. Dodnes viem čo-to o obkladačkách. Postupom času som ale predával čoraz menej a menej obkladačiek a viac som sa venoval iným veciam, napríklad ilustrovaniu učebníc pre školy a začal som pomaly robiť aj scénografické veci. Jedného dňa mi zazvonil telefón. Ozval sa v ňom hlas, ktorý znel, ako by ma chcel zabiť, a pýtal sa ma, či by som nechcel robiť nejaké veci do telky, že by to mohla byť moja životná šanca. Príliš som tomu neveril, hovoril som si, že životná šanca vyzerá určite inak. Nakoniec sa z toho vykľul konkurz na scénografa pre Česko a Slovensko hľadá Superstar. Ten som spolu s kolegom vyhral a odvtedy robím televízneho architekta a čas od času rekreačne aj divadelného scénografa.

Čo ti dáva televízna a čo, naopak, divadelná scénografia?

Televízna scénografia je fajn v tom, že si overím, ako funguje veľa vecí, ako sa dajú použiť, a neskôr tieto poznatky môžem zužitkovať aj inde. Rozpočtovo je to samozrejme úplne iná úroveň ako divadlo a mám vďaka tomu veľa možností. Tituly v televízii sú väčšinou kupované zo zahraničia a zbúchavané naozaj narýchlo. Človek má na návrh vizuálu, narysovanie a realizáciu mnohokrát len niekoľko týždňov. Do toho mu ešte zasahuje nielen produkcia, ale napríklad aj kamery, na ktoré treba scénu postaviť. Keby si napríklad prišla do štúdia, kde sú zhasnuté svetlá, nevyzerá to nejako vábne. Keď sa ale zažnú svetlá a pozrieš sa do kamery, je to príjemné na pohľad a má to úplne iné grády. Ide sa tam ale hlavne na efekt.

Divadelné projekty sa plánujú dlhodobo, je tam oveľa väčší čas na prípravu než v televízii a práca na nich je komplexnejšia. Na druhej strane táto práca nie je príliš rentabilná a často ju dotujem práve z toho, čo som zarobil na televíznych produkciách.

Aké sú najdôležitejšie prvky pri tvorbe scény v televízii?

Najdôležitejší je vždy ten-ktorý hlavný záber a to, čo sa nachádza osobe za hlavou. Nesmie to síce pútať príliš pozornosť, ale takisto to musí byť vizuálne zaujímavé a príjemné na pohľad. Keď sa na štúdio ale pozrieš očami architekta, tak nielen pôdorys a rozmiestnenie, ale aj detaily môžu pôsobiť voľným okom bizarne. Všetko však dostane zmysel pri zábere kamery. Keď som napríklad robil program Kráľovné popu, tak sa mi trochu vypomstilo, že som ešte nemal toľko skúseností a díval som sa na scénu príliš komplexne. Vymyslel som si totiž, že použijeme na scéne tuje, ktorými naznačím kráľovskú záhradu. Pri detailnom zábere na speváčku, ako spieva, sa ale ukázalo, že jej z hlavy trčali dve tujky. V tom prípade mi zámer príliš nevyšiel.

Aké sú aktuálne trendy v slovenskej televíznej scénografii?

U nás je to tak, že fičí to, čo sa objaví buď na nejakom veľkom otváracom ceremoniáli, alebo na Oscaroch. Spevácke súťaže sú zase robené podľa pôvodných zahraničných produkcií, kde je množstvo prvkov daných. Keď som napríklad robil Let’s Dance, bola tam podmienka, že na scéne musia byť dve schodiská, bola stanovená veľkosť parketu a podobne. V tom je určitá dávka neslobody. Pri Milujem Slovensko bolo dané úplne všetko a mojou jedinou kreatívou bolo, že som tam šupol slnečnice. Výrazné zastúpenie u nás donedávna mali aj veľké LED steny, kde sa mohol premietať vlastne akýkoľvek obraz a keď sa vypli, na scéne nič nebolo. V svetovej scénografii však panuje návrat k minimalizmu. Zobrazovacie prostriedky sú striedmejšie a aj VJing je dômyselnejší.

Čo teda v televízii robíš najradšej?

Najradšej robím komornejšie veci, napríklad Adela show. Nemusím sa natoľko držať na uzde a mám možnosť sústrediť sa na detaily.

Jednou z tvojich aktuálnych divadelných realizácii je Jana Eyrová. Z čoho si vychádzal pri tvorbe scény tohto klasického diela?

V divadle vychádza scéna hlavne z textu, dramaturgie a z toho, čo chceme s režisérom povedať. Pri Jane Eyrovej to bola dramatizácia, ktorú písali Marián Amsler a Anna Saavedra. Určili sme si kľúč, podľa ktorého bol dôležitý papier a tri hracie plány: prvý, reálny, pri ktorom som vychádzal z izby, kde vyrastala Charlotte Brontëová, druhý svet bol ten, kde tvorila a bol plný papierov. V treťom z nich sa umieralo.

Prečo papier?

O sestrách Brontëových sa hovorilo, že si pravidelne chodili kupovať papier k miestnemu papiernikovi. Ten sa čudoval, kde tie kvantá papiera, ktoré si nosia domov, miznú. Ony však nielen písali, ale aj maľovali, kreslili a podobne. Keďže papier nebol najlacnejší, tak sa oň delili, písali na tie isté archy, aby ušetrili miesto. Papier bol ich vyjadrovacie médium, ale mali k nemu aj obrovský vzťah a vážili si ho.

Ako dlho trvala príprava celého projektu?

Celá realizácia sa pripravovala asi rok. Za ten čas sme boli v Anglicku, režisér navštívil rodisko Brontëových, naštudovali sme si množstvo textov o tom, ako a kde žili, celé ich životné príbehy, reálie. Román Jana Eyrová je autobiografické dielo, a tak čím viac sme zisťovali o životoch sestier Brontëových, tým viac na svetlo vychádzali autobiografické črty knihy.

Základným prvkom celej scény je, ako som už spomínal, papier, ktorý som chcel preniesť aj na pódium. Inšpirovala ma fotografia jednej knihy a podtitul, v ktorom sa nachádza tŕňové pole, keďže miesto, kde Jana Eyrová žije, je plné vresovísk. Tieto dva prvky som chcel spojiť do jedného. Prvotný nápad bol, že by sa tŕne mohli vysúvať z podlahy. Realita však bola iná, museli sa robiť nielen časové, ale aj technické a finančné ústupky. Z praktického hľadiska bolo potrebné dávať pozor aj na to, aby nejaký tŕň neprebodol niektorého herca, takže to bol jeden z ďalších zádrhov, ktoré som musel riešiť – aby niekto počas predstavenia náhodou neumrel.

Keď sme sa rozprávali o trendoch v televíznej scénografii, aké sú trendy v divadle?

V divadle veľmi záleží na inscenovaní. Je to na rozhodnutí a predstave režiséra, či bude scéna moderná alebo klasická. Takisto záleží aj na tom, aké ma divadlo v repertoári hry. Ak sú to súčasné kúsky, prispôsobuje sa tomu aj vizuál.

Na čom sa ti pracuje lepšie?

Asi na divadelných produkciách, ktoré predsa len trvajú dlhšie a ich príprava je intenzívnejšia. Televízia je však pre mňa miestom, kde sa môžem realizovať vo veľkom, s neporovnateľným rozpočtom, aj keď ma na druhej strane v množstve vecí obmedzuje.