Petra Kubíková

Už od šiestich rokov som vedela, čím chcem byť. S bábikami som sa nehrala, ale šila som im oblečenie. Na odevný dizajn ma nezobrali na prvýkrát, tak som šla na japončinu, za čo som pani Sabovej doteraz vďačná, lebo som ju skončila a venujem sa jej. Na druhý rok ma ale už zobrali, aj keď to bol boj. Cítila som hendikep, že som z gymnázia, lebo všetky moje spolužiačky vedeli perfektne šiť. Keď som videla ich práce, bola som veľmi neistá a v mojej tvorbe sa ten strach aj dosť výrazne odrážal. Veci, ktoré som navrhovala, som vymýšľala tak, aby som ich vedela zrealizovať, čo ma dosť limitovalo, a hovorila som si, že na tú školu asi nepatrím. Rodičia ma ale presvedčili, že mám prvý ročník dokončiť. Po ňom som išla na študijný pobyt do Japonska, ktorý ma dosť zmenil. Kupovala som si množstvo látok, šila som a zistila som, že móda nie je o tom, či vieš alebo nevieš šiť, ale o tom, či sa vieš uvoľniť, preniesť svoje pocity, nápady a myšlienky do textilu. Začala som sa na to teda pozerať inak. V prvom ročníku som mala pred každou konzultáciou strach, teraz cítim z módy radosť.

Bola som tam na ročnom výmennom študijnom pobyte na dievčenskej univerzite v meste Ferris pri Jokohame. Šla som tam ako študentka Univerzity Komenského, mala som množstvo predmetov nielen so zahraničnými študentmi, ale aj s domácimi. Vďaka tomu, že som bola v okolí miest Jokohama a Tokio, denná dávka inšpirácie bola obrovská. Už len prechádzka po ulici ako Šindžuku alebo Harajuku bola zážitkom, keďže sú plné novej módy a nápadov. Je to tam oveľa uvoľnenejšie. Pokiaľ som mala voľno, tak som sa potulovala po meste bez mapy, niekedy aj desať, dvanásť hodín. Jokohamu a Tokio som poznala lepšie ako niektoré moje spolužiačky Japonky. Presne som vedela, kde je obchod s látkami, kde je obchod s gombíkmi a veľa som si kreslila. Aj keď som tam šla ako študentka japončiny, paradoxne mi to pomohlo najmä v tom, že som sa pri navrhovaní viac uvoľnila a získala na veci iný pohľad.

Japončina je pre nás ťažká hlavne kvôli tomu, že má úplne iný slovosled a písmo ako slovenčina. Väčšina príbuzných jazykov používa latinku, sme zvyknutí na anglické a nemecké nápisy všade možne, takže sú nám tie jazyky aj bližšie. Ak človek japončinu každý deň cielene neprecvičuje, tak ju hneď zabudne. Treba si oživovať znaky a pokiaľ sa dá, tak veľa po japonsky čítať, aby ju človek hneď nevypustil z hlavy. Ja našťastie učím v jazykovej škole – nielen začiatočníkov, ale aj pokročilých, takže som s ňou v dennom kontakte. Musím však neustále sama študovať a ďalej napredovať. Nás japončinárov nie je na Slovensku až tak veľa, a prekladaním či tlmočením sa tak dá celkom uživiť. Mojím cieľom je však dokázať nejako prepojiť japončinu s módnym návrhárstvom. Už len cez jazyk sa nájdu prepojenia – predsa len nesledujem iba gramatiku, ale aj kultúru, ktorá ma dosť ovplyvňuje.

Dosť ma inšpiruje škola a teoretické predmety. Jedným z takých je úžitkové umenie v texte a kontexte s pani Seneši Lutherovou, kde čítame články od rôznych umelcov či teoretikov, napríklad od Elisabeth Wilson, Morrisa, Le Corbusiera a iných. Momentálne sa venujeme 20. storočiu a postmoderne, pri čom sa mi páči myšlienka čítania významov v závislosti od kontextu. Veľa ľudí napríklad hovorí, že rifle sú otrepaná téma, ale to podľa mňa nie je pravda – vždy ide o kontext. Dnes je hlavne dosť ťažké vymyslieť niečo nové. Keď si pozerám knižky o umení, vravím si „wow“. Potom sa zamyslím a doľahne na mňa pocit, že už asi na nič iné neprídem. Nakoniec ale na nejaký nový kontext predsa len prídem, použijem iné látky, postupy a výsledok je zase odlišný. Ďalšou vecou je aj oscilácia medzi výtvarným poňatím a praktickou módou. To výtvarno ti urobí efekt na móle alebo fotke, ale predáva sa ťažšie, komerčné kúsky nie sú zase až také výrazné, ale sú ľahšie predajné. Investujem však aj do tých výtvarných, lebo je to predsa len cesta, ako sa môžem predstaviť a ukázať. Sú to kúsky, ktoré si divák na prehliadke zapamätá a neskôr si s nimi môže spojiť práve moje meno.

Nesledujem, jediné, čo si pozriem, sú japonskí návrhári, aj to nie aktuálne kolekcie, ale veci, ktoré dávnejšie robil Yohji Yamamoto alebo Issey Miyake. Nesledujem ich hlavne preto, že sa bojím, že by som do svojej tvorby potom podvedome vkladala komerčné prvky, ktoré sú momentálne v kurze, a to nechcem. Samozrejme, že modely musia mať aktuálny dizajn a moderného ducha, ale dôležitejšie je nájsť samého seba a svoj vlastný štýl.

Na začiatku je vždy nápad. Buď je to nejaké obdobie, text alebo zážitok. Vytvorím teda dva, tri kúsky a ten materiál ma odrazí ďalej, keďže látka sa niekedy správa inak, ako by som čakala. Občas sa stane, že keď mi niečo nevyjde, tak to rozstrihám a pustím sa do toho znova. Napríklad moja posledná kolekcia Le Garconne je inšpirovaná 20. rokmi 20. storočia. Nie však ani tak materiálmi, ako skôr niektorými strihovými detailmi. Zaujal ma napríklad hlboký prieramok alebo priekrčník, čo šaty v tej dobe mali. Ja na nich síce reálne hlboké výstrihy nemám, ale sú naznačené v strihoch a čiarach. V kolekcii som pracovala s modrou a krémovou farbou, mám veľmi rada, keď sú materiály prírodné a už na pohľad pohodlné. Zdalo sa mi však, že je tá kolekcia príliš uhladená a uťahaná – nebola som s výsledkom úplne spokojná, tak som trochu zmenila koncept a robím nové kúsky, pri tvorbe ktorých ma inšpiroval najmä pobyt v Londýne na International Showcase. Londýnske ulice boli plné uvoľnenej módy, hlavne rifľoviny. Spojenie „mrkváčov“ a elegantného saka alebo lodičiek ma veľmi zaujalo, takže sa teším, čo z toho vznikne. Mojou snahou je kolekcie vždy gradovať, aby bolo vidieť, že sú kompaktné a celistvé, ale aby z toho človek mal aj nejaký zážitok.

Keďže ešte študujem, príliš v škole neriešime, či je leto alebo zima. Keď prídeš na našu prehliadku, ktorá je v máji alebo júni, tak tam nájdeš letné šaty aj kabát. Na Slovensku sa príliš nerieši taká prezentácia, ako je Fashion Week. Pokiaľ sa to u nás páči zákazníkovi, tak si to kúpi bez ohľadu na ročné obdobie, a o nejakých „buyeroch“ sa tiež nedá hovoriť.

Ale áno, pokiaľ sa ľuďom moje veci páčia, tak si ma nájdu a nechajú si niečo ušiť, či už konfekciu, spoločenské alebo svadobné šaty. Našťastie sa mi darí dohodnúť sa so svojimi zákazníčkami a nájsť kompromis, aby aj ony boli spokojné a aby som si aj zachovala svoju estetiku a nebola len krajčírka. Pokiaľ by niekto odo mňa chcel korzetové šaty so šľahačkovou sukňou, tak by som do toho asi nešla. Ideálne však je, ak mám voľnú ruku, našťastie sa nájdu aj také zákazníčky. Vtedy je práca pre mňa najpríjemnejšia. Neberiem to ale tak, že sa mi vždy musia náklady vrátiť. Stále som študentka a užívam si slobodu s tým spojenú a predsa, stále sa učím. Z každého nového zákazníka sa vždy veľmi teším. No nie je ich zase až tak veľa, môžem povedať, že ma skôr živí japončina.