Alexandra Barth zaručene patrí medzi výrazných mladých slovenských autorov, o ktorých ešte budeme počuť. O tom nepotrebujeme diskutovať. Jej tvorba je nielen zábavná, ale aj charakteristická a pre diváka možno trochu popová. Málokedy sa na Hemmete rozprávame s umelcami o tom, ako tvoria, väčšinou sa dostaneme k iným témam. So Sandrou, ako ju väčšina ľudí volá, sme sa však venovali práve umeniu a jej tvorbe. Nie preto, že by sme sa nemali o čom inom rozprávať, ale hlavne preto, že vie, o čom hovorí, a vie to povedať pútavo. A to je naozaj vzácne. Nazrite spolu s nami do jej úsporného ateliéru a bytu, kde nájdete nejeden zaujímavý artefakt.
Ako sa žije mladému umelcovi na Slovensku?
Existuje také klišé, že umelci, ktorí nie sú komerčne až takí úspešní, učia alebo robia v reklamke. Michal Czinege mi vždy hovoril, aby som nešla pracovať do reklamky, lebo to maliarovi strašne odčerpáva tvorivú energiu. Ani učenie pre mňa neprichádza do úvahy. Už som to skúšala, na gymnáziu, a neuveriteľne ma to frustrovalo. Pokiaľ učíš na strednej škole, ktorá nie je odborná a zameraná na umenie, výtvarka je tam braná ako voľný čas. Na jednej strane to chápem, ale nemyslím si, že je to úplne zbytočné. Kreatívne myslenie treba predsa rozvíjať. V každom prípade som sa tam cítila skôr ako vychovávateľka. Z tridsiatich žiakov to zaujíma desať a tých zvyšných dvadsať musíš nejako „upratať“, lebo ti to tam celé rozbúrajú. (smiech)
V súčasnosti ma teda popri predaji obrazov, čo je celkom nestabilný príjem, živí množstvo bočných jobov – napríklad upratujem byty, asistujem v dielni jedného významného slovenského umelca, z času na čas robím grafické návrhy alebo vypomáham v galérii. Zatiaľ sa z toho celkom dá vyžiť a hlavne sú to všetko časovo veľmi flexibilné zamestnania, ktoré mi umožňujú venovať sa tvorbe. Viem si predstaviť, že to budem robiť dovtedy, kým budem mať zdravé ruky a moje obrazy sa nebudú predávať tak, že z toho bez problémov vyžijem.
Ako si si predstavovala, že bude vyzerať tvoj život maliarky po škole?
Mala som strašnú fóbiu z toho, že budem musieť pracovať v normálnom zamestnaní. Mne napríklad nikdy neprekážala predstava, že budem upratovať byty – iba som sa bála, že tých prác nebude dosť alebo nezarobím na to, aby som prežila. Presne to by bol teda ten moment, keď by som si musela nájsť nejaký office job. Na to, aby som do takéhoto zamestnania zapadla, musela by som sa poddať systému, nebyť už pankáč, umierniť sa. Potom by sa mi veľmi ťažko prepínalo do iného módu a pozeralo na spoločnosť s nadhľadom. Ku koncu štúdia som mala s kamarátkou psychologičkou nápad na taký experiment, že by som sa pokúsila pracovať v nejakej korporácii, snažila by som sa nehrať tie ich hierarchické hry a skúmali by sme, ako dlho by mi to vydržalo. Ešte stále mávam chuť vyskúšať to, ale dosť sa toho bojím.
Prečo si sa vôbec rozhodla ísť študovať maľbu?
Záujem o kreslenie u mňa prišiel dosť neskoro. Dlho, až do nejakých trinástich rokov, som nejavila žiaden záujem o výtvarnú tvorbu. Samozrejme, keď som bola malá, rodičia ma dali na výtvarku, ale príliš ma to nebavilo. Nieže by mi to nešlo, no bola som iná ako ostatné deti a aj moje výtvory boli také šibnuté a zvláštne. Učiteľky ma, samozrejme, nepodporovali, skôr naopak. Doteraz si pamätám frustráciu, ktorú som cítila. Doma som teda našim povedala, aby ma radšej dali na klavír, kam som chodila až do maturity. Až keď som mala okolo pätnásť, šestnásť rokov, povedala som si, že by som chcela ísť na VŠVU. Začala som chodiť na kurz, ktorý ma pripravil na veci, čo ma čakali na prijímačkách. Veľmi mi však pomohla jedna vec – cez Kyberiu som mala možnosť ukázať svoje prvé dielka Erikovi Šillemu, ktorý ma vtedy dosť podporil a dal mi k tomu nejaký názor. Na VŠVU som sa dostala na prvýkrát.
Ako tvorí Alexandra Barth?
Každý obraz si najskôr navrhnem v počítači pomocou tabletu. Ako predloha mi slúžia rôzne fotografie a pomocou nich si vyskladám koláže s predmetmi, ktoré tam chcem mať. Tieto koláže potom prekreslím v Illustratore do vektorov, na záver to presvietim na plátno a postupne podľa vrstiev začnem maľovať. Je to teda veľmi racionálny postup. Kreatívna zložka je hlavne navrhovanie idey, čo tam bude a hľadanie konkrétnych surovín. Často pracujem s výsekom. Urobím si nejakú koláž, scénu a nakoniec z nej často musím aj ubrať. Hľadám teda najmä správnu kompozíciu. Toto je výhoda môjho prístupu, že si viem veľa vecí upraviť a môžem si dovoliť mať aj taký malý ateliér. Keďže mám veci predpripravené, nepotrebujem mať pri maľbe od plátna taký veľký odstup, ako napríklad ľudia, ktorí robia skôr spontánnu maľbu.
Ako vyzerala tvoja tvorba na začiatku?
Kedysi, v nejakom druhom ročníku, som nepoužívala projektor ani tablet, nejako som tieto veci nevedela používať. Nemala som ani jasnú tému, ktorej sa chcem venovať. Bolo to skôr formálne hľadanie, čo je však prirodzené, pretože človek musí najskôr zvládnuť formu, ktorou sa chce vyjadrovať, a obsah príde neskôr – napríklad aj potom, čo si človek niečo odžije. Osemnásťročné dieťa ešte nemá názor na veci a stále sa hľadá. Má teda malú šancu spraviť niečo, čo zarezonuje. Prirodzene som sa aj ja sústredila na formu. Začínala som používaním fotiek zvieratiek, ktoré ma esteticky veľmi bavili. Bolo v nich množstvo tvarov, s ktorými sa dalo pracovať. Väčšina mojich prvotných obrazov boli skôr také bájky. Ak sa tam dala nájsť nejaká téma, boli to skôr parafrázy na ľudské konflikty a agresie zobrazené prostredníctvom zvierat.
Kam sa časom posunula?
Keď som si našla svoje formálne vyjadrenie, začala som sa intenzívnejšie venovať aj obsahu. Vždy som bola v rozpakoch, keď sa ma niekto spýtal, o čom sú moje obrazy, a vlastne som ani nevedela odpovedať. Zistila som, že iba pekný vizuál nestačí. V abstrakcii je to, samozrejme, iné, ale keď zobrazuješ niečo figurálne, musíš vedieť, prečo robíš to, čo robíš. Je jasné, že sa človeku z podvedomia vynárajú rôzne veci, ale mal by sa vedieť pozastaviť nad tým, prečo to tak je a vedieť to zanalyzovať. Uvedomila som si, že zvieratá nevedia dostatočne povedať to, čo potrebujem, a nie sú najlepším prostriedkom na vyjadrenie mojich problémov. Začala som zobrazovať ľudské figúry a ostala som pri tom doteraz. Čím ďalej tým viac je to založené na príbehoch. Sú to tak trochu filmové stills. Často bojujem s tým, ako niečo zobraziť bez toho, aby som si pomáhala rôznymi barličkami, dekoratívnymi prvkami, ktoré by odpútavali od toho, čo chcem povedať.
Ako hľadáš témy?
Čo sa týka tém, v predošlej sérii, na ktorú teraz tak trochu nadväzujem, to boli najmä groteskné verzie ideálov alebo šablón spoločenského šťastia. Pracovala som napríklad aj s rôznymi rozprávkovými archetypálnymi postavami, ako je princezná so zlatou hviezdou na čele, ktorá je pre mňa tak trochu rebelka, alebo Popoluška, ktorá zase zošalela z toho, že sa upla na predstavu, ako všetko vyriešia oriešky.
Aktuálne veci sú skôr o mojej vlastnej identite – identite ženy. Môže to vyznieť feministicky, ale nevnímam to tak. Vždy som sa brala ako človek, ktorý vníma veci odlišne ako ostatní. Nech už ide o akúkoľvek skupinu ľudí, vždy som mala problém prijať jej ideológie a celospoločenské predstavy. Ak chce človek patriť do nejakej society, musíš hrať podľa jej pravidiel. Táto téma ma zaujíma a snažím sa ju aj odzrkadľovať vo svojej tvorbe. Je to veľmi prirodzené – súvisí to hlavne s tým, nad čím veľa rozmýšľam a čo ma štve. Veľmi ma zaujímajú medziľudské vzťahy, snažím sa vcítiť do ľudí a pochopiť, prečo robia to, čo robia. Rada analyzujem aj seba alebo sa cielene dostávam do situácií, ktoré pre mňa nie sú prirodzené.
Z čoho máš strach?
Mám strach produkovať zlé veci. To je úplná blbosť, lebo na to, aby sa človek niekam posunul, musí byť na začiatku úplný lamer. Je množstvo veci, ktoré by som sa chcela naučiť, a táto moja vlastnosť mi v tom trochu bráni. Čím je človek starší, tým je lenivejší znášať prehry. Jeho ego potrebuje obdiv. Potom je to však trochu nuda. A mne po škole tak trochu chýba učiť sa nové veci. Asi by to tak nemalo byť, ale ako väčšina ľudí potrebujem na to, aby som niečo vytvorila, vonkajší tlak. Preto som aj rozmýšľala, že by som sa možno prihlásila ešte na nejaký teoretický odbor, ktorý by ma donútil znova rozmýšľať v iných medziach.
Aké máš plány do budúcna?
Neochorieť a pracovať. Potom by som ešte chcela študovať nejaký ďalší odbor, ako som spomínala. Ak sa to nepodarí, začnem sa aspoň učiť po francúzsky. (smiech) Možno by som mohla skúsiť aj zahraničnú rezidenciu, potrebujem niekam vypadnúť, pretože už mám pocit, že stagnujem. Človek v komfortnom prostredí príliš zlenivie a to nechcem, aby sa mi stalo.
Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa