Martin Šurda

Väčšina z nás v detstve niečo zbierala. Ja som napríklad zbierala známky, nálepky rôzneho druhu, alebo sme si v škole vymieňali céčka. Málokomu však táto záľuba vydrží do dospelého veku. Martin Šurda prešiel od známok postupom rokov k teniskám a dodnes sa ich drží. Nadšenie pre ne mu nie je len koníčkom, ale stalo sa aj jeho zamestnaním. Po rokoch práce v jednej z najznámejších spoločností produkujúcich športové vybavenie, ktorá okrem iného vyrába aj množstvo ikonických modelov tenisiek, zakotvil v Bratislave a otvoril si vlastný – zatiaľ len internetový – obchod Sneaker Barber.

Mohol by si porozprávať niečo o tom, ako si začal zbierať veci?

Keď som bol malý, vždy som niečo zbieral. Pamätám si na známky, zápalkové krabičky, so sestrami sme za komunizmu zbierali obaly od čokolád, myslím, že ich ešte stále máme doma. K teniskám som sa dostal, keď som začal pracovať pre Nike Czech & Slovakia a začal som sa orientovať na segment trhu, ktorý zahŕňal špecializáciu na predajcov a zberateľov sneakers. Vtedy som sa už aj ja stal takým polozberateľom.

A kedy si už bol ozajstný zberateľ? Predpokladám, že päť párov tenisiek z teba zberateľa neurobí.

Nie, ale vždy som mal k teniskám taký osobnejší vzťah. V sedemnástich som si za prvé peniaze kúpil tenisky za 4000 sk, môj otec sa so mnou potom dva týždne nebavil. Potom, keď som zistil, že mám toľko tenisiek, že ich už nemám kde dávať, tak som si uvedomil, že budem asi zberateľ. Ale napríklad stále mám svoje prvé Nike, ktoré som si kúpil pred 14timi rokmi na výlete v Amsterdame, dovtedy som nosil úplne iné značky. Zhodu okolností som neskôr pre Nike začal pracovať.

Momentálne mám asi 100 párov tenisiek, z ktorých asi 60% nosím aktívne. Niektoré vytiahnem raz za mesiac, niektoré raz za rok, ale nosím všetky. Nenosím len tie, ktoré som napríklad dostal a nepáčia sa mi, tak som ich buď niekomu dám, alebo si ich nechávam pre prípad, že sa mi začnú páčiť, keď budem starší.

Osobne ale zbieram hlavne Nike Dunk SB, prípadne iné limitované série. Nie sú to tie modely, ktoré bežne kúpiš v obchode. Z limitiek niektoré nosím, ale sú aj také, ktoré radšej neobúvam, keďže každým rokom ich cena stúpa. Ide ale aj o to, že tenisky majú nejakú zberateľskú a nejakú trhovú hodnotu. Sú tenisky, ktoré naberajú niekoľkonásobne na cene v priebehu pár dní. V Amerike už tento biznis dosiahol inú úroveň, ľudia sú schopní sa kvôli teniskám pred obchodom pobiť, dokonca sa prepadávajú pred obchodmi, keď je release nových typov.

Ako sa na zberateľstvo pozerajú ľudia u nás? Mám pocit, že väčšina z nich rozlišuje maximálne medzi peknými a škaredými teniskami.

Niekedy ľudia nevedia ani rozoznať značku… Ale práve tým, že som robil vo firme, kde sme sa snažili tú komunitu budovať, v Čechách je komunita celkom silná, aj keď je uzavretá. Už sa aj tu kempuje pred obchodmi, zháňajú sa veci a rozbiehajú sa rôzne tradingy. Komunita je veľmi silná hlavne medzi ľudmi vo veku 15-19 rokov. Ľudia v mojom veku, okolo tých 30, sa mi smejú, že je to konzum a mám toho zbytočne veľa. Ja sa na to pozerám tak, že pokiaľ sa o tie tenisky staráš, nie je to celkom pravda, lebo si ich uchovávaš dlhodobo. Tu má ale väčšina ľudí tak 3 páry tenisiek a tie sú po roku tak rozbité, že ich môžu rovno vyhodiť.

Takže asi nepôjdeš do bežného športového obchodu a nekúpiš si 5 párov nových tenisiek…

Asi by som si tam nevybral. Keby som potreboval kopačky, tak si ich tam kúpim. Ak by som ale chcel topánky na nosenie, ktoré mám rád, tak asi nie. Ja nezbieram obyčajné tenisky, zbieram hlavne Nike Dunk, pri ktorých je počet vydaných kusov menší ako napríklad u Nike Jordan – tie sú vyrábané na stovky tisíc kusov a tú zberateľskú hodnotu majú len niektoré výročné modely. Okolo nich je iba obrovský „hype“ a ten ich cenu zvyšuje. Tá môže byť ale časom niekde úplne inde, kdežto u tých, ktoré mám ja, je predpoklad, že bude rásť naďalej.

Ktoré z tvojich tenisiek sú ti najbližšie?

Najdlhšie som zháňal Nike SB Dunk Hi Skunk, asi 4 roky. Myslel som si, že ako človek z Nike sa k nim dostanem bez problémov, ale keďže boli už len v archívoch, tak sa ťažko zháňali. Mám z nich teraz dva páry, jedny budem nosiť, ale tie druhé určite nie. Tieto Nike Foamposite „Galaxy“ som ti už spomínal, sú najdrahšie, a sú asi jediné v Československu. Trhová cena v tejto veľkosti je okolo 1300 až 1500 dolárov. Potom existujú také, ktorých design si vytvoríš sám. Pri nich sa mi podarila taká somarina – vytváral som ich v noci a nevedel som, aký nápis na ne dať, tak som tam provizórne napísal „Som nevedel“ a uložil som to. Ráno som tú objednávku bez kontroly odoslal a o mesiac mi prišli do officu tenisky a moji kolegovia boli dosť prekvapení.

Množstvo tenisiek je ale inšpirovaných aj seriálmi, filmami, čínskym kalendárom, alebo športovými a historickými udalosťami. Napríklad tieto Nike sú k Show Billa Cosbyho, ďaľšie sú k filmu Iron Man. Robievajú sa aj kolaborácie s umelcami, alebo obchodmi, napríklad s michiganským obchodom Premier, ktorý vytvoril tenisky do nepriaznivého počasia.

Spomínal si, že rôzne veľkosti majú rôznu cenu, od čoho to závisí?

Závisí to od dopytu na trhu, niektoré veľkosti sú častejšie nosené, napríklad US 10, US 11. Potom aj od toho, kedy bola ktorá colorway vyrobená. Napríklad jedny Nike Air boli vyrobené na Olympiádu v Barcelone, o osemnásť rokov ich vyrobili znovu, ale tieto novšie už nemajú takú hodnotu ako tie predchádzajúce, lebo sa zmenilo nielen prevedenie, ale aj materiál. U niektorých tenisiek sa používajú lacnejšie materiály, čím firmy zamedzia prílišnému zvyšovaniu cien. S tým sa ale nedá nič robiť, lebo pokiaľ cena kože za posledných 5 rokov stúpla dvojnásobne, niečim sa to pri výrobe musí vykompenzovať, aby konečný produkt mal cenu, na ktorú sú ľudia zvyknutí. Ale keď porovnáš Jordany spred 10 rokov a teraz, cítiť ten rozdiel.

Kde sa teda šijú tenisky?

Tých fabrík máš strašne veľa, veľa sa robí v Malajzii, vo Vietname. Pre Severnú Ameriku sa šije v Strednej Amerike alebo aj v Ázii. Existujú aj fabriky na naozaj limitované kúsky, tie sa robia v Taliansku, lebo ich obuvníci patria medzi špičku. Obecne sa ale tenisky šijú v Ázii.

Ľudia však majú skreslenú predstavu o tom, že teniska ušitá vo fabrike v Ázii by mala stáť 10 eur. To klasické klišé, že je to Nike alebo Adidas, tak je to drahé, je síce z časti pravda, ale do tej ceny musíš zahrnúť všetko od návrhárov cez shipping, marketing až po zamestnancov. Vo finále sa to vyšplhá na takú cenu, aby bola výroba pre firmu rentabilná.

Čo ma ale zaráža, sú ľudia, ktorí sa tešia, že si kúpia fejk a ušetria tak peniaze. Problém je v tom, že tí, ktorí tieto fejky vyrábajú, sa venujú aj iným činnostiam, ako je obchod s drogami, so zbraňami alebo so ženami. Tenisky sú pre nich len doplnkovým tovarom. Ďaľšia vec je, že používajú rôzne nekvalitné materiály a farbivá a ty môžeš mať na nohe ťažké kovy vo farbe a ani o tom nevieš. Tým pádom si môžeš spôsobiť zdravotné problémy len tým, že ušetríš na neznačkových teniskách.

Čomu sa teraz venuješ?

Po 9tich rokoch som sa vrátil do Bratislavy, predtým som žil v Prahe. Aj keď už nie som v spomínanej firme na plný úväzok, naďalej pre nich externe pracujem a konzultujem. Neskôr som sa prirodzene dostal k tomu, že sme si s priateľkou skúsili otvoriť obchod s teniskami, ktorý je momentálne online, ale prvý mesiac fungoval aj ako pop-up store, ďalší sme mali počas zimného Urban Marketu. Okrem iného sa venujem aj slovenskej iniciatíve Movember.

A kupujú ľudia na Slovensku takéto tenisky?

Ale áno, sú tu ľudia, ktorí si ich kupujú veľa. Tak ako sa zbierajú vinyly, CD, tak aj tenisky. Potom sú ľudia, ktorí to berú ako spotrebný tovar. Postupne sa však aj k nám dostal ten „hype“ z Ameriky a ľudia tomu prestali hovoriť tenisky a zrazu sú to „sneakers“.

Martinov obchod Sneaker Barber nájdete na Webe, ako aj na Facebooku.