Zakaždým, keď sa vyberiem do Cvernovky, pýtam sa, čo sme komu spravili, že takéto miesta na našej rodnej hrude vymierajú ako jednorožci po daždi. Preto si hovorím, že je mojou občianskou povinnosťou zachytiť pre naše deti a budúce generácie čaro takýchto miest. Kým však neumrie posledný kreatívec, ktorý bude mať chuť okupovať tie najlepšie priestory v meste, majú jednorožci možno ešte akú-takú šancu na záchranu. Jedného z takýchto kreatívnych mladých ľudí sme nedávno v Cvernovke navštívili. Matúš Maťátko vo svojom ateliéri/domove nielen tvorí, ale napríklad vám aj uvarí čaj. Na strednej škole vyštudoval propagačné výtvarníctvo, na vysokej grafiku a iné médiá a neskôr bol tri a pol mesiaca na stáži na UMPRUM v Prahe. Momentálne je na voľnej nohe, venuje sa grafike, vlastnej tvorbe, soche a určite si sem-tam aj zarapuje. Jeho ilustrácie ste mohli vy alebo vaše ratolesti vidieť napríklad aj v kultovom časopise pre deti Slniečko. Čo mám na ňom najradšej, je láska k čiernej a správny prístup k prioritám. Rodina. Zábava. Biznis.
Množstvo ľudí o tom možno ani nevie, ale určite od teba pozná jednu vec – lebku s rohmi. Čo je to vlastne zač?
Existuje združenie RZB, ktoré má v znaku lebku s rohmi. Vytvoril som ju ja a má symbolizovať vanitas. Lebka vznikla na vysokej škole, združenie RZB (Rodina Zábava Biznis), ktoré malo predstavovať hudobno-výtvarné zoskupenie, niekoľko rokov predtým. Pre nich som sa podieľal napríklad aj na nejakých vizuáloch do videoklipov. Vymýšľali sme scénu, robili scenáre a podobne. Je však ťažké skonsolidovať toľko ľudí, aby so všetkým súhlasili. Mňa to vždy tiahne skôr k alternatíve a chlapci majú možno trochu iný pohľad na vec, ale zakaždým sa to nejako podarilo. Či už išlo o grafiky, oblečenie, alebo scénu. Uvidíme, ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Je ti hiphopová scéna stále blízka?
V hiphope sa pohybujem už roky a je mi veľmi blízky, voľakedy som aj rapoval v kapele Nová Doba. V tom období sme boli mladí a úplne do toho zažratí. Celá scéna, keď si to porovnám s dneškom, bola pre mňa aj o niečom inom. Bolo to založené na komunitnej báze, všetci sa poznali. Vtedy bolo, aspoň z môjho pohľadu, aj oveľa jednoduchšie sa presadiť alebo zviditeľniť. Nie preto, že by sme robili nejaký shit, ale ľudia si tvorbu viac vážili a zaujímali sa o ňu. Nebola ani taká vysoká produkcia, človek mal dokopy možno päť albumov za celú scénu, kazety, a tým sa to skončilo. Teraz ich je mnohonásobne viac. Keď sme hodili na internet nejakú nahrávku, ľudia to sťahovali, počúvali, chodili na naše koncerty. Teraz je ťažšie presadiť sa, nikto si ťa ani nevšimne, lebo je toho tak veľa. Bolo super, že si nás ľudia vážili. Toto obdobie sa však skončilo, pretože som sa začal viac venovať výtvarnému umeniu a chalani mali tiež iné priority.
Kedy si začal rapovať?
Asi v roku 2002. S Novou Dobou nám to vydržalo tak päť rokov, ale kým neumrieme, tak to tu bude stále.
A naposledy si rapoval kedy?
Na verejnosti? Asi niekedy v čase maturity, je to naozaj dávno.
Lebka pre RZB, ktorú navrhol Matúš.
Čím ťa vôbec zaujal hiphop?
Najviac ma formovalo okolie a veci, na ktorých som vyrastal, hlavne Westcoast. Chalan, s ktorým som dospieval, mal podobne ako ja hudobné vzdelanie – chodil som na husle a on na klavír. Bývali sme oproti sebe v bytovke. Vždy som k nemu iba prebehol cez chodbu a skúšali sme spolu, skladali sme nejaké songy, dávali do toho rýmy a pokúšali sa robiť prvú hudbu. Okolo nás sa potom vytvorila skupinka ďalších kamarátov, ktorým sa to páčilo a začali s nami vymýšľať veci. Ten môj kamarát – Jan Bengáles aka Janko Melicher – skončil napríklad na prvom freestyle Artattack battli vo finále s Čistychovom. Bol v tom čase naozaj hviezda a je veľmi talentovaný. Čistému robil napríklad aj produkciu jeho najznámejšieho songu Vaša, ale produkoval veci aj pre Tinu alebo Drvivú Menšinu a Moma. Boli to príjemné časy, veľa sa tvorilo a produkovalo. Pre mňa to bol síce odklon od toho výtvarného, ale tieto zážitky ovplyvňujú moju tvorbu doteraz. Členovia Novej Doby boli S.O.C. aka On, Cela aka Josi a vyššie spomínaný Janko aka Bengáles.
Napríklad aké zážitky?
Nás to všetkých veľmi bavilo a bolo zaujímavé stretávať aj ostatné kapely, ktoré vtedy takisto iba začínali a množstvo z nich funguje doteraz. Keď sme začínali, bol problém niekde vystupovať. V Bratislave bol koncert tak dvakrát do roka. Ak sme sa chceli prezentovať, museli sme si spraviť vlastnú akciu. Tak vznikol napríklad aj Indoor v Zrkadlovom háji. Prišlo tam neuveriteľne veľa ľudí, v tom čase asi väčšina známych kapiel – Krakalla (v súčasnoti A.M.O.), Majk Spirit aka Dilema (H16) + Laky, Heslo, Fleps, Rendezska.sk, MC Vrabec, samozrejme, my – Nová Doba, ale aj iní. Nemohol chýbať break dance, premietalo sa graffiti video a bola tam aj výstava. Prišli ľudia a veľmi nás to bavilo.
Niekoľko mesiacov predtým sme napríklad organizovali inú akciu, ktorú sme pôvodne chceli mať v DK Ružinov, ale nakoniec bola v už neexistujúcom amfiteátri na Štrkovci. Keď sme šli za riaditeľkou DK Ružinov, spýtala sa nás: „Chlapci, ale čo je to ten hiphop? To tancujete, spievate, alebo čo? Však mi to predveďte.“ Tak sme jej zarapovali v kancelárii a jej sa to páčilo, no povedala nám, že to u nej aj tak nepôjde, ale zavolá Luigiho, riaditeľa kultúrneho strediska na Štrkovci. Dofrčal tam teda Luigi, tomu sme tiež zarapovali a povedal, že teda v pohode. Neskôr sa ale chytal za hlavu, keď sa na akcii namiesto pár ľudí zjavilo asi 500 ľudí. Akcia mala byť do polnoci, o 23.00 tam už nabehli policajti, Luigi vystrájal, lebo sa zničili záchody a bol tam bordel, ale mám na to len tie najlepšie spomienky.
Ďalšie legendárne akcie boli napríklad v Šamoríne, volali sa Grcanica 1, 2, 3. Tam sa dokonca vybavovali autobusy z Bratislavy. Bolo to v areáli nejakého kúpaliska a vždy tam vládla super priateľská atmosféra, aj keď sa maďarskí spoluobčania opili, prestali rozumieť po slovensky a rozprávali iba maďarsky. Bolo to fajn, žiaden Jobbik.
Zažívaš ešte v súčasnosti podobné akcie?
Aj keď sa stretávam s chalanmi z rôznych skupín a rozprávame sa o tomto, vždy zhodnotíme, že vtedy sme sa vedeli na podobných, menších akciách aj zabaviť. Dnes to už ide len veľmi ťažko. Výnimkou sú, samozrejme, veľké akcie, ako je Hip Hop žije, lebo to tam je nahustené a postretávaš strašne veľa ľudí. Na tých menších sa už nejako nevieme až tak zabaviť. Je to asi aj vekom – mám 30, ľudia, s ktorými som začínal, majú okolo 30, a veľmi ťažko sa mi dostáva do sveta povedzme o 10 rokov mladších ľudí. Je to nielen iná generácia, ale aj úplne iný hiphop, ktorý sa posunul niekde úplne mimo mňa.
Kam sa podľa teba hiphop posunul?
Až na výnimky, ktoré sa niekam vyvinuli, si väčšina kapiel ide taký ten americký štýl hiphopu, povedzme až techno rap. Skupina nemusí byť ani komerčne úspešná, kopíruje iba šablóny, o ktorých si myslí, že jej prinesú úspech. Toto je problém Slovákov – radi kopírujeme veci, ktoré k nám prídu odniekiaľ, ale len neradi vytvárame svoje vlastné veci. Keď sa pozrieš napríklad na Čechov, na ľudí okolo Biggboss, tam vidíš autorstvo. Pri našich kapelách máš často zmiešané pocity. Nie sú to už 90. roky. Dnešné kapely sa venujú aj úplne iným témam, aké sú pre mňa zaujímavé. Mám radšej alternatívnejšie formy hiphopu, čo vie zaujímavým spôsobom podať veci, ktoré sú pre interpreta podstatné. Je to ako vo výtvarnom umení – mám rád, keď má človek nejakú tému, ktorej sa venuje, skúma ju a rieši, nielen hovorí o tom, že je najlepší.
Kozmonaut zo série Hrdinovia práce, 2015
Kde hľadáš témy pre svoju tvorbu?
Mám veľmi rád dejiny, históriu, často si pozerám a čítam faktografickú literatúru. To je jedna časť inšpirácie. Samozrejme, inšpiruje ma aj život, na človeka sa nalepí množstvo vecí a po čase sa to vynorí z podvedomia. Vždy keď na niečom robím, snažím sa do tej práce ponoriť – či už je to detská ilustrácia alebo voľná tvorba. Preto mi trvá trochu dlhšie, kým niečo zrealizujem, lebo si dávam prácu s tým, aby som danú oblasť preskúmal. Napríklad keď som robil Kozmonauta, prezrel som si množstvo obrázkov a načítal som si o tom veľa textov, aby som sa uistil, že to, čo robím, je správne.
Ktorý z tvojich projektov bol pre teba najzaujímavejší?
Najviac som si uletel, keď som robil sochu Za večnú slávu. Bol to pre mňa úplne iný zážitok, keď som ju začal zväčšovať z malého modelu. Tá socha má sedem metrov a bola inšpirovaná totalitnými alebo hrdinskými pamätníkmi. Na jednej strane je to objekt ironizujúci a na druhej strane vážny. Nie je to len o tom, že by som si robil z našej minulosti iba srandu, ale snažím sa aj poukazovať na veci.
Je to podľa môjho gusta, aj keď som mal chvíľu pochybnosť, či to predsa len nebude príliš. Keď došli moji kamaráti, povedali mi, že sa to k tým veciam hodí, a pochybnosti ma opustili. Samozrejme, keď vidíš babku, ako sa hojdá s pohárom v ruke pred tvojím obrazom, pýtaš sa, či si to neprestrelil. Na druhej strane moja tvorba je výrazne ovplyvnená hiphopom, tak prečo to schovávať.
Reagujú staršie ročníky na tvoje diela, ktoré sa často dotýkajú období, ktoré si oni pamätajú?
Jasné, že reagujú. Tým, že sa ich to dotýka, tak to aj komentujú, ale zaujímavé je, že to skoro vždy vidia úplne inak ako ja. Niekedy sa dozviem veci, ktoré som za tým ani nevidel. Občas sa stretávam aj s negatívnou reakciou, že prečo velebím tyranov, ako napríklad Stalin, a vyzdvihujem ich. Vidím to však tak, že v Rusku je stále zakorenená potreba mať nejaký idol, či už je to Stalin, alebo teraz Putin. Preto na to rád poukážem.
Baví ťa diskutovať s ľuďmi o svojich dielach?
Samozrejme, je to pre mňa ďalší zdroj inšpirácie. Či už to človeka zaujme v negatívnom alebo pozitívnom zmysle, je to fajn. Aj keď to negatívne mi často dá viac ako to pozitívne. Vtedy zistím, že to, čo robím, nie je mŕtva vec.