OZ Vagus

Hemmet má ambíciu ukazovať ľuďom miesta, ktoré ich môžu inšpirovať, a ľudí, ktorí ich nakopnú k lepším výkonom a sebarealizácii. Nie každý však má šťastie a podarí sa mu prežiť život na úrovni – lebo áno, aj keď sa sťažujeme, sme na tom lepšie ako väčšina sveta. Aj u nás sú ľudia, ktorí nemajú prácu, strechu nad hlavou ani podporu okolia a prebíjajú sa životom tak, ako najlepšie vedia. Či už je to v záhradnej chatke, na ubytovni alebo na lavičke v parku. Tí, ktorých stretneme, nás obťažujú, ale ruku na srdce – napadlo vám niekedy, že aj vám sa to môže stať? O téme bezdomovectva sme sa rozprávali so Sergejom Károm, mladým mužom, ktorý má spolu so svojimi kolegami na svedomí nielen OZ Vagus, ale aj Domec. Občianske združenie Vagus vzniklo v roku 2011 a od svojho začiatku sa venuje hlavne streetworku. Ich hlavným cieľom však bolo otvoriť denné centrum, a to sa im aj podarilo – v decembri 2013 otvorili Domec, ktorý sme navštívili. Ten však neostáva jediným projektom – koncom júna otvoria aj kaviareň DOBRE&DOBRE, v ktorej nájdu prácu ľudia bez domova. A keď budete pozorne čítať, tak vám Sergej možno odpovie aj na otázku, prečo práve vy nie ste na ulici.

Čo je vlastne Domec?

Je to denné nízkoprahové a integračné centrum. Nízkoprahové znamená, že podmienky na to, aby sem niekto mohol prísť, nie sú nastavené príliš vysoko. Prvoradé je, aby sem ľudia chodili a deň strávili v sociálnej službe a nie vonku, ponevierajúc sa po uliciach. Ponúkame im možnosť nielen sa najesť, osprchovať, oprať si, ale riešime s nimi aj praktické problémy, ako je vybavenie dokladov, dôchodkov, poradenstvo alebo napríklad aj protialkoholické liečenia. V poslednom čase stále viac a viac poskytujeme pracovné príležitosti, lebo u nás majú ľudia bez domova o prácu enormný záujem.

S akým problémami za vami najčastejšie chodia ľudia?

Najčastejšie sa na nás obracajú, keď potrebujú pomoc s vybavením dokladov, lebo to je na Slovensku pre človeka bez domova extrémne komplikované. Ďalej sa na nás obracajú so zdravotnými ťažkosťami, keďže väčšinou nemajú zdravotné poistenie, a tým pádom ani nárok na kompletnú zdravotnú starostlivosť. Často riešime aj psychiatrické diagnózy, ktorými časť z nich trpí. Jedným z najdôležitejších faktorov je ale ľudský kontakt, ktorý im poskytujeme, pretože ľudia sa k nim nesprávajú práve najúctivejšie.

Aké kategórie ľudí bez domova existujú?

Ľudia bez domova, samozrejme, nie sú rovnakí. To, že sú na ulici, je jediná vec, ktorá ich spája. Prvou kategóriou sú tí najviac viditeľní. Tých je okolo 10 – 15 % z celkového počtu ľudí bez domova. Je to ten typ človeka bez domova, ako si ho väčšina z nás predstavuje – ktorý sedí s fľašou čuča na lavičke a pýta si odo mňa euro. Druhou kategóriou sú ľudia, ktorí majú nepravidelný príjem, dokážu si občas niekde privyrobiť a uhradia si nejaké služby v charitách. Tí väčšinou chodia aj k nám. Snažia sa prežiť a robia preto všetko, čo vládzu. Tí ostatní sa snažia byť čo najmenej viditeľní, nie sú schopní žobrať, kradnúť, držia sa dlhodobo v nestabilnom pracovnom procese, len prišli o bývanie a bývajú napríklad v záhradnej chatke.

Ako sa človek dostane na ulicu?

Na to nie je jedna odpoveď. Vždy je to súhra okolností. V Domci máme ľudí, ktorí sú bývalí podnikatelia, išli do bankrotu po tom, čo ich nevyplatili dodávatelia, boli v exekúcii, prišli o všetko a nakoniec ostali na ulici. Množstvo ľudí si zobralo nevýhodné pôžičky, ktoré nakoniec nevládali splácať. Keď ideš mimo Bratislavu, tak je obrovské množstvo ľudí dlhodobo bez práce, a tým pádom aj bez peňazí. Ak sa k tomu pridružia aj rodinné alebo zdravotné problémy, je to pre človeka veľmi ťažké zvládnuť.

Ďalšou skupinou sú deti z detských domovov. Keď domov opúšťajú, dostanú príspevok, s ktorým majú začať žiť. Lenže tie deti nemajú bývanie, zázemie ani rodinu a často končia na ulici. Častým faktorom sú aj rozvody. Pri rozvode súd väčšinou prideľuje byt tomu, kto má v starostlivosti deti. Tomu druhému však vzniká nárok na polovicu bytu. Ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, nám ale hovorili, že aj keď mali nárok na polku bytu alebo na vyplatenie časti peňazí, zriekli sa toho, lebo vedeli, že druhá strana tie peniaze nemá a radšej sa snažili sami nejako zariadiť. A aj keď peniaze dostali, treba si uvedomiť, že ceny bytov mimo Bratislavy sú dosť odlišné. Ak sa k tomu pridruží depresia či alkohol, s človekom to môže ísť naozaj dolu vodou.

Množstvo ľudí sa dostalo do problémov aj vďaka tomu, že uverili nesprávnym ľuďom – napríklad pri hľadaní práce. Často počúvame, ako išli za prácou do Veľkej Británie, na letisku im zobrali doklady, naložili ich do auta a pracovali vo fabrikách za jedlo. Ten, kto to sprostredkúva, za nich dostane plnú mzdu, a im vyplácajú pár libier na týždeň. Vypočuli sme si niekoľko príbehov o tom, ako sa vlámali svojim väzniteľom do izby, aby sa dostali na ambasádu a zobrali si pasy.

Treba však zdôrazniť, že to nie je len o jednej veci. Vždy je to skôr o tom, že sa niečo stane a človek nemá okolo seba záchrannú sieť, ktorá by mu pomohla. Tí ľudia väčšinou zažívajú neúspech za neúspechom a časom stratia ochotu čokoľvek robiť. A to je to, v čom im pomáhame – nájsť v sebe silu začať sa s našou pomocou znova snažiť.

Keby mi niekto v zahraničí povedal, že mi vezme občiansky, a tým pádom nikam nebudem môcť ísť, asi by ma to nezastavilo. Obrátila by som sa na prvú inštitúciu, ktorá mi môže pomôcť, lebo viem, že keď som v takejto situácii, doklady mi netreba. Prečo to ale zastaví tých ľudí?

Povedzme si na rovinu – keď máš nejaké životné skúsenosti, tak by si tam ani nešla. Ty ani nie si v situácii, že by si tam musela ísť. Keď ale žiješ v regióne, kde je 30 % nezamestnanosť a nechceš skončiť ako sused, ktorý od rána do večera sedí pri automatoch a prepije a pregambluje všetky peniaze, čo dostane, tak to vyskúšaš. Či už si v prúsere tu alebo tam, je ti to asi jedno. A hlavne, ľudia, ktorí odvážajú týchto ľudí, si ich vyberajú cielene, lebo vedia, že sú na tom zle alebo majú problémy.

Okolo rekonštrukcie a zriaďovania Domca bolo množstvo diskusií – nie každému sa pozdávalo mať v okolí bezdomovcov a svoje určite urobili aj predstavy, ako to tu bude časom vyzerať. Ľudia mali možno na začiatku pocit, že sa k vám ľudia bez domova chodia len tak ponevierať, vysedávať.

Zo začiatku to s niektorými možno tak bolo, ale čím častejšie sem chodili, tým viac sa začali zapájať do aktivít, ktoré im tu ponúkame, a nakoniec sa možno aj rozhodli hľadať si prácu alebo niečo so sebou robiť. Často, keď k nám príde nový človek, trvá nejaký čas, kým sa odhodlá, získa k nám dôveru a až potom spoločne začneme pracovať na zmene jeho situácie. A úprimne povedané, je možno lepšie keď sú u nás, ako by sa mali ponevierať po vonku, to si, myslím, uvedomilo aj množstvo ľudí z okolia.