Priestor, v ktorom žijeme, je do veľkej miery odrazom našej osobnosti. Ak si k jeho tvoreniu prizveme architekta, vznikne vzťah plný kompromisov – či už na jednej, alebo na druhej strane. Náš domov je však miesto, kde trávime množstvo času, preto si zaslúži extra starostlivosť. Milovníčkou krásnych priestorov je aj architektka Zuzana Šille. Venuje sa prevažne realizácii interiérov a zaľúbenie našla hlavne v rekonštrukciách starých bytov. Bytová architektúra však nie jedinou vášňou, ktorej sa Zuzana venuje – svoj čas rozdeľuje medzi prácu, cestovanie, fenku Dorku, manžela Erika a skvelé raw torty, ktoré sú nielen chuťovo zaujímavé, ale aj vizuálne dokonalé. Zuzanu sme navštívili v byte, v ktorom ešte donedávna žila s manželom Erikom Šillem. Dnes sú síce presťahovaní do väčšieho, ale inšpirácie nájdete v ich dvojizbáku neúrekom.
Kedy si prišla na chuť architektúre?
Bavilo ma to asi vždy. Ako dieťa som chvíľu chcela byť odevnou dizajnérkou, ale na strednej škole to už bolo jasné. Už počas vysokej školy som začala v tomto odbore pracovať a po skončení štúdia som to hneď skúsila na voľnej nohe.
Čo ťa baví na rekonštrukciách starých bytov?
To, že sa nesnažím spraviť z nich moderný, minimalistický interiér, ale vrátiť im starého ducha. Chcem v nich zachovať čo najviac z pôvodného dizajnu, ale dať tomu súčasný charakter. Určite by som napríklad do historickej stavby nikdy nenavrhla plastové okná. Je to síce finančne náročnejšie, ale klient to v konečnom dôsledku ocení. Celý proces je pre mňa výzva. Pri novostavbe je to jednoduché – tam navrhuješ interiér, vyberáš materiály, chodíš za dodávateľmi a obchodníkmi, „úkoluješ“ majstrov, ale pri starých meštianskych bytoch nikdy nevieš, čo ťa čaká, a mnohokrát musíš improvizovať. Nikdy to nie je len prvoplánové robenie dizajnu. Vždy je potrebné aj architektonické zmýšľanie.
Ktorý projekt bol pre teba zásadný?
Krátko po vysokej škole som robila na Palisádach rekonštrukciu interiéru jedného zámočku. Vtedy ma to chytilo a povedala som si, že toto chcem robiť. Tá práca bola veľmi rozmanitá a takisto ma bavilo spolupracovať s rôznymi remeselníkmi – stolármi, kožiarmi, brašniarmi. Vždy, keď si ja alebo klient niečo vymyslíme, tak musím nájsť človeka, ktorý mi to vyrobí. Zakaždým sa od nich učím a dozvedám niečo nové a to je super!
Aký máš vzťah k ultramoderným interiérom? Venuješ sa občas aj takým realizáciám?
Teraz som robila jednému klientovi byt v Ružinove a ten bol naozaj moderný. Všetko je riadené inteligentným systémom, celý byt je postavený na tom, aby ti uľahčil život. Po technickej stránke ma to teda veľmi baví, vždy sa naučím niečo iné. Ako som však hovorila – nie je to pre mňa výzva.
Musíš niekedy klientov presviedčať, aby byt, ktorý v Starom Meste kúpili, neprerobili na najmodernejší, ale zanechali mu trochu rustikálny charakter?
Ani nemusím. Keď už investujú nemalé peniaze do väčšinou zdevastovaného bytu, tak musia mať víziu, že sa z neho dá niečo spraviť. Nejaký cit musia mať. Aj keď občas váhajú, často pomôže, keď si naštudujem, ako byt vyzeral v pôvodnom stave, a ukážem im, že toto by mohlo s určitými obmenami fungovať aj teraz. Pre mňa sú také byty aj príjemnejšie na bývanie.
Čo je pre teba základom útulného bývania?
Určite svetlo. Biele steny, drevené podlahy, poctivé materiály. Pokiaľ už človek rozmýšľa nad rekonštrukciou bytu, tak radšej nech oželie predraženú sedačku a kúpi si nejakú lacnejšiu, ale tie materiály, ktoré sú v byte vstavané, by mali byť kvalitné. Možno je to aj tým, že mám veľmi blízko k severskému štýlu, ktorý je svetlý, prírodný a zároveň jednoduchý.
Biele steny však vedia byť aj veľmi prázdne a neosobné.
To je pravda. Aj môj byt bol dosť minimalistický – predtým než sa sem naťahoval Erik. Zrazu tu bolo oveľa viac obrázkov, kníh, dekorácií, chrobáky. Stále, keď niečo pribudne, dá sa to na stenu. Umenie je pre mňa jedna z najlepších investícií. Nestratí sa. Po tebe môžu obraz zdediť tvoje deti. Je to komodita. Určite lepšie ako super televízor. Toto hovorím aj svojim klientom, že treba investovať do umenia, ktoré má stálu hodnotu, miesto kupovania pominuteľných predražených vecí.
Nechajú sa ukecať, aby si kúpili nejaké umenie? Zo skúsenosti viem, že aj keď majú ľudia peniaze, nemusia mať zákonite vzťah k umeniu.
Často ho nemajú. Málo klientov sa o umenie ako také zaujíma. Slováci sú neskutočne konzumní a materialistickí. Sú aj takí, ktorí mi povedia – však máte muža výtvarníka, tak mi niečo ukážte (a to nehovorím len o Erikovej tvorbe). Niekedy sa to podarí, niekedy nie. Ale verím, že to raz príde aj na Slovensko, že umenie bude pre ľudí znamenať viac a budú ochotní doň investovať radšej ako do drahých kabeliek. Lebo tu sú ľudia, ktorí majú peniaze. Keď máš päťtisíc na televízor, nájdeš aj financie na kvalitné dielo. Televízor hneď prvým zapnutím stráca na hodnote, umenie nikdy.
Aj keď si to veľa ľudí ani neuvedomuje, umenie na Slovensku nie je až také drahé. Nájde sa tu zopár naozaj špičkových autorov, ktorí sa cenia na vyššie čiastky, ale kopec mladého a dobrého umenia zoženieš v rádovo stovkách eur.
Presne tak. A hlavne – nikdy nevieš, či práve z toho mladého umelca nakoniec nevyrastie niekto naozaj významný, a časom sa jeho dielo zhodnotí.
Rada cestuješ. Povedala si, že ťa inšpiruje severský štýl. Ktoré z miest, čo si navštívila, ťa po architektonickej stránke zasiahlo?
Cestujem hlavne kvôli ľuďom a jedlu, ale ak hovoríme o prelomovom mieste z hľadiska architektúry a životného štýlu, tým bol určite New York. Keby mi Erik teraz povedal, že zajtra ideme na rok do New Yorku, tak by to ani nedopovedal a už by som bola zbalená. Veľmi ma baví jeho energia a viem si predstaviť, že ju nasávam a inšpirujem sa ňou dlhší čas. Je mi, samozrejme, jasné, že po určitom období by mi pre jeho neosobnosť začali chýbať kamaráti, veci mne blízke a bežný život, ale inšpiratívny pobyt si tam viem predstaviť. Z hľadiska mojej profesie ma inšpirovalo Švédsko a Nórsko, v ktorých žil a pracoval môj brat, a mala som možnosť ho navštíviť. Sú pre mňa veľkou inšpiráciou.
Z bytu, v ktorom sme ťa fotili, ste sa už odsťahovali do nového. Aký je nový byt?
Náš nový byt je super. Je presne v takej lokalite, ako sme si vysnívali. Je aj super zariadený, takže v ňom netreba veľké zásahy. Hneď ako prvú vec som v troch izbách zrušila laminát a odkryla som pôvodné parkety. Potrebujeme aj veľkú knižnicu, keďže máme kopec kníh. Uvidím ešte, ako sa to vyvinie, keď budeme zabývaní. Najdôležitejší je však veľký balkón, kde budem pestovať bylinky.
Do čoho sa podľa teba v byte oplatí investovať väčší peniaz?
Čo sa týka samotných zariaďovacích prvkov, okrem kuchynskej linky a kvalitných matracov v posteli je to určite pracovná stolička. Tam naozaj cítiš rozdiel v kvalite, takže pokiaľ človek pracuje z domu alebo ju často používa, na tomto by som určite nešetrila.
Okrem pekných bytov robíš aj krásne raw torty. Ako si sa k tomu dostala?
Mama a babka ma viedli k vareniu, ale nikdy som nejako nevypekala. Nie som príliš na sladké. Raw torty ma však oslovili a povedala som si, že to vyskúšam. Prvá torta bola, samozrejme, úplný grc, nesúrodá, ale Erikovi chutila. Stala sa z toho výzva zdokonaliť to a to ma na nich baví. Nie je to však nič zložité, pokiaľ prídeš na to, ako ich spraviť. Ja už mám svoj recept a ten funguje.
Ako dlho si hľadala ten správny recept?
Trvalo to možno prvých desať pokusov, potom som si odskúšala pomery a robím to od oka. Teraz mi to už ide rýchlo a nejako sa tým nezaťažujem. Stále však hľadám nové recepty, postupy – napríklad teraz skúšam robiť raw karamel. Tak hľadám na internete recepty, testujem. Celé je to len o nájdení kombinácie chutí, ktorá ti zaručí, že niečo, čo nie je karamel, bude mať chuť ako karamel. Dá sa teda spraviť takmer všetko a je tam pridaná hodnota toho, že torta nie je pečená, ale zo surových ingrediencií, čo je, samozrejme, zdravšie. Robím aj pečené torty, no viac priestoru na na experimentovanie viem nájsť v týchto raw. Vždy si vymyslím nejakú chuť alebo kombináciu a skúšam. Raz som dokonca robila raw tortu, ktorá mala chutiť ako veterník, a podarila sa. Dáma, pre ktorú som ju pripravovala, mi potom písala, že keď zavrela oči, tak mala pocit, že ho naozaj je. Je to však stále v rovine hobby. Baví ma to, vymýšľam, ale práca to nie je. No vydržalo mi to z mojich záujmových aktivít zatiaľ asi najdlhšie. Také háčkovanie som sa síce naučila, ale už sa k nemu vrátim len veľmi zriedka. Torty ma úplne pohltili. Možno keby som nevyštudovala architektúru, bola by zo mňa nakoniec kuchárka.
***
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Soňa
