Myslím si, že je vždy príjemné mať vlastný štýl. A to nielen v obliekaní, vizáži, ale aj v práci. Dizajnérka Miša Chmeličková spĺňa všetko. Jej blond vlasy, prísna ofina a sústredený pohľad ju charakterizujú asi tak, ako jej linkový dizajn. Misha sa však venuje všetkým druhom grafickému dizajnu. Robí vizuálne identity, brandingy, logotypy, vie zalomiť aj knižku a venuje sa reklamnej ilustrácii. V roku 2010 skončila vizuálnu komunikáciu na VŠVU, kde pričuchla prvý raz aj k VJ-ingu. Po škole prežila istý čas v Londýne, z ktorého sa po skončení troch stáží vrátila do rodnej Bratislavy. Dnes žije s priateľom Jonatánom a mačkou Šalviou kúsok od obľúbenej Cvernovky, kde vznikol napríklad aj jej projekt Designshop 220. Už vo svojom novom ateliéri (a niekedy aj doma) sa venuje množstvu nových projektov. Dala druhý raz život identite Bielej Noci, navrhla limitovanú edíciu kefiek pre Curaprox a aktuálne začína pracovať na vizuáloch zimného Urban Marketu. Zaneprázdnená mladá žena s prísnym pohľadom si i napriek tomu našla čas a previedla nás svojím domovom a životom.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Rozhovor vznikol v spolupráci so značkou Curaprox Slovensko
Keď som ti prvý raz písala (neskutočných tri a pol roka dozadu!), či by sme s tebou nemohli spraviť rozhovor, žila a pracovala si práve v Londýne. Ako si sa tam dostala?
Bolo to v rámci postgraduálneho štúdia a dostala som na pobyt grant. Písala som do množstva štúdií, no odpísalo mi len jedno, a to som mala práve v prvej trojke – Jaguarshoes Collective. Bol to design shop, výstavný priestor, galéria, robili sa tam eventy, káva i pizza – jednoducho všetko možné! Mala som veľké šťastie, že ma k nim zobrali, keďže sú v Londýne (najmä v hipsterskej štvrti Shoreditch) celkom známi. Práca pre nich bola zaujímavá, ale aj ťažká. Jeden z hlavných dôvodov, prečo som však šla do Londýna, bol jazyk, čo bolo náročné. Nielen, že si v cudzom prostredí, ale musíš aj rozmýšľať v neznámom jazyku. Neuveriteľne ma to zo začiatku vyčerpávalo, ako keby som sa celý deň venovala fyzickej aktivite. V tomto „art collective“ som bola 6 skvelých mesiacov a stretla som tam ľudí, ktorých som dovtedy len followovala. Potom som si ale musela začať hľadať ďalšie stáže, aby som dokázala v Londýne prežiť. Pracovala som pre Graduate Fashion Week, to je však skúsenosť, s ktorou sa veľmi nechválim, keďže spolupráca s nimi nebola podľa mojich očakávaní. Stala som sa tam iba vykonávateľom predstáv o vizuáli akcie a tieto predstavy prichádzali od ľudí, ktorí neboli kompetentní. Zároveň som ale pracovala aj na druhom mieste, v sympatickom štúdiu s názvom Confederation Studio, ktoré sa nachádzalo v úžasnom priestore The Biscuit Factory (stará továreň z viktoriánskeho obdobia, v ktorej sa kedysi produkovali potraviny). U nich sme sa venovali brandingu, ja hlavne ilustráciám, mali sme dobrý kolektív, no bohužiaľ si ma nemohli nechať, tak som odišla.
Prečo?
Mali plný stav a ja som bola iba stážistka. Stážisti tam rotujú celý čas, inak by nás museli zamestnať. Je to však obojstranne výhodné. A veľa som sa tam naučila. Sme však stále v aspoň vo virtuálnom kontakte. Sú to skvelí ľudia.
Nakoniec si ale z Londýna odišla…
Áno, odišla som. Mala som pocit, že najlepšie, čo sa mi tam môže stať, je, že budem pracovať v nejakej agentúre a popri tom sa venovať aj zákazkám zo Slovenska, aby som prežila. Tým si ale človek Londýn absolútne neužije. Viac z neho mám, keď tam idem ako turista. Keď človek žije v Londýne, nemá nielen čas, ale často ani prostriedky. Osobný priestor je veľmi obmedzený. Naše prvé ubytovanie, ktoré sme s Jonatánom mali, bolo 9 m², kde sa nachádzalo úplne všetko, vrátane kuchyne, kúpeľne, pracovne a spálne.
Presadiť sa v takom veľkomeste musí byť neskutočne náročné a veľa ľudí si to podľa mňa idealizuje. Kým (ak vôbec) človek vygeneruje dostatočné množstvo prostriedkov, môže to trvať roky a dovtedy je ten komfort žitia omnoho nižší ako u nás.
Veď práve, presne toto. Ja som tam prišla ako 28-ročná a kým by som sa prebojovala a vytvorila si kontakty, tak by som mala 40. Nehovoriac o tom, že až vtedy by sa mi možno podarilo zarobiť na slušnejší život.
Však to si už vlastne bola stará!
Presne! (Smiech.) Je to úplne iné, niekam ísť, keď máš 18 a keď máš skoro 30. Ako tínedžer tam ideš študovať, na škole si vytvoríš množstvo kontaktov, zázemie. To som ja všetko mala doma a poznala som len ľudí cez prácu. Tí sú ale takí zvyknutí na prichádzajúcich a odchádzajúcich stážistov, že s nikým príliš nenadväzujú a neudržiavajú blízke vzťahy. Zároveň je to však skvelé mesto a ja som tam nikdy s nikým nemala problémy. To multi-kulti tam podľa mňa funguje skvele a ľudia vedľa seba dokážu nažívať. Všetci sú dogabaní, jedineční, a tak to má podľa mňa byť. Na druhej strane, kultúrne vyžitie, ktoré tam človek môže mať, je také enormné, že sa to nedá obsiahnuť. Za deň toho človek vie zažiť tak veľa, že to dokáže byť nad jeho sily.
Čo ti nakoniec dal Londýn? Okrem toho, že si stará, samozrejme!
Zistila som, že je dôležité, keď človek vyjde zo svojej komfortnej zóny a ocení potom aj veci, ktoré má doma. Ja som ocenila to, čo máme v Bratislave, až potom, keď som sa dostala von. Samozrejme ma ovplyvnilo aj množstvo vizuálnych podnetov, ktoré mesto má. Pre dizajnéra je to neskutočne dôležité. Zaujímavé mi však pripadalo, že bolo nakoniec jednoduchšie sa zoznámiť s ľuďmi z Londýna tu, v Bratislave. Mala som pocit, že v Londýne by som túto možnosť nemala. U nás ma vnímali ako rovnocennú, tam som bola skôr taký cudzí prvok. Malosť Bratislavy má teda vlastne aj svoje výhody.
„Zistila som, že je dôležité, keď človek vyjde zo svojej komfortnej zóny a ocení potom aj veci, ktoré má doma. Ja som ocenila to, čo máme v Bratislave, až potom, keď som sa dostala von.“
Ľudia ťa majú asi zaškatuľkovanú ako tú, čo robí čierne linky a tú, čo používa pásku…
Áno, ale snažím sa z toho vymaniť. Vychádzalo to z mojej diplomovej práce, v ktorej som riešila identitu značky. Tú som vymyslela spolu s priateľmi Karolom Kolčárom a Matúšom Lelovským – volala sa Designshop 220. Sídlili sme v Cvernovke a predávali sme mladý slovenský dizajn, ale aj naše autorské veci. Tie linky – bola to identita, ktorá sa premietala do priestoru pomocou izolačnej pásky, ktorá bola flexibilná. Samotný koncept mal ale taký veľký úspech (asi aj väčší ako design shop), že ma ľudia začali kontaktovať s tým, že by aj oni chceli niečo podobné. Dopadlo to teda tak, že sa tomu od roku 2010 kontinuálne venujem. Premietlo sa to následne aj do mojej inej práce, kde túto čiernu linku často využívam. Keď treba, viem koncept preniesť aj do reálneho sveta, čo je pre klienta často zaujímavé. Ako som už povedala, rada by som sa z toho však vymanila. Množstvo ľudí očakáva, že vždy spravím iba niečo s čiernou linkou a občas je to už aj tak trochu smiešne.
Nelezie ti to teda na nervy? Každý od teba potom asi očakáva, že spravíš tú jednu vec.
Samozrejme, že lezie. Najvtipnejšie potom je, že tento štýl majú ľudia už natoľko zafixovaný s mojou osobou, že čokoľvek podobné sa objaví, automaticky to prisúdia mne. Na druhej strane, stále si myslím, že je to pekný dizajn, minimalistický, jednoducho to, čo ma baví a dobre sa mi s tým pracuje. Preto chápem, že sa to ľuďom páči. Ale rada robím samozrejme aj iné veci.
Nie je to aj trochu o tom, prácu si zľahčiť? Predsa je to vec, ktorá vždy zafungovala.
Nemyslím si, že si to zľahčujem. Často moji klienti vyslovene vyžadujú tento štýl, pretože majú fixnú predstavu o tom, ako by mal výsledok vyzerať. A vtedy je ťažké povedať nie.
To už si to rovno ale môžu spraviť sami!
No, nemôžu. (Smiech.) Je to o štylizácii, o tom, ako spraviť z komplikovanej veci vec jednoduchú a zachytiť pri tom podstatu veci. Aj keď si niekto môže povedať, že to spraví tak isto bezo mňa, nie je to úplná pravda. Ja som si prešla cestou, kde som sa učila vytvárať tieto veci a do toho minimalizmu obsiahnuť čo najviac informácií, a pritom to nepreplácať. Nie je to tak, že mám za hodinu hotový návrh alebo zákazku. Je to proces. Tento štýl je ale iba časťou toho, čo robím. Minimalizmus je cítiť v celej mojej tvorbe. Často pracujem s vektormi, líniami, flatdesignom. To ma odjakživa bavilo. Je to ale často otázka zadania. Pokiaľ je klient otvorený, verí mi v tom, čo robím a dokážem pre ním svoj nápad obhájiť – je to to najlepšie, čo sa mi môže stať. Napríklad ako jedna z mojich posledných prác – identita Bielej noci 2017. Je to úplne iné, ako by ľudia čakali, že spravím. Pracujem v nej s 3D objektmi a veľmi ma to baví. Prvá identita Bielej noci 2015, ktorú som pre nich robila, však bola tiež o jednoduchej linke, keďže mali takú predstavu, ale tento druhý pokus je úplne iný.
„Pokiaľ je klient otvorený, verí mi v tom, čo robím a dokážem pre ním svoj nápad obhájiť – je to to najlepšie, čo sa mi môže stať.“
Musím sa priznať, že aj napriek tomu, že ťa dlho sledujem, určite ťa skôr ako grafickú dizajnérku vnímam práve vďaka týmto linajkovým prácam…
To je inak asi aj moja chyba, že grafickú tvorbu neviem tak dobre odprezentovať, ako svoju voľnú tvorbu. Na mojej webstránke však sú aj iné veci, tak snáď sa moja ďalšia práca nestráca. Strašne ma však bavia identity, či už pre značky alebo festivaly. Teší ma vymýšľať všetko od A po Z – branding, komunikáciu, som rada, keď mám na veci dosah. Potom mám rada aj spolupráce, z ktorých vyjde aj fyzická vec, keďže množstvo práce, ktorú robím, ostáva v digitálnej podobe. Preto sa aj venujem tvorbe autorských produktov, chýba mi totiž niečo fyzické.
Jednou z takých spoluprác je aj tá so značkou Curaprox.
Áno, Curaprox ma oslovil minulý rok s ponukou na dizajn kefky a obalu limitovanej edície, čo ma veľmi potešilo. V januári tohto roku som im teda odprezentovala svoju myšlienku a okrem jednej pripomienky to vzali tak, ako bolo. Potom som kefku už len pripravovala do tlače. Zvláštnosťou môjho dizajnu bolo, že farebnosť, ktorá je na obale, sa objavovala aj na jednotlivých zväzkoch vlákna, kde je každý inej farby. Je to funky a zábavná kefka a nikto to podobne ešte neriešil. Vďaka tomu bol aj proces výroby ťažší, ale na drahej strane práve preto jedinečný. Bavilo ma, že mám veľa možností, ako ten dizajn uchopiť, aj napriek tomu, že by si niekto mohol myslieť, že je to len kefka a nič zaujímavé sa tam vymyslieť nedá. A to je presne vec, o ktorej sme sa už rozprávali, a súvisí s mojím vzťahom k minimalizmu, že sa aj s jednoduchou vecou dá čarovať, len treba vedieť ako.
Prekvapilo ma, že si pri takej zaujímavej spolupráci nakoniec nezvolila tú jednoduchšiu cestu svojho signifikantného štýlu, ale šla do niečoho iného…
Zadanie bolo „úsmev“, a to, ako som to pochopila, bolo na mne. Ja som si to vysvetlila tak, že má ten úsmev vyčarovať, tak som ju spravila veselú. Nakoniec som vlastne spravila dva dizajny a oba mi schválili, čo ma veľmi potešilo. Sú síce na prvý pohľad dosť podobné, ale vlastne iné.
Super však je, že to neskončilo iba pri kefkách. Robila si pre Curaprox aj iné veci…
Áno, to ma neskutočne potešilo. Oslovili ma aj na branding a celú komunikáciu v rámci festivalu Pohoda. Pre tento event som pomixovala dizajny z oboch duopackov kefiek a pretavila ich do vizuality ich stanu. Vďaka tomu vznikol veselý dizajn, ktorý ľudí fakt bavil. Okrem toho som pre nich pripravila aj branding stolíkov, tulivakov, tetovačky, nálepky, tričká, mikiny, ponožky… Strašne veľa vecí!
V našom regióne je celkom šťastie, keď sa umelec alebo dizajnér dostane k spolupráci s veľkou značkou. Predsa len, nie každý je Jeff Koons, ktorý navrhne kolekciu pre Louis Vuitton. Ako si to mala ty?
Neskutočne som sa tešila, keďže Curaprox je môj lovebrand, takže ma to špeciálne potešilo. Som ich dlhoročná zákazníčka, čo viac si teda priať. Boli pre mňa výborným klientom, ktorých myslenie sa skvele prepojilo s tým mojím. Celé to prebehlo hladko a vzájomne sme si dôverovali. Je to naozaj dobrý pocit, keď máš za sebou podobnú spoluprácu. Najmä, keď sú výsledkom hmatateľné veci, ktoré sa dostanú do ruky množstve ľudí.
Okrem dizajnu sa venuješ aj VJ-ingu. Ako si sa k tomu dostala?
Začalo to už na škole, keď sme robili na škole VJ-ing pre Wilsonic v rokoch 2007 a 2008. Vtedy som sa prvý raz dostala k tomu, že som sa naučila pripravovať videá a skúsila si, ako sa to púšťa. Neskutočne ma to bavilo! Tak som začala v Nuspirit klube, kde som ich uprosila, aby mi dali šancu. Dlhý čas som to robila zadarmo. Potom som sa odvážila vypýtať si aj honorár a bola som už regulárnou VJ-kou. Postupom času som ale zistila, že ma nebaví robiť VJ-ing na akúkoľvek hudbu, začala som si vyberať akcie, spolupracovať iba s určitými interpretmi a teraz som sa dopracovala k tomu, že robím VJ-ing iba na live vystúpenia Jonatána Pastirčáka v rámci jeho projektu ISAMA ZING.
To nás vlastne vracia na začiatok rozhovoru. S Jonatánom si odišla do Londýna, dnes spolu bývate v spoločnom byte (vďakabohu, má viac ako 9 m²), kde sme ťa navštívili. Je krásne pozitívny, ako tvoje dizajny. Zariaďovala si ho sama, alebo si mala pomoc?
Od samého začiatku mi s interiérom pomáhala Soňa Pohlová z Nice&Wise Architects. Najprv to boli iba ruiny a trvalo asi 7 mesiacov, kým bol byt obývateľný. Neskutočne náročná bola najmä práca s majstrami, ale to asi každý pozná a ani u nás to nebolo výnimkou. Teraz však konečne prišla fáza dekorovania, aj keď je to stále vývoji. Riešili sme spolu so Soňou úplne všetko, každý detail, nákup doplnkov. Vychádzali sme z mojej obľúbenej farebnej palety, inšpirácií a obľúbených vecí. A vďaka tomu sa z tohto bytu stáva čím ďalej, tým viac moja oáza.
***
