Jedna z prvých vecí, ktoré som Petrovi pri našej návšteve povedala, bolo, že sa s ním nechcem rozprávať o práci. O tej sme toho už narozprávali dosť. Nepodarilo sa. Aj tak som ale dúfala, že odhalíme spolu nejaké jeho „temné stránky“, otvoríme trinástu komnatu alebo nájdeme kostlivca v skrini. Nemohla som však tušiť, že ten kostlivec bude mať na sebe dres futbalového klubu zo severného Londýna. Na druhej strane je to pre mňa aj šťastie – úprimne, nikdy som nezotrvala v rozhovore o futbale dlhšie ako pár sekúnd a som si takmer istá, že väčšina z vás nepatrí k miestnym hooligans. Čo je však pointou celého príbehu? Nadšenie. Nadšenie vrhnúť sa na veci po hlave, aj keď vy a daná vec ste na prvý pohľad na kilometre vzdialení. Vybrať z nich to najlepšie a zužitkovať to pre svoje dobro. Lebo práve to je to, čo odlišuje priemerných od tých nadpriemerných. A Peter vo svojom živote a hlavne v práci dokázal, že k priemeru určite nepatrí. Nazrite teda spolu s nami domov k Petrovi Michalkovi, kreatívnemu riaditeľovi MUW Saatchi & Saatchi, milovníkovi umenia, zberateľovi „šutrov“, chovateľovi rybičky, ale hlavne – fanúšikovi Arsenalu Londýn.
Prečo máš rád práve futbal?
Je to veľmi strategická hra a je krásne sledovať, ako je to celé zmanažované. Vždy som futbal nenávidel, ale potom som si prečítal životopis Josého Mourinha a zistil som, že je to vlastne krásna hra. Som ale skôr taký futbalový teoretik, futbal teraz sledujem vo veľkom, ale čítam o ňom aj množstvo kníh. Môže to znieť ako vtip, ale je to pre mňa obrovská inšpirácia pre prácu v reklamnej agentúre. Rovnako je to aj estetická vec, štadióny sú krásne, pohyb je úžasný, len ma, bohužiaľ, alebo našťastie so zvýšeným záujmom o Arsenal začal úplne iritovať slovenský futbal. Nemám rád nepekné veci a slovenský futbal taký je. Nie je dovedený do dokonalosti a to sa mi nepáči. Nedá sa na to pozerať. Mňa ani tak nezaujíma výsledok, ale tá cesta. Cesta je cieľ. (V čase rozhovoru sme za sebou ešte nemali reprezentačný zápas so Španielskom, na ktorý sa teda dalo pozerať.)
Bol si na slovenskom futbale?
Áno, asi trikrát. Raz na Lige majstrov, keď hralo Chelsea a Žilina, to bol veľmi smutný príbeh. Potom som videl veľkonočný zápas v Starom Smokovci medzi Popradom a ešte niekým, to bolo tiež celkom „zaujímavé“. Jeden kamarát ma však zobral na derby medzi Spartakom Trnava a Slovanom Bratislava. To bolo o niečom inom – obrnené transportéry, policajti a my sme, samozrejme, sedeli na tribúne patriacej trnavským fanúšikom. Mne by to bolo asi aj jedno, ale on bol skalný fanúšik Slovana, tak sme mali trošku nahnané. No ale aj tak by som najradšej šiel na Arsenal.
Bol si už v Londýne?
No, nebol! Ale viem o londýnskych futbalových mužstvách celkom dosť. Napríklad viem, že sa najviac hejtujeme s Tottenhamom Londýn. Tých voláme Židia. Oni nás zase volajú Gunars, čo je odvodené od Gunners, keďže jeden z prvých sponzorov Arsenalu vlastnil zbrojovku. Ale vieš, to je pre mňa práve na tom to stimulujúce, že aj keď som tam nikdy nebol, tak ma to úplne fascinuje a dokážem sa v tom rýpať a zisťovať si o tom množstvo informácií. Je to trošku schizofrénia, ale to je aj moja práca. Každý mesiac sa ponorím do hĺbky do úplne inej problematiky – napríklad jeden mesiac riešim pivo, ktoré navrch ani nemám rád, potom ďalší mesiac banku a nakoniec robím kampaň pre tresku v majonéze. Všetky tie produkty musím dokonale spoznať, aby som tam našiel nejaký zaujímavý insight a spravil o tom reklamu. To je to šialenstvo. Občas mám problém s ľudmi, ktorí nemajú záujmy a nič ich nenadchne, hnevá ma to a nechápem to. Len ťukajú do mobilov a nič ich nezaujíma. Ale, aby sme sa vrátili k Arsenalu – určite raz pôjdem na ich zápas.
Vtedy ťa to už ale nebude baviť.
Vieš čo, bude. Pri tomto som si skoro istý, že bude. A vlastne nič, čo ma kedy nadchlo, teraz nejako zvlášť nehejtujem. Proste to počiatočné nadšenie síce opadlo, ale vždy si k tomu nájdem nejakú cestu.
Ako teda prichádza to nadšenie?
Funguje to tak s veľa vecami, napríklad aj s výtvarným umením, keď o tom nič nevieš, tak sa pozeráš na nejakú machuľu a vravíš si: „To čo je za kokotinu?“. Človeku chýba nejaký základ na to, aby to ocenil. To isté aj futbal, ty sa na to pozeráš ako na nejakú bandu, čo behá splašene po trávniku. Zdá sa ti to nepochopiteľné, banálne, priam až debilné. Keď sa na to namotáš, vtedy to začne mať tie správne gule. Dokonca ma to chytilo tak, že som si pri rekonštrukcii tohto bytu nechal spraviť televíznu prípojku. Trochu smola je, že nemám televízor. Ale základ tam je.
Nadchli ťa aj šutre. Tie zbieraš zase prečo?
Bolo to ako s futbalom, nikdy som nejako extra neinklinoval k prírode, ale potom sa niečo vo mne zlomilo a zistil som, že je to vlastne super. Musím povedať, že na tom má zásluhu moja drahá priateľka. Vždy ma to ťahalo skôr k takým intelektuálnym veciam, ako sú obrazy, knihy, ale tie kamene, to je niečo úplne skvelé. Nie som žiaden mineralóg, ale tie šutre ma nesmierne fascinujú, lebo sú jednoducho pekné. Nemá to racionálny základ, vždy som niečo zbieral. Napríklad k obrazom som mal vzťah už od detstva a už aj od detstva som mal tendenciu niečo zhromažďovať. Aby si si nemyslela – nezbieram akékoľvek kamene, nechcem mať z každého druhu jeden, idem skôr po tých, ktoré sú niečím zaujímavé.
Ako dlho ťa takáto mánia zvykne držať?
Je pravda, že moje nadšenie zvykne opadnúť. Boli časy, keď som bol fascinovaný filozofiou, aj som ju dokonca študoval, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by som si teraz neprečítal filozofickú knihu, lebo by som pri tom skapal od nudy. Zaoberal som sa týmto v jednej svojej prednáške, ktorá sa venovala kreativite. Ľudia, ktorí sú celý život zamotaní v jednej svojej paradigme a stále robia to isté, idú v tom do hĺbky, tak sa nakoniec vyčerpajú. U mňa je to tak, že potrebujem stále nové a nové impulzy. Napríklad ako s futbalom alebo so spomínanými kameňmi. Chodím na rôzne burzy, napríklad do DK Ružinov na burzu minerálov, sledujem ľudí, ktorí tam chodia, a celý ten nový svet okolo mojej aktuálnej zábavky ma veľmi zaujíma. Takže v konečnom dôsledku to nie je ani o veciach, ktoré si odnesiem domov, ale aj o všetkom, čo sa skrýva za tým, to je pre mňa extrémne stimulujúce.
Ako to vyzerá na burze kameňov?
By si bola prekvapená, koľko tam chodí ľudí. Ten kulturák je niekedy úplne plný. Prvýkrát, keď som tam išiel, myslel som si, že tam budem so samými dôchodcami, ale nakoniec sa ukázalo, že tam chodí fakt veľa mladých ľudí. Tento poznatok, že kamene priťahujú aj mladšie generácie, bol v tom čase pre mňa nový. V kultúrnom dome sú všade malé stolčeky, na nich sú kamene a cenovky, niekde sú aj sekcie so šperkami, ale to ma absolútne neberie. Takže ty si to celé prejdeš, pozrieš sa, kde čo majú, porovnáš si ceny, aby si poprípade mohla zjednávať, a ideš na to a kupuješ.
Aj keď som sa téme práca snažila vyhnúť, v konečnom dôsledku sa nám to nepodarilo. Čo ti dáva práca v reklame?
Tak to mi padol kameň zo srdca, lebo ja sa tak rád bavím o práci. Reklama je rozhodne jeden z najzábavnejších spôsobov, ako zarábať peniaze. Človek nasáva všetko okolo seba ako špongia a potom to vyžmýka do reklamy. Takže musí sledovať všetko a byť pripravený na všetko. Je to ako na fronte, ale nikto vás nezabije. Ale ako sa hovorí, nekrič hop…
Si mladý človek, profesijne však máš toho za sebou naozaj veľa. Kedy si zistil, že to, čo robíš, vieš robiť naozaj dobre?
Že to asi robím dobre, som zistil vtedy, keď som si definitívne uvedomil, že ma to veľmi baví. Aj keď istý som si bol až vtedy, keď som si všimol, že to, čo robím, baví aj iných. Ale na rovinu, aj v reklame platí, že to robíš len tak dobre, ako dobre si urobil posledný projekt. Preto treba stále makať a zostať veľmi pokorný. Keď uveríš sám v seba a myslíš si, že si majster sveta, tak ťa ostatní predbehnú. Len na to čakajú, smradi. Treba sa mať na pozore pred konkurenciou z reklamy, pred ostatnými zberateľmi kameňov, pred ostatnými zberateľmi obrazov, pred fanúšikmi Tottehnamu Londýn… už som spomínal, že fandím Arsenalu Londýn?
***
Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa