Miroslava Ábelová

Vždy som nenávidela skoré vstávanie. Aj keď z praktického hľadiska sa dá povedať, že to má svoje výhody – človek môže mať pocit, že toho napríklad viac vybaví, o tom však inokedy. Nielen skorým vstávaním, ale aj cestou na koniec sveta sa začal aj tento rozhovor. Tam totiž žije hovorkyňa Greenpeace Slovensko, bývalá novinárka a úspešná poetka Mirka Ábelová. S polorozlepenými očami, nad rožkami, šunkou a čajom sa nám však podarilo porozprávať aj o celkom sofistikovaných témach. Napríklad o tom, prečo ju mohol kontaktovať pán Fico, ale neurobil to. Alebo aké je to písať zamilované skladby pre speváka, poprípade kedy mala chuť šialene vrieskať. Prečítajte si to však radšej sami.

Ako si zvykáš v novej práci? Skočila si aktuálne od novinárčiny k hovorcovaniu…

Nová práca je úplne super. Učím sa veľmi veľa nových veci, aby som nebola úplne mimo, keď sa ma niečo spýtajú. Momentálne som tam druhý mesiac a snažím sa dozvedieť všetko o všetkom. Samozrejme, že som sa bála, keď som tam šla, lebo v rádiu som za deväť rokov poznala všetkých a všetko. Mám to tam však rada. Zatiaľ ma len raz zamrzelo, že už nie som novinárka, a to keď sa Barbore Demešovej podarilo odhaliť kauzu, na základe ktorej bola odvolaná ministerka zdravotníctva.

Čo ťa tak baví na práci hovorkyne?

Odpadla mi značná časť stresu spojená s novinárčinou, ktorá ma neskôr už dosť unavovala. Moja súčasná práca je veľmi kreatívna, a zároveň k nej patria monotónne činnosti, ktoré sa opakujú, ako napríklad monitoring médií, a tie ma veľmi upokojujú. A, samozrejme, to, že sa snažíme spraviť niečo pre našu planétu.

Nechýba ti ale predsa len ten novinársky stres?

Chýba aj nechýba. Nikdy som nerobila nič také investigatívne, za deväť rokov som ani nikoho nesundala. Horšie to pre mňa bolo, keď ma presunuli zo spravodajstva do publicistiky. Bol to pre mňa veľký šok. Pamätám si, že vtedy boli myslím prezidentské voľby, a to boli prvé voľby v mojej kariére, keď som sedela doma a preplakala som celú noc. Dokonca som si nepozrela ani výsledky.

Prečo ťa to tak strašne mrzelo?

Pripadalo mi to nefér, spravodajstvo ma ohromne bavilo a napĺňalo, aj keď som naň veľakrát nadávala. Potom, keď ma presunuli kvôli básňam, tak sa mi to jednoducho zdalo nefér.

Akým básňam?

V Pravde vyšli básne, kde som si ja, teda lyrický subjekt, robila srandu z premiérovho zámeru uskutočniť u nás olympiádu. Potom vyšla ešte jedna, kde som povedala, že Robert Fico robí pravicovú politiku. Vedeniu sa vtedy zdalo, že som v týchto básňach prezentovala svoj politický názor. Ten som tam síce neprezentovala, ale čo už. Tak sme sa dohodli, že v spravodajstve teda už robiť nemôžem. Chceli ma síce dať na regionálne spravodajstvo, ale to som odmietla. Tak som išla do publicistiky. Práca bola síce stále fajn, ale už ma tak nenapĺňala.

Čo bolo na spravodajstve pre teba také atraktívne?

Je to strašne rýchla práca, ráno sa hneď rozdelia úlohy, čo kto bude robiť, prípadne ak máš nejakú vlastnú šupu, tak robíš so svojím materiálom. Potom letíš napríklad na tlačovku, alebo zháňaš ľudí, stále sa ponáhľaš. Medzitým máš už prvý vstup do vysielania, lebo rozhlas vysiela nielen o 7.00, 12.00, 18.00, 22.00 a o polnoci, ale aj v ďalších vstupoch, ktoré si musí niekto odbiť. Do dvanástej teda beháš, medzitým do seba tlačíš obed, po obede je ďalšia porada, ktorá sa už týka večera. A zase sa opakuje to isté – zháňaš reakcie, politici ti skladajú telefón, sú nepríjemní, prípadne ideš na ďalšiu tlačovku. Potom si o 18.00 pustíš rádio a máš z toho dobrý pocit.

Sú ešte také situácie, keď je víkend, tebe to najmenej vyhovuje, v nedeľu o piatej poobede zvolajú vládu a ty máš práve službu. Všetky tvoje plány padajú, ideš tam a nadávaš ako pohan.

Možno sa na to dívam s takým nadšením len vďaka tomu, že mám od toho odstup. Minule som si pozerala poznámky v mobile a našla som tam báseň o tom, ako keď raz budem mať dcéru, tak jej nemám dovoliť, aby pracovala v spravodajstve. Stále to však beriem ako krásne povolanie, mať možnosť informovať ľudí a snažiť sa niečo zmeniť, aj keď sa to možno nikdy nepodarí.

Nezažila si niekedy absolútne znechutenie politikou?

Jasné, to som zažívala každý deň. To bola asi jedna z mála vecí, pri ktorej mi odľahlo, že už ju nebudem musieť zažívať, keď nebudem robiť v spravodajstve. Stávali sa mi také situácie, že som sedela na tlačovke, počúvala nejakú tú konkrétnu osobu a vravela som si, že ak do dvoch minút neprestane trepať, tak vyskočím a začnem šialene vrieskať.

Ešte horšie však bolo, že som musela aj cez víkend čítať noviny a sledovať, čo sa deje. Z toho som bola najviac znechutená, lebo by som, samozrejme, najradšej pozerala nejakú blbosť v telke, len aby som sa nemusela už venovať tým veciam.

Presuňme sa k trochu inej téme. Ako začala tvoja spolupráca s hudobníkom Davidom Kollerom?

Začalo to tak srandovne. Jedného dňa som sedela v rozhlase a prišla mi SMS: „Dobrý deň, volám sa David Koller a som hudobník. So záujmom som si prečítal rozhovor s Vami, Vaše básne. Zohnal som si Vaše číslo a chcel by som sa Vás spýtať, či by sme sa nemohli niekedy stretnúť.“ Prečítala som si ju a hovorila som si, že to si zo mňa asi kamaráti z Prahy robia srandu. Tak som mu odpísala, že jasné, môžeme sa hocikedy stretnúť. Potom som volala mame a hovorila som jej, že sa mi stala takáto vec a že niekto si zo mňa asi robí srandu a tvári sa, že je David Koller. A ona mi vravela, že však možno je to on, ale ja som stále tvrdila, že to on asi nebude. A počas tohto telefonického rozhovoru s mamou mi začalo to české číslo volať. Tak som mamu zložila a bol to naozaj David Koller.

Potom sme sa stretli a keďže pripravuje nové CD s Kollerbandom, ktoré by malo vyjsť koncom januára, začiatkom februára, tak sme začali písať texty. Dnes dokonca vyšiel prvý singel z tohto albumu, ktorý je textovo spoločný, to znamená, že každý z nás otextoval časť skladby. Momentálne máme hotových tak sedem skladieb, to znamená, že som otextovala väčšinu albumu.

Ako prebieha takáto spolupráca?

S Davidom sa mi spolupracuje super. On mi vždy pošle nejakú melódiu, zavoláme si a porozprávame sa, o čom by skladba mala byť, alebo naopak, o čom by byť nemala, a potom skúsim niečo napísať. Následne sa stretneme, teraz chodím za ním do Mikulova, a skúšame, či text sedí ku skladbe. Niekedy meníme slová, niekedy sa ho pýtam, keďže čeština nie je môj rodný jazyk, na gramatické alebo významové veci.

Neznejú texty čudne, keď ich píše Slovenka?

No to uvidíme, ale počúvajú ich aj Česi a väčšina kapely je z Čiech, takže snáď je to v pohode. Uvidíme, čo na to povedia ľudia.

Je to prvýkrát, čo píšeš texty na zákazku?

V takomto rozsahu áno, ale už som napísala nejaké texty pre kamarátov, napríklad pre Juraja Zaujeca, Igorovi Kmeťovi som napísala jeden text na posledný album, ale vždy to bolo len tak, že niekto potreboval s niečím pomôcť. Zvlášť som sa tomu nikdy nevenovala.

Prvýkrát som písala texty, keď ma oslovil už nebohý Jozef Bednárik, pre ktorého Šansónklub som pretextovala známe šansóny do slovenčiny, a tieto herci spievajú dodnes.

Baví ťa to viac ako písať básne?

To sa tak nedá povedať. Spolupráca s Davidom je skvelá, je to inšpiratívne, zábavné, aj keď náročné, ale baví ma to. Neviem ti však povedať, či je to viac alebo menej. Stále je to práca s textom, ale predsa len, je to text pre niekoho iného, takže si tam nemôžem uletieť a dať tam čokoľvek chcem. Občas sa mi podarí prepašovať si tam niečo svoje, ale stále je to text pre iného človeka. Toho človeka majú ľudia nejako zafixovaného a ak by tie texty boli príliš o mne, tak by to asi bolo divné.

Texty sú pre mňa veľmi osobná vec. Pri hudbe chápem, že ju píše niekto iný, ale text je niečo úplne odlišné.

Práve David v nejakom rozhovore spomínal, že si už príliš nechce sám písať texty, lebo má vždy stres, že na seba niečo prezradí. Takže mu zrejme vyhovuje, že je to istým spôsobom menej osobné, ako keby to písal on. Na druhej strane to však nemôže byť ani príliš neosobné, ľudia by mu to neuverili. A hlavne, za tie roky sa človek asi aj trochu vybúcha.

Vieš mu napísať aj text o láske?

Jasné. Vždy text napíšem tak, ako by som chcela, aby mi nejaký muž spieval. Na tom albume sú však, samozrejme, aj iné veci. Už sme sa o tom bavili, že by bolo fajn zvyšok skladieb nemať o láske. Celé CD o láske je dosť o ničom. Aspoň pre mňa by teda bolo.

Píše sa ti o láske ľahšie ako o niečom inom?

Vieš čo, v mojej prvej aj druhej knihe som bola kritikmi dosť pranierovaná, že tam príliš riešim svoje depky zo vzťahov a podobne. Túto tému by som však neodsudzovala a neznižovala by som ju pod ostatné. Vzťahmi žijeme predsa všetci a nech sa tvári kto chce, ako chce, že emócie do poézie nepatria, tak je to súčasť našich životov. Ide len o to, ako ich uchopíš, a či vieš svojím textom povedať niečo, čo ľudí osloví.

Teraz je to ale u mňa tak – keďže mám vyrovnaný vzťah, tak sa mi nedá príliš písať o vzťahových depkách. Hľadám teda iné cesty, ako sa vyjadriť, a aj iné témy. V živote sa vždy niečo deje.

Kedy si zistila, že budeš písať básne?

Dávno, ešte v puberte. Básne písal aj môj otec a mne sa to vždy páčilo. Neviem, či som ho chcela v pätnástich ohúriť alebo napodobniť, lebo bol pre mňa odmalička silný vzor. Prišla však prvá nešťastná láska a ja som začala písať prvé naozaj hrozné básničky. Úplné peklo.

Tie som prečítala otcovi a on mi poradil, že to mám radšej na pár mesiacov odložiť a potom sa k nim vrátiť. Nikdy som sa k nim už nevrátila, boli fakt zlé. Postupne som však začala písať sama pre seba a už to išlo.

Takže to, že ťa baví poézia, si zistila celkom skoro.

To ani nie, že by ma to bavilo. Pre mňa je písanie spojené vždy s určitou dávkou stresu. Snažím sa nad textmi rozmýšľať a niekedy sa mi nedarí nejaké slovo uchopiť alebo sa správne vyjadriť, vtedy je to pre mňa spojené s napätím či so stresom. Hlavne neviem, či by som povedala, že ma to baví. Jednoducho sa to nejako v mojom živote deje.

Prečo by mali ľudia podľa teba čítať básne?

Neviem, či by mali. Nemusia. Mali by ich čítať iba tí, ktorí o to majú záujem.