Ak si mám predstaviť príklad pozitívneho, vtipného a večne usmiateho mladého muža, určite ním bude Adam Berka. Vyštudovaný architekt, ktorý sa živí predajom knižiek a má rád žltú farbu, iste nie je pre mnohých z vás neznámou tvárou. Je však aj výraznou postavou rôznych internetových projektov a stránok. Dve z nich rezonujú asi najviac: „pozitívny projekt“ Miesta mesta, kde sa vyznáva z lásky k Bratislave, a „hejterský projekt“ Hnutie proti okrášľovaniu Bratislavy, kde kritizuje nezmyselné zásahy do vizuálnej identity jeho rodiska. V hlave má však stále najmä knihy. Momentálne nájdete jeho kníhkupectvo na internete, avšak sporadicky sa objavuje aj na rôznych trhoch a iných akciách. Po tom, čo v lete zavrel kamennú predajňu, nevzdáva sa plánu znovu otvoriť ďalšiu. A určite to nebude jeho jediná aktivita, tým si môžeme byť istí.
Prečo si nepraktizujúci architekt?
Po škole som mal šťastie, alebo možno skôr smolu, že som v Amerike robil jeden projekt, ktorý bol pre mňa dream job. Navrhoval som dom pri Mendosine, dve hodiny od San Francisca, v úplnej divočine. Najskôr som ten projekt robil zo Slovenska, ale neskôr som tam aj išiel. Obrovským šťastím bolo, že som mal dobrého klienta, ktorý bol otvorený všetkému, a jeho jedinou požiadavkou bolo, že chce letný dom. Povedal mi, že mám zabudnúť na to, ako sa stavajú domy na Slovensku a v Amerike, že nechce mať dom rozčlenený na množstvo malých priestorov, ale chce, aby z toho bolo cítiť architektúru 21. storočia. Bol to skvelý zážitok s architektúrou, ale keď sa človek vráti na Slovensko, zistí, že niečo také je u nás takmer nemožné.
Prečo je to podľa teba nemožné?
Po prvé je tu veľmi veľa architektov, takže už len prežiť v tejto konkurencii je náročné, a po druhé je v mojom okolí málo ľudí, ktorí chcú postaviť dom. Je to dané asi aj tým, v akej spoločnosti sa pohybujem, ale keď si to zrátam, nie je to žiadne terno.
Aký bol teda dôvod toho, že si nezostal v Amerike?
Aj keď mi to behalo po rozume a zamýšľal som sa nad tým, predsa len to bol skôr taký úlet. Nebudem však tvrdiť, že mi to nikdy nenapadlo. Vrátil som sa kvôli tomu, že som tu chcel robiť to, čo momentálne robím. Raz za čas však mávam zajačie úmysly, a ak by som nakoniec naozaj niekam odišiel žiť, bola by to Kalifornia. San Francisco je super, nie je to L.A., ktoré je typické americké mesto, ale má všetky kvality európskeho veľkomesta a zároveň má nádhernú prírodu a fajn ľudí.
Na druhej strane pobyt tam ma presvedčil o tom, že im nič nechýba – čokoľvek som si predstavil, že by som chcel robiť, tam už bolo. Tak som si povedal, ok, ak chcem, môžem sa tu niekde zamestnať a pokojne žiť, ale ak by som mal prísť s nejakým nápadom na zlepšenie, tak by mi s najväčšou pravdepodobnosťou nemuselo ani nič napadnúť. To je naopak to, čo ma baví na Slovensku – je to pole neorané a človek tu môže zrealizovať čokoľvek. A keď to spraví dobre a zaujímavo, môže sa mu dostať aj celkom pozitívna odozva.
Ďalšia vec, ktorá ma zastavila pred tým, aby som sa presťahoval do Štátov, bola, že som nechcel byť len jeden z gastarbeiterov, ktorí tam prídu za prácou. Chcel som mať niečo v rukách – a na toto je ideálne práve Eldorádo ako Slovensko, kde som sa rozhodol robiť to, čo ma baví, a keď to vyjde, tak sa možno časom presídlim inde, ale s niečím v rukách, čím sa budem môcť prezentovať.
Čo sa ti teda podarilo vymyslieť?
Vymyslel som si kníhkupectvo 82 bøok&design shõp, v ktorom by som sa časom možno mohol venovať aj vydávaniu kníh. To je to, čomu sa venujem posledného dva a pol roka. Chcel som spraviť kníhkupectvo, ktoré mi tu chýbalo a bolo by zamerané na to najlepšie, čo vo svete vzniká. Nechcel som, aby to bol len výber toho, čo je k dispozícii v našom regióne, chcel som dať ľuďom u nás možnosť kúpiť si knihu, ktorá vyšla na druhom konci sveta bez toho, aby si ju museli objednávať zo zahraničia.
Ja som taký, že niektoré veci neviem príliš dopredu plánovať a hlavne, keď som písal diplomovku, tak sa to pri literatúre ukázalo ako sakra problém. Stačilo, že kniha vyšla v Čechách, a u nás nebola k dispozícii. Musel som čakať týždeň, dva, kým ju doviezli z Prahy, čo sa mi zdalo naozaj absurdné. Tak som si povedal, že keď takto pomôžem aspoň zopár ľuďom, budem spokojný. Zo začiatku to bolo zamerané na odbornú verejnosť, ale postupom času sa to pretransformovalo na kníhkupectvo, kde si nájde knihu takmer každý.
Mal si už niekoľko pop-up obchodov, kamennú predajňu, máš v pláne otvoriť niečo znova alebo ostaneš len pri online predaji?
Keď si čítam časopisy ako Monocle, kde sú prezentované skvelé projekty priam až adorované – napríklad ako niekto v Madride otvoril kaviareň s pop-up shopom a galériou a ako mu to zarába a funguje – tak si hovorím, že to sme fakt takí blbí, že nevieme prísť s niečím podobným? Nie, nie je to tak. My sme jednoducho iná krajina, máme inú kúpnu silu a podmienky. Takže to u nás mnohokrát nie je len o nápade, ale o tom, že človek musí vyslovene vedieť kľučkovať, aby prežil. Veľa ľudí si to neuvedomuje, ale je to tak. A človeka to niekedy dosť vyčerpáva, napriek tomu, že je presvedčený o tom, že sa chce živiť tým, čo ho baví. Vízia tu je, uvidíme, ako to dopadne.
Aby mi z toho celého nepreplo, vymyslel som si niekoľko bočných projektov, ktoré slúžia primárne na odreagovanie. A neverili by ste, ale prvý z nich nebol hejterský – boli to Miesta mesta. Kníhkupectvo ma síce strašne baví, ale predsa len je to práca, ktorá obsahuje veľa náročných a nepríjemných činností. Preto som si zase potreboval nájsť projekt, ktorý bude iba o potešení.
Celý projekt je založený na tom, že mám dlhoročný a pozitívny vzťah k Bratislave – žijem tu celý život a vždy som ju aj fotil. Potreboval som si však nájsť logický rámec, pod ktorým budem fungovať a prezentovať mesto. Je to pre mňa úžasne príjemná forma odreagovania, keď sa prechádzam po meste a znovu objavujem jeho zákutia. Toto bol ten „fajn“ projekt.
Potom prišiel ten ďalší, na ktorý asi narážaš. Zo začiatku to mala byť recesia. Ako sa dá všimnúť, trávim na Facebooku celkom veľa času a aj si ním pomáham, kde sa dá. Občas som zvykol niečo napísať, k niečomu sa vyjadriť. Udalosti, ktoré viedli k založeniu inkriminovanej stránky, sprevádzal môj odpor k okrášľovacím aktivitám. Nad niektorými neinvazívnymi ešte viem prižmúriť oči, ale rôzne búranie, prestavovanie a maľovanie, to ma naozaj vytáča.
Čo bolo tým zásadným momentom, že si si povedal – založím Hnutie proti okrášľovaniu Bratislavy?
Došlo k okrášľovacej aktivite na Hlavnej stanici. Že sa tá akcia uskutočnila, by nebol až taký prúser, a aj ma mrzí, že sa to nakoniec zamaľovalo. Problém vidím v tom, že sa tam nevhodne spojila snaha vyčistiť jedno zanedbané miesto s nadšeneckou výtvarnou tvorbou. To, ako bola celá táto akcia prevedená, je jedna vec, nechcem len kritizovať a viem, že aktéri mali dobrý úmysel. Čo mi prekážalo viac, bola reakcia magistrátu, ktorý vydal tento projekt za svoj. Prezentovali ho ako riešenie, ktorým sa môže zlepšiť stav našej dosť zanedbanej Hlavnej stanice, čo je úplný nonsens.
Vyventiloval som teda tieto svoje pocity v jednom článku a potom som si povedal, že viac-menej z recesie založím facebookovú stránku. Trošku som to ale asi „neodhadol“, dovtedy som mal skúsenosti len s projektmi, ktoré boli pozitívne, a dosť som zvažoval, či bude mať vôbec zmysel spraviť akúsi antikampaň. Spomenul som si však na jeden program v rádiu, kde bol rozhovor so straight edge, ktorí viedli početné bitky s neonacistami, a jeden z nich v tom rozhovore vyslovil myšlienku, že netolerancia sa nedá tolerovať. To je asi pointa celej tejto mojej snahy – občas musíš spraviť aj negatívnu kampaň proti niečomu, čo ťa štve. Už na druhý deň mala stránka snáď 500 lajkov, čo ma celkom prekvapilo. No ako to už býva, keď chceš spropagovať niečo pozitívne, trvá to nepomerne dlhšie. Efekt to však malo, ľudia začali diskutovať, ozvali sa aj samotní aktéri celej akcie a zaujalo to médiá.
No, ktorá kritika sa stretne s pochopením, však? A to nehovorím len o laikoch, ale aj o odborných kruhoch, je to taký rozšírený fenomén. Mne to vždy pripomenie článok, ktorý som čítal na portáli Kinema, kde sa jeden filmový kritik vyjadril o stave slovenskej filmovej tvorby skrátene slovami, že to stojí za hovno. Napísal to ale veľmi fundovane, podložil to naozaj vecnými argumentmi a nemohol som inak ako súhlasiť s ním. Následne sa však spustila vlna kritiky, hlavne zo strany odbornej verejnosti, že ako si môže dovoliť podkopávať snahu o niečo, čo sám nerobí.
Takže asi si viete predstaviť, že keď takto reagujú odborníci, ako sa to dotkne laika. Presne ako v prípade spomínaného kritika, aj ich argumentom bolo, že ak niečo netvorím, nemám právo kritizovať. To je, samozrejme, z môjho pohľadu hlúposť, nechodím síce maľovať múriky, ale nejaký architektonický background mám, a aj keď architektúru nepraktizujem, teoreticky ju mám, dovolím si tvrdiť, celkom zvládnutú. Ani kunsthistorika nebudem buzerovať za to, že nemaľuje.
Druhý ich argument bol, že predsa sa snažili spraviť aspoň niečo pozitívne. Viete, ako sa však hovorí – cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Dobrý úmysel je dobrý úmysel. Bodka. Mňa zaujíma hlavne výsledok, a keď ho nevidím, tak to podľa mňa nemá zmysel. Pre mňa je to ako matematika. Vždy ma bavila, aj keď som jej nie vždy úplne rozumel, základom bolo dostať sa k výsledku. Keď bol ten výsledok správny, tak bola moja snaha, aj krkolomnejšia, na mieste. Ale hlavne – keď chce niekto zlepšovať verejný priestor, musí to robiť fundovane, s rozmyslom a stratégiou, ktorú si toto mesto zaslúži. Lebo potom to tu vyzerá tak, ako to vyzerá.
***
Foto Lucia / Text Zuzana / Korektúra Soňa