Väčšina ľudí si meno DJ Yanko Kral spája hlavne s kapelou H16. Je to logické, roky bol ich koncertným DJom. Dnes však svoj čas venuje aj množstvu iných aktivít, vychováva kocúra Kuka, ale stále ho môžete vidieť hrať aj na párty vo vašom meste. V Bratislave však od začiatku roka už iba v Nu Spirite. Okrem DJských skills má ešte aj množstvo iných. Napríklad výdrž. Yanko má pocit, že drží rekord v počte odštudovaných rokov bez titulu – 12. Verím tomu, že sa však nájde niekto, kto ho tromfne. Mne sa to napríklad, tesne, ale nepodarilo.
Prečo si sa vôbec na tie školy hlásil?
Myslel som si, že titul budem niekedy potrebovať ako backup, ale toto ma už opustilo a zistil som, že titul u mňa nehrá žiadnu úlohu. Pretože som tam už tak dlho, povedal som si, že aspoň bakalára si dokončím.
Načo backup?
Bral som to tak, že čo budem robiť, keď budem mať štyridsať, päťdesiat rokov. Hranie však nie je jediná vec, ktorej sa venujem. Mám aj kopec iných činností, ktoré ma síce teraz neživia, ale jedného dňa ma živiť môžu, alebo budú.
Čomu sa teda primárne venuješ?
Mal som už rôzne zamestnania – zlé aj dobré. Momentálne sa však venujem hlavne hraniu a rádiu.
Kedy si zistil, že škola ti vlastne nebude na nič?
To človek zistí vtedy, keď má permanentne čo robiť a nemá núdzu o prácu. Za úspech nepokladám to, keď je človek najviac finančne zabezpečený, skôr ide o vnútorný pocit, že to, čo robíš, je dobré, a keby aj od zajtra neexistovala žiadna akcia, kde by ma zavolali hrať, tak sa viem nejako uplatniť. Hranie ma však vždy bavilo a aj baví. Nikdy som to nerobil pre komerčný úspech alebo popularitu. Jednoducho som púšťal to, čo sa mi páči, a že sa ľudia na to chytajú, je len príjemné.
Nie je život DJa ťažký?
Už nehrávam tak často, väčšinou raz do týždňa. A to nielen ja, všetci moji rovesníci, ale aj mladší ľudia sa idú minimálne raz do týždňa niekde vyžiť a sú do rána hore. Neberiem to ako prácu, takže sa mi to ťažko hodnotí, a ak by som bol niekde zamestnaný, aj tak idem v piatok alebo sobotu von. Nehovoriac o tom, že keď máš nad sebou zlého nadriadeného, tak ti to ublíži viac ako jedna noc strávená vonku.
Čo robíš po zvyšok týždňa?
Mám kopec rôznych iných aktivít od festivalu Hip Hop žije na Zlatých Pieskoch cez prípravu mixov až po relácie, ktoré mám na rádiu_FM – Scéna_FM a Fresh_FM o najnovšej klubovej hudbe. Scéna je vysielaná naživo a vždy tam máme hostí z klubovej scény – buď domácej, alebo zahraničnej.
Väčšinou si ťa však všetci spájajú s jednou hip hopovou formáciou.
Ľudia si ma vždy budú spájať s H16, aj keď s nimi už dlho nehrám. Momentálne im už na koncertoch hrávajú producenti. Vždy som bol hlavne koncertný DJ. Síce som bol pri nahrávaní väčšiny albumov, ale maximálne som prispel nejakými scratchmi. Na druhej strane nechcem úplne podceňovať svoju úlohu, lebo stáť na pódiu a hrať koncert ako DJ tiež nie je úplne jednoduché. Ľudia majú možno pocit, že sa tam len tak postavím a ide to samo, ale nie je to tak.
Čo je teda „zapeklité“ na úlohe koncertného DJa?
Nie je to len o tom, že pustíš „play“ a ideš. Koncerty sú nacvičené, musíš vedieť, ako spraviť niektoré veci. Na druhej strane sú aj ľudia, ktorí síce hrať vedia, ale keď sa postavia na pódium, rozklepú sa im kolená a robia kiksy. Je to síce prirodzená vec, ale tým, že som bol už vydrilovaný a mal som odohrané, pre mňa to bolo trochu iné. Celé je to o praxi.
Ako si sa trénoval?
Vždy začínaš malinkými akciami. Postupne naberáš väčšie a hráš častejšie. Je to ako so šoférovaním, človeku treba skúsenosti.
V súčasnosti je DJ každý, kto si stiahne softvér. Ako to bolo v časoch, keď si začínal? Hlavne hrať z gramofónov bolo asi trochu komplikovanejšie ako púšťať CD.
Postupne. Tým, že technika bola strašne drahá, tak to trvalo. Niektorí začínali na vlastnoručne vyrobených mixpultoch, iní zase hrávali na upravenej Tesle. Časom si človek kupuje lepšiu techniku a snaží sa to niekam posúvať.
Ako si však mohol vedieť, že ťa to bude baviť?
Vôbec neviem. Začínal som v časoch, keď nebol internet, ale toto som nejako cítil. Som z hudobníckej rodiny, no nikdy som nehral na žiaden nástroj. Keď som však videl v nejakých videoklipoch hrať DJa, veľmi ma to zaujalo. Mal som možno dvanásť, trinásť rokov a tým, že sa nedalo dostať k informáciám, celé som si to jednoducho domýšľal a zjavne som si to domyslel dobre. Väčšinu postupov som odkukával z VHSiek s nahratými súťažami. Mojim rodičom to príliš nevyhovovalo, chceli, aby som sa radšej venoval štúdiu. To sa im nakoniec aj splnilo – venujem sa mu dodnes. (smiech)
Kde si začínal?
Často sme si robili vlastné akcie, lebo nebolo kde hrávať. Niekedy sa nám smiali, že sme hip-hoperi alebo reperkovia. Samozrejme, nebol som prvý, predo mnou už hrával napríklad David zo Senca, Viktor Hazard, Vec alebo Jazzy. Až neskôr sa však začali prvé väčšie undergroundové akcie v Účku, Dune alebo Edene. Nás si celkom cenili hlavne preto, lebo hrať z cédečiek bolo bežné, ale keď hral človek z vinylov, musel sa s nimi vláčiť, nakupovať ich v zahraničí alebo objednávať cez kamošov z rôznych kútov sveta. Ľudia to brali s väčším rešpektom.
Nikdy ti nenapadlo prestať hrať z vinylov a uľahčiť si to?
Nebránim sa tomu, ale keď človek hrá toľko rokov z gramcov, tak je na to jednoducho najviac zvyknutý. V rámci handlingu je to pre mňa najpohodlnejšie, horšie je to už v rámci transportu, keď mi v nejakom klube povedia, že nemajú techniku a chcú, aby som si ju doniesol, je to otrava. Dnes to však už nie je tak, že hrávam z vinylov – gramofóny sú digitálne prepojené s počítačom a hrám cez to. V počítači si vyberám skladby, ktoré chcem hrať, ale to, z čoho hrám, sa správa ako klasické LP.
Takže vlastne hrávaš z fejkových vinylov?
(smiech) No, skôr je to zjednodušené. Platňa, z ktorej hrám, je schopná čítať digitálny zápis a vlastne hrá to, čo cez ňu pustíš. Počas hrania ju nemením. Klasické platne už nepoužívam, tie mi zničili chrbát. Tento nový systém mi prináša úplne iné možnosti hrania, editácie songov, mixovania. Celé to plní funkciu hudobného nástroja a je len na DJovi, či a ako to vie využiť.
Kde je v tom ale čaro platne?
Čaro platne je fajn na počúvanie doma, ale na akcie je to už trochu otrava, lebo musíš nosiť strašné kvantum platní a všetci, aj oldschooloví DJi, presedlali na toto. Pokiaľ chceš spraviť dobrú party a máš na výber notebook so 4000 trackmi, alebo tašku s 80 vinylmi, čo sú väčšinou maxisingle – to znamená 80 trackov, je to rozdiel. Alebo potom máš nosičov, ktorí ti prinesú 200, 300, 400, 500 platní, ale aj tak je to stále menej, ako ti ponúka notebook. Na začiatku som sa tomu, samozrejme, bránil, hovoril som, že to je blbosť, ale potom som to vyskúšal a zistil som, že to až taká blbosť vlastne nie je.
Prečo sa to potom tvári ako gramce?
Ovládanie je rovnaké. Keď sa toho chytím, je to presne také ako vinyl a gramofóny, to znamená technika, na ktorej som zvyknutý hrať.
Počúvaš doma ešte hudbu z vinylov?
Občas si spravím nostalgický večierok a začnem sa v tom prehrabávať. Človek po rokoch niekedy aj zabudne, čo počúval a čo vôbec doma má. Niekedy sa na tom aj zasmejem.
Hral si niekedy na úplne hrozne hroznej akcii?
Áno, samozrejme. Raz ma zavolali na dotočnú jednej slovenskej reality show, kde to skončilo viac-menej tak, že som utiekol, keď chceli už asi desiatykrát za sebou pustiť Helenku Vondráčkovú. Vystačili si však sami, lebo som im strčil do ruky kábel, na ktorý si napichli telefóny, z tých si púšťali hudbu a boli najšťastnejší na svete. A nakoniec ešte povedali, že to bola najlepšia dotočná ich života.
Už však nerobím to, že beriem hrania iba kvôli peniazom. Keď toto človek začne robiť, tak sa mu to časom začne bridiť. Na každé svoje hranie sa teším a viem, že to znie ako klišé, ale nie je to pre mňa iba zamestnanie.
*** Text Zuzana / Foto Patrik / Korektúra Soňa