Vždy, keď navštívime doma niekoho, s kým mám bližší vzťah, vznikne z toho niečo dobré. Taký istý pocit som mala aj u Zuzany. Poznáme sa už niekoľko rokov, väčšinou sa naše cesty preťali kvôli práci. Vždy ma fascinovala nielen svojím exotickým výzorom a nápaditým štýlom, ale najmä úsmevom. Zopár ráz sme po spoločnom stretnutí na Židovskej skončili v hlbokých a inšpiratívnych rozhovoroch. Mám ju rada ako ženu, ktorá je odvážna, nebojí sa mať názor a chytiť sa príležitosti. Aj napriek tomu, že Zuzana vyštudovala Ekonomickú univerzitu, chcela vždy byť módnou návrhárkou či herečkou. To jej však doma zamietli. Keď potom ostala na materskej a začala sa nudiť, vymýšľala, čo skôr. Vtedy si založila obchod a blog „Nemám čo na seba”. Už je to 7 rokov, počas ktorých sa posunula od predaja na marketoch k spolupráci s prestížnymi módnymi magazínmi. Stylistka a mama Zuzana Laučíková.
Text Zuzana / Foto Nora a Jakub / Korektúra Matej
Rozhovor vznikol v spolupráci s H&M Slovensko.
Zuzi, viem, že si vyštudovala úplne ekonomickú vysokú školu. Ako si sa dostala k móde?
Skončila som medzinárodný obchod na Ekonomickej univerzite a po škole som začala pracovať ako asistentka riaditeľa. Potom som mala dieťa a na materskej som sa nudila. Mala som potrebu sa kreatívne vyžiť, tak som si založila e-shop „Nemám čo na seba”. Riešila som si v ňom všetko sama, takže som pričuchla k fotografii, stylingu, na Urban Markete som sa potom zúčastnila súťaže o najlepšieho stylistu (čo som dvakrát aj vyhrala). Pred dvomi rokmi som potom nastúpila do agentúry ExitMM, kde som pracovala ako bookerka. Všetky tieto veci ma teda nakopli robiť niečo svoje a dostali ma bližšie k móde.
Prvý raz sme sa stretli u teba doma, keď som si bola od teba požičať nejaké veci na vizuál. Vtedy si chodila predávať na Urban Market so svojím e-shopom. Ako to teda fungovalo a čo si v ňom predávala?
V e-shope som mala buď lokálne značky – bola to vtedy napríklad Cina Marcinková s Drevenou Helenou a množstvo mladých dizajnérov v tom období prichádzalo na trh. Plus som mala svoju vlastnú krajčírku, ktorá mi šila oblečenie. Keď som sa tomu venovala, tak to fičalo. Potom to aj zo mňa vyprchalo, keďže je na Slovensku veľmi ťažké predávať oblečenie. Musíš ľudí stále presviedčať o tom, prečo majú investovať do kvalitného oblečenia. Bolo treba sústrediť sa na predaj a mňa postupom času začali omnoho viac baviť fotenia a styling, kde mohla moja kreativita vyplávať viac na povrch. Aj napriek tomu, že mám stále víziu, že by som e-shop znova spustila, ale v inej forme. Už by fungoval iba ako platforma pre domáce značky, ktorá by predaj sprostredkovávala, ale to chce ešte čas.
Keď som sa tomu venovala, tak to fičalo. Potom to aj zo mňa vyprchalo, keďže je na Slovensku veľmi ťažké predávať oblečenie. Musíš ľudí stále presviedčať o tom, prečo majú investovať do kvalitného oblečenia. Bolo treba sústrediť sa na predaj a mňa postupom času začali omnoho viac baviť fotenia a styling.
Keď si začala s „Nemám čo na seba”, bola si stále na materskej, do pôvodnej práce si sa však už nevrátila. Kedy sa to začalo pretransformovávať na niečo, čomu sa venuješ teraz naplno?
Firma, v ktorej som pracovala, skončila a tým, že sa spájala slovenská a česká pobočka, vyhodili aj môjho šéfa a tým pádom som nemala pozíciu ani ja. Rok som potom bola na úrade práce a vtedy sa mi začala práca viac kumulovať. Bolo omnoho viac fotení, točili sme klipy. Až pri práci v ExitMM sa to vyhrotilo tak, že som sa po vzájomnej dohode s Andrejom, mojím šéfom, rozhodla risknúť to a robiť sama za seba. Na voľnej nohe som pár mesiacov a ide to.
Zuzana má na sebe rolák, bundu a nohavice z kolekcie H&M Studio AW18.
V ExitMM si pracovala ako bookerka, čo je v oblasti modelingu tiež veľmi zaujímavé povolanie. Ako si sa k tomu dostala?
V podstate som sa k tomu dostala úplnou náhodou. Na pohovor som išla, lebo som potrebovala potvrdenie na úrad práce (smiech). Inzerát som našla u kamarátky Dominiky na Facebooku a šla do toho s tým, že však možno to vyjde, možno nie. Ozvali sa mi asi o dva mesiace a ďalších pár mesiacov sme sa dohadovali na podmienkach. Nakoniec to vyšlo a bol to pre mňa „prehup“ do sveta, v ktorom som nikdy nerobila. Je veľmi zaujímavé vidieť celý tento modelingový svet z druhej strany. Práca bookerky je inak veľmi náročná. Dennodenne treba riešiť problémy niekoho iného, často supluješ mamu, otca, kamarátov, psychológa, travel agenta, modelov a modelky treba denne motivovať, hlavne tých začínajúcich. Je potrebné si uvedomovať súvislosti a kombinovať. Preto obdivujem každého, kto je schopný túto prácu robiť mnoho rokov. Dokonca v zahraničných agentúrach sú to práve staršie ženy, ktoré sa tejto práci venujú už 20 rokov a sú v tom naozaj dobré. Je to zaujímavá práca a treba jej byť odovzdaná.
V čom teda spočíva práca bookera či bookerky?
Je to človek, ktorý komunikuje hlavne s agentúrami po celom svete a rieši s nimi opcie a joby. Napríklad keď si Calvin Klein povie, že ide fotiť kampaň, vyberie si 10 modelov a medzi nimi je jeden tvoj. Ty musíš skontrolovať jeho chart (to je akoby jeho kalendár, kde má zapísané všetky joby). Potom čakáš, či ho na job potvrdia a následne riešiš letenky, ubytko atď. Je to o neustálom kombinovaní, keďže sa ti niekedy joby prekrývajú, rozhodnúť sa, ktorý job je zaujímavejší alebo lepší a uprednostníš ho. Takto to vyzerá celkom jednoducho, ale ty máš na tom boarde aspoň 15-20 ľudí a niekedy je to slušný „záhul”. Veľmi veľa vecí sa mení, takže treba neustále riešiť milión situácií a byť stále online. Prirovnala by som k to práci burzového makléra v rámci toho chaosu, čo tam majú, keď sa otvorí burza (smiech). Ja som inak tak trochu slimák, takže ma niekedy to rýchle tempo zabíjalo.
Na začiatku som nemala nejaké silné mená, keďže sa tú prácu musí človek najskôr naučiť. U tých vychytenejších modeliek a modelov je to aj o osobných vzťahoch medzi bookermi. Ak je niekto dobrý, funguje to ako rodina. Booker je často v podstate aj osobný agent toho modela alebo modelky. Pre niekoho, kto je rád „busy“, má empatiu a nerobí mu problém komunikácia s ľuďmi, je to ideálny job.
Práca bookerky je inak veľmi náročná. Dennodenne treba riešiť problémy niekoho iného, často supluješ mamu, otca, kamarátov, psychológa, travel agenta.
Kedy si začala mať pocit, že styling by predsa len mohol byť tvojím hlavným zamestnaním?
Už začiatkom tohto roku som začala mať pocit, že by bolo zaujímavé sa tomu venovať naplno. Bolo pre mňa ťažké balansovať medzi rodinou, prácou a stylingmi. Začali mi chodiť zaujímavé ponuky a na tie sa treba pripraviť, čo si vyžaduje čas. Keďže je to kreatívna práca, potrebuješ mať čistú hlavu, aby mohli prichádzať nápady. Aspoň u mňa to teda tak je, nerada cápem piate cez deviate. A ten čas som nemala, no ponuky stále chodili, takže bol čas urobiť to rozhodnutie.
Vždy si mala svojský štýl, čo sa mi na tebe páčilo. Chcela si byť odjakživa iná? Odlíšiť sa?
So mnou sa to vezie celý život, že som iná. Celú základnú školu som bola za cigánku alebo černošku, keďže som bola tmavšia ako zvyšok spolužiakov, do toho môj otec pracoval ako námorník a mama je úplná blondína, takže vieš si predstaviť ten chaos okolo mňa (smiech). Stále som bola vnímaná ako iná. Mne sa to však páčilo, lebo nemám rada mainstream a bežné veci a rada idem proti prúdu. Preto ma veľmi teší, že to tak vidíš. Identita je veľmi dôležitá, lebo ak všetci budú robiť to isté, bude to nuda. Bavia ma pankáči, potetovaní ľudia, milujem šušťáky a oldschool a všetko, čo je iné ako to, čo vidíš na ulici, proste úlety. Je dobré, ak má človek svoj vlastný rukopis a keď presne vieš, že toto je ten a ten. A je to, samozrejme, lepšie aj pre klienta, ktorý si ťa môže vybrať práve na základe tvojho štýlu. Jasné, že viem robiť aj komerčné veci, ale toto ma určite baví viac.
Zuzana má na sebe šaty z kolekcie H&M Studio AW18.
Spomenieš si na prvý stylingový job?
Robili sme s Mafin motorkovú story, ktorú sme fotili kúsok za mojím domom. Zaujímavé na tom stylingu je to, že to boli len odstrihnuté veci, kúsky riflí, na ktoré som došila rôzne veci ako napríklad cigarety. Vyrobili sme taký veľmi výrazný makeup a do toho sme mali silnú motorku. Celé to bolo také dekonštrukčné a dokonca počas fotenia sa stala taká vec, že sa zapálil trávnik, takže sme mali aj oheň. Doteraz mám tie fotky veľmi rada. Stále sú pre mňa aktuálne a majú atmosféru. A to je pre mňa dôležité, aby styling vyzeral aj po rokoch aktuálne. Je fajn, keď si s prihliadnutím na dobu povieš, že je to v pohode a vydržalo to. A tento styling je práve taký.
Je pre mňa dôležité, aby styling vyzeral aj po rokoch aktuálne. Je fajn, keď si s prihliadnutím na dobu povieš, že je to v pohode a vydržalo to.
Spomínala si, že je veľmi dôležitou súčasťou tvojej práce príprava. Ako sa pripravuješ na ten-ktorý job?
Keď dostaneš job, tak spolu s ním ti väčšinou dajú aj nejakú prezentáciu – treatment, víziu, akým spôsobom by sa to malo uberať. Od toho momentu sa začneš pripravovať – dostávať sa do „moodu”, nálady. Rada hľadám inšpiráciu vo filmoch alebo v hudbe. Nemám veľmi rada browsovanie v počítači, pretože je toho tak veľa, že si z toho človek nič nevezme. Preto si rada skôr otvorím knihu alebo časopis, proste hmatateľné veci. Samozrejme, môžem aj improvizovať, ale ten výsledok nikdy nebude taký. Keď už mám víziu, ako by mal styling vyzerať, tak dám dokopy moodboard kostýmov alebo stylingu a čakám na schválenie. Pokiaľ pracuješ s tímom, tak si to odsúhlasíte a ide sa do terénu hľadať stylingy. Na základe toho, čo máš uložené v hlave, si vytvoríš kombinácie, popripade si dáš „fitting” s modelkami a modelmi. Z toho sa opäť ukážu nejaké veci – niečo sedí, niečo nie. Takže kombinuješ a hľadáš ďalej. Je to však vždy o spolupráci viacerých ľudí, ktorí sa chcú dostať k jednému výsledku. Okrem tejto prípravy však musíš všetko vybaviť, doniesť, odniesť, na sete nabeháš kilometre (čo zasa nie je zlé na kondičku), si celý deň na nohách, žehlíš, prezliekaš. Niekedy to je celkom masaker, ale tak zase ľudia robia aj ťažšie zamestnania, všakže. No a nakoniec prichádza tá menej príjemná časť, keď musíš všetko vrátiť, vyúčtovať a tak ďalej.
Z praktického hľadiska ma vždy zaujímala jedna vec. Oblečenie, ktoré používaš na styling, si kupuješ alebo požičiavaš?
To záleží, s každým obchodom spolupráca prebieha inak. Vďakabohu, s množstvom mám už rozbehnutú spoluprácu a môžem si požičiavať práve tie najlepšie svetové značky, za čo som extrémne vďačná, lebo práve tieto kredity sú pre stylistu najdôležitejšie. Musíš mať s nimi vybudovaný dobrý vzťah a ten musí byť založený hlavne na dôvere. Samozrejme, vždy za požičané veci preberám zodpovednosť, takže v prípade, že niečo zničím, som pripravená darovať obličku (smiech). No a potom sú to napríklad reklamy, kde dostanem na kostýmy budget a chodím, nakupujem a po jobe sa oblečenie vracia späť do obchodov. Samozrejme to, ktoré nie je poškodené.
Pri požičiavaní oblečenia teda ide aj o osobné čaro a každý chce z toho niečo mať. Väčšinou ide o použiteľnú fotku, na čo však má zase každý z nás iný názor. Preto je potrebné sa vedieť stretnúť niekde v strede. Ľudia musia mať teda k tebe najmä dôveru, že to bude dobré. Že veci nezničíš, vrátiš ich v pohode. Je v tom kus lojality a budovania vzťahov. Nedá sa to vytvoriť cez noc. Teraz som na tom už tak, že mám obchody, s ktorými spolupracujem, takisto mám dizajnérov, ktorí so mnou robia a sú často mojimi priateľmi, a veľkou časťou je u mňa sekáč, s ktorým tiež pravidelne pracujem, kde som si vytvorila super spoluprácu. Najradšej teda spolupracujem so značkami a obchodmi, ktorým sama verím a som o nich presvedčená. To, čo by som si na seba sama neobliekla alebo ich politike neverím, alebo sa mi nepáči, to sa snažím ani pri práci nepoužívať. Pri komerčných joboch, samozrejme, prihliadaš na to, čo chce klient a na čo má „budget“, tam musím trošku poľaviť zo svojich zásad.
Takže sa mi môže stať, že si kúpim napríklad prepotené tričko, ktoré si zahralo v reklame?
(smiech) To nie! A navyše obchody majú celkom prísnu kontrolu pri vracaní tovaru. Ak je tam veľká šanca prepotenia, väčšinou poprosíme účinkujúcich, aby si doniesli nejaké tie „basic“ veci, ktoré sú ich a jednoducho sa použijú (napríklad biele tričko). To by som ani nechcela robiť – vracať do obchodu zničené veci. To naozaj nie je dobrá karma!
Už sme si všetko pripravili a ideme na „set”. Popíš teda, ako to na ňom vyzerá?
Na začiatku to vždy vyzerá ako na stavenisku (smiech). Množstvo káblov, techniky, svetiel, stojanov, musím povedať, že ma to fascinuje. Vždy som celý deň v pohybe, keďže stále niečo nosím a prenášam! Keď už teda prinesiem tie hromady handier, snažím sa ich rozložiť, pripraviť a zorganizovať, čo sa však nie vždy dá, záleží to na podmienkach, v akých sa fotí alebo natáča. A potom nastáva „hra”. Ak máš veci „nafittované”, tak je to o to jednoduchšie. Vtedy už zvyknem len doťahovať detaily, hrať sa s tým. To je tá časť, ktorá ma baví najviac. No a potom sú tam, samozrejme, nepredvídateľné situácie, ktoré musíš riešiť a byť taký malý „fashion MacGyver“.
Zuzana má na sebe sveter a sukňu z kolekcie H&M Studio AW18.
Pri svojej práci spolupracuješ s mnohými ľuďmi, ale asi najbližšie na samotnej vizáži s makeup artistom/kou a hairstylistom/kou. Do akej miery spolu konzultujete danú vizáž?
Vždy sa ako tím radíme, ako by to malo vyzerať, to je samozrejmé. Celkovo na každom natáčaní a fotení musia byť ľudia na jednej vlne, musí to byť prepojené. Nemôžu spolu robiť ľudia s príliš odlišnými štýlmi, lebo to potom do seba nezapadne. Ak tieto veci spolu nezafungujú, tak vidíš iba potenciál fotky, ale nikdy sa k tomu nepriblížiš a to je najhoršie.
Asi jednou z najvyšších mét pre človeka pracujúceho v módnom biznise je Vogue. Tebe sa podarilo spolupracovať na editoriáli prvého československého čísla. Ako si sa k tejto práci dostala?
Už v januári som robila asistentku stylistovi Janovi Králičkovi na fotení pre portugalský Vogue, ktoré prebiehalo v bratislavskom Istropolise. Fotil vtedy tiež Braňo Šimončík. Keď sa ma spýtali, či by som im nechcela asistovať, tak som povedala: „jasné!”. A práve vďaka tomu ma oslovili aj na toto druhé fotenie.
Čo je úlohou „asistentky stylistu/ky” pri fotení kampane pre Vogue?
Najskôr nanosiť tie haldy oblečenia a potom si ich usporiadať. Po dohode so stylistom, fotografom alebo art directorom pripravíš „looky“ a ide sa fotiť. Potom ich treba správne „nafittovať”, obliecť atď. Ale dostala som aj voľnú ruku, napríklad keď bolo treba do spomínaného editoriálu obliecť modelov ako Rolling Stones. Keď som mala „looky“ hotové, prišiel za mnou art director, urobil pár drobných zmien a išlo sa fotiť. Často mu teda vytváraš základ, na ktorom sa pracuje. Je skvelé, ak ti dovolia urobiť to podľa seba a potom už len dotiahnu detaily, to je taká skúška správnosti, že to nerobíš zle. Potom už len sleduješ, ako to dotiahnu do konca, aké akcenty použijú a dotvoria ten „look“, na tom sa človek najviac naučí. A ten ich pohľad na oblečenie a na obliekanie býva fascinujúci a mnohokrát vidia veci, ktoré si bežne človek nevšimne.
Neviem si predstaviť sedieť každý deň v kancelárii. Predsa len mám rodinu. Vďaka tomu sa viem intenzívne venovať svojmu synovi Nikovi, chodíme na výlety, kúpať sa, za mojou mamou do Martina, skejtujeme, stále sa niekde flákame. Potom pár dní robím a zase som s ním.
Aký príbeh malo toto fotenie?
Témou celého fotenia bol vzťah Oľgy a Václava Havlových a vypichnutie nejakých zásadných momentov z ich života. Jedna časť story sa fotila v Istropolise, pretože je tam množstvo autentických zákutí, a druhá v Lozorne. Nefotilo sa však staticky, ako sme zvyknutí, ale celé tie situácie boli hrané. Na pľaci hrala hudba v štýle 60. rokov, aby im pomohla dostať sa do správnej atmosféry. Veľmi zaujímavé bolo aj vidieť, ako pracuje Karolína a ako vznikajú fotky. Kričalo sa tam, hádalo, hádzali sa veci. Karolína spievala, plakala, bola plná emócií, bol to super zážitok. Mala si pocit, že si vo filme. A akonáhle art director zbadal ten moment, ktorý hľadal, tak sa išlo do toho naostro.
Všetci tam boli obrovskí profíci a bolo úžasné vidieť, ako funguje creative director, ktorý je naozaj pripravený na danú tému. Mne ako človeku z týchto zemepisných širok nikdy nenapadlo sa nad ich vzťahom zamýšľať, vnímala som ich, ale nevedela som, čo všetko má Oľga za sebou. A presne toto je tá príprava a celá tá energia, ktorú do toho musíš vložiť. Nejde len o to pozrieť si fotky, ako Oľga vyzerala, ale treba ísť do hĺbky problému a veci. Pre mňa to bola zásadná skúsenosť a som za ňu neuveriteľne vďačná.
Okrem komerčných vecí a módnych fotení sa však venuješ aj voľnej tvorbe. Ostáva ti na to ešte čas?
Musí mi zostať a robím to pre vlastnú psychohygienu. Samozrejme, v rámci nejakých časových možností sa to niekedy dá raz za mesiac, ale musím to mať minimálne v hlave. Také veci mi však robia radosť.
Čo najradšej „stajluješ”?
Módne editoriály a módnu fotku. Mám rada aj také poctivé editoriály, ale najradšej si uletím na rôznych punkových veciach a stylingoch, keďže tam nemám nikoho za chrbtom a robím iba sama za seba, tam si dovolím aj „freestyle“ a nechám sa unášať tým, čo sa na fotení deje.
Zmena v tvojom pracovnom živote prišla relatívne neskôr. V podstate si sa kariére začala venovať až po 30-tke. Mala si niekedy pocit, že je škoda, že si nezačala skôr?
Je to pre mňa tak trochu „bullshit“. Obdobie medzi 20-tkou a 30-tkou som si neskutočne užívala. Bolo to bezstarostné, práca ma nijak zvlášť nezaťažovala, žúrovala som, cestovala a teraz mám pocit, že už mám tieto veci „odfajknuté” a som spokojná. S príchodom dieťaťa som začala vnímať veci inak a zamýšľať sa nad tým, či ma to, čo robím, baví. Úplne mi vyhovuje, že som sa na to zamerala práve v tomto staršom veku. Neviem si totiž úplne predstaviť, že by som mala takúto vytrvalosť predtým. Mladšiu ma niektoré veci jednoducho nezaujímali. A na druhej strane možno aj preto, že kladiem dôraz na rodinu, mi práve takýto typ práce, ktorý mám aktuálne, vyhovuje (aj keď veľká vďaka patrí hlavne môjmu manželovi, ktorý mi dáva priestor). Neviem si predstaviť sedieť každý deň v kancelárii. Predsa len mám rodinu. Vďaka tomu sa viem intenzívne venovať svojmu synovi Nikovi, chodíme na výlety, kúpať sa, za mojou mamou do Martina, skejtujeme, stále sa niekde flákame. Potom pár dní robím a zase som s ním.
Niko ide teraz prvý raz do školy a ty si prvé mesiace na voľnej nohe. To sú samé veľké zmeny.
Áno, rok 2018 je v znamení veľkých zmien! Okrem toho, že som sa „upgradla” v šoférovaní a po 15-tich rokoch som začala šoférovať, tak sa nám otvárajú stále nové etapy v živote. Vieš, samozrejme, že je táto moja práca zatiaľ len v takej testovacej verzii. Venujem sa tomu naplno predsa len krátko. Ale vrátiť sa do kancelárie, to sa mi nechce. A som ochotná spraviť všetko pre to, aby som si tento svoj pokoj a balans udržala.
***